Vo vrecku nosil kúsok zostrelenej americkej stíhačky. Pána Balkánu zabili tam, kde sa cítil najbezpečnejšie

Martin Prosnan | 14.08.2025 05:30

Z tribúny Crvenej zvezdy na bojiská a späť k futbalovu – príbeh Željka "Arkana" Ražnatoviča je dôkazom, že na Balkáne sa v 90. rokoch futbal často prelínal s vojnou. Vodca ultras, ktorý z tribún verboval mužov do svojej polovojenskej jednotky, ovládol ligu rovnakou železnou rukou, akou predtým velil na frontoch. V Arkanovom svete nebolo medzi gólom a guľkou ďaleko.

Deväťdesiate roky na Balkáne boli obdobím, keď sa staré hranice i staré poriadky rozpadali v ohni etnických konfliktov. A v tomto chaose sa zrodili nové postavy, symboly zložitých čias – keď sa moc i násilie preplietali v jedno nerozlučné puto.

Jednou z nich bol Željko Ražnatovič, prezývaný Arkan. Muž, ktorý sa z podsvetia futbalových štadiónov a ulíc dostal na vojnové bojiská a potom až do politiky.

Z drobného zločinca sa vypracoval na charizmatického vodcu futbalových ultras, na obávaného veliteľa paramilitárnej jednotky i na kontroverznú politickú figúru.

Manipuloval verejnou mienkou a budoval si mýtus neohrozeného ochrancu srbského národa. A to tak, že aj 25 rokov po jeho smrti vyvoláva jeho dedičstvo viaceré kontroverzie.

Z podsvetia na tribúny: prvé kroky k moci

Arkan sa narodil v Brežiciach, malom pohraničnom meste v socialistickej Juhoslávii, na dnešnom území Slovinska. Priamo v kasárňach, keďže jeho otec Veljko bol vysokopostavený dôstojník Juhoslovanskej ľudovej armády (JNA), veterán z druhej svetovej vojny.

A podľa toho vyzeralo aj Željkovo detstvo – disciplína, poriadok, ale aj veľmi prísne fyzické tresty. V interview pre srbské médiá v roku 1991 spomínal: „Otec ma nešľahal v klasickom zmysle, skôr ma chytil a hodil o podlahu. To boli jeho výchovné metódy.“

Vyrastal so svojimi tromi staršími sestrami, no po rozvode rodičov sa jeho vzbura proti autoritám postupne prehĺbila. Učitelia ho zrazu označovali za „problémové dieťa“, bol neposlúšný a agresívny, čo predznamenalo jeho budúcu cestu.

Už ako 14-ročný sa dostal do konfliktu so zákonom – v roku 1966 ho zatkli za krádeže kabeliek v belehradskom parku Tašmajdan. Nepomohla ani poriadna domáca bitka, ani vyhrážky políciou, rok strávil v polepšovni.

Otec ho preto poslal do Juhoslovanského námorníctva v Kotore, no Željko mal vlastné plány – keď mal pätnásť, ušiel do Paríža. Aj tam ho však zatkli, deportovali späť do Juhoslávie, kde bol za viaceré lúpeže odsúdený na ďalšie tri roky v polepšovni.

Čas, ktorý využil na vytvorenie siete kontaktov a zorganizovanie gangu. Jednoducho „zarobené“ na poriadnu kriminálnu kariéru… Podľa srbských zdrojov mal Arkan dokonca napojenie aj na juhoslovanskú tajnú službu UDBA, ktorá ho chránila výmenou za protislužby informátora, či nájomného vraha.

V 80. rokoch bol poverený vraždami politických disidentov, ktorí utiekli z krajiny.

Slovinský politik Stane Dolanc, vtedajší federálny minister vnútra a blízky spolupracovník prezidenta Josipa Broza Tita, ho údajne označil slovami: „Jeden Arkan stojí za viac ako celá UDBA.“

Majster útekov a tieň UDBA

V 70. rokoch sa Željko Ražnatovič presunul do západnej Európy, kde sa spojil s ďalšími juhoslovanskými zločincami. Plynule hovoril štyrmi jazykmi a bol zručný vo vytváraní falošných identít, dokonca aj svoju notoricky známu prezývku – Arkan – prevzal z falošného mena v tureckom pase.

To však už bola jeho kriminálna dráha viac než pestrá: 28. decembra 1973 ho zatkli v Belgicku za bankovú lúpež, o rok neskôr prepadol finančný ústav vo švédskom Kungälve.

A keď na severe Európy jedného z jeho komplicov súdili, zabezpečil jeho prepustenie tak, že vtrhol do súdnej siene a namieril na sudcu pištoľ.

Video

Bol som lepší tenista ako hokejista, vraví Jozef Golonka. Mama trénovala aj Sabovčíka, aj Nepelu

Úniky z väzení sa pritom stali jeho pomyselnou značkou – 4. júla 1979 „zdrhol“ z Verviers v Belgicku, 8. mája 1981 z Amsterdamu po tom, čo mu niekto prepašoval zbraň, a 27. apríla 1983 z Thorbergu vo Švajčiarsku.

Z väzenskej nemocnice sa mu podarilo utiecť tak, že vyskočil z okna, napadol miestneho chodca a vzal mu oblečenie.

Pomedzi to páchal ďalšie lúpeže v Holandsku, Švédsku aj Nemecku.

Svojho času bol na zozname desiatich najhľadanejších osôb Interpolu za krádeže, lúpeže a pokusy o vraždu. V západoeurópskych väzniciach si však vybudoval rešpekt – pre svoju brutalitu a nebojácnosť, jeho hviezda v podsvetí začala mimoriadne rýchlo stúpať.

V Juhoslávii to bolo obdobie rastúceho napätia. Tito, otec národa, zomrel a jednota, ktorú presadzoval, sa začala rúcať.

Foto: Twitter

Titovi sa podarilo udržať pohromade šesť republík – Slovinsko, Chorvátsko, Srbsko, Bosnu, Čiernu Horu a Macedónsko – spolu s dvomi autonómnymi oblasťami, Kosovom a Vojvodinou.

Alebo inak: „Šesť štátov, päť národov, štyri jazyky, tri náboženstvá, dve abecedy a jeden Tito.“ Rýmovačka, ktorá vystihovala zložitú komplexnosť Juhoslávie.

Už koncom 70. rokov však bolo cítiť, že Titova mozaika sa začína drobiť. Federácia bola po desaťročiach vojnového socializmu hlboko zadlžená, ceny potravín rástli a nezamestnanosť sa šplhala k rekordom. Rozmach čierneho trhu a korupcie bol badateľný aj pre obyčajného človeka.

Tajná služba UDBA sa pritom snažila situáciu kontrolovať – a práve tu sa vytvoril priestor pre ľudí ako Arkan. Využívali ich ako „neoficiálnu ruku“ štátu: na sledovanie disidentov, vybavovanie nelegálnych obchodov a – ak bolo treba – aj na fyzickú likvidáciu nepohodlných ľudí.

V máji 1983 sa teda Arkan vrátil do Belehradu, otvoril si zmrzlináreň oproti štadiónu Crvenej zvezdy, Marakana, a – samozrejme – pokračoval v ilegálnych aktivitách. V novembri prepadol banku v Záhrebe a zanechal tam ružu – akoby ďalší z jeho symbolov.

Pár mesiacov predtým – v byte svojej matky – zasa zastrelil dvoch policajtov, no už o 48 hodín opäť behal po slobode.

Prevádzkoval diskotéku Amadeus, jazdil na ružovom Cadillacu a hazardoval v kasínach po celej Juhoslávii.

Počas pokru vraj jednému z prísediacich zlomil ruku, dostal šesťmesačný trest, no keďže tvrdil, že pracuje pre Sekretariát vnútorných vecí a predložil doklad od UDBA, opäť nemal žiadne problémy.

Keď sa futbalová tribúna mení na bojisko

Svoju bohatú sieť kontaktov dokonale využil a udomácnil sa vo futbalovom prostredí. Na to, aby sa stal vodcom „Delije“, fanúšikovskej skupiny Crvenej zvezdy Belehrad, prišla žiadosť priamo z ministerstva vnútra. Dostal za úlohu kontrolovať čoraz nestabilnejšiu organizovanú ultras základňu.

Arkan tak zrazu ovládal aj futbalových chuligánov, na štadióne mal vlastné kancelárie, kontroloval predaj lístkov, organizoval výjazdy po celej západnej Európe. Pod jeho vedením explodovala na tribúnach srbská nacionalistická horlivosť.

Voda na mlyn agresívnym chúťkam Arkana, lebo kde sa dalo, ultras robili problémy. Obzvlášť, keď sa cestovalo na výjazdy do Chorvátska, šlo priam o život.

Delije na svojich súperov útočili železnými tyčami a nožmi. Raz vraj jeden z lídrov ultras uniesol fanúšika Hajduku Split a dva dni ho znásilňoval rúčkou z metly.

Tribúny na juhoslovanských štadiónoch koncom 80. rokov prestali byť len miestom futbalovej zábavy. Delije v Belehrade a chorvátski Bad Blue Boys v Záhrebe sa zmenili na organizované polovojenské enklávy, ktoré otvorene niesli vlajky, heslá a symboly národnej príslušnosti.

Už v roku 1989 varovali niektorí športoví komentátori, že „štadión je predvojom bojiska“ – a nebol to len novinársky hyperbolizmus.

Politické vedenie si všímalo mobilizačnú silu týchto skupín a v Srbsku ich začalo neoficiálne podporovať. Keď sa Arkan postavil na čelo Delije, už to nebol len šéf ultras – bol to človek, ktorý vedel prepojiť futbalové emócie s vojenskou disciplínou a nacionalistickým pátosom.

V máji 1990 Crvena zvezda vycestovala na stretnutie do Záhrebu a s ňou aj 1500 „Delije“. Samozrejme, Arkan bol medzi nimi.

Na štadióne Maksimir sa odohrali brutálne scény, ktoré boli podľa mnohých prvopočiatkom balkánskeho krviprelievania na začiatku 90. rokov.

Slovinsko a Chorvátsko vyhlásili nezávislosť ako prvé, nasledovala Bosna a Hercegovina, čo vyvolalo tri vojny: krátky desaťdňový konflikt v Slovinsku, dlhšiu vojnu v Chorvátsku a to najhoršie – vojnu v Bosne.

Sarajevo prežilo 1425-dňové obliehanie a zverstvá ako masaker v Srebrenici, kde srbské sily pod vedením Ratka Mladiča zabili viac ako osemtisíc bosnianskych Moslimov, sa stali nezmazateľnými jazvami v histórii.

Vojna v Bosne sa skončila Daytonskou dohodou v roku 1995 ,ale o niekoľko rokov neskôr sa v Kosove opäť rozhorelo násilie. Počas tohto desaťročia si Arkan vydobyl notoricky známu úlohu.

Z fanúšikovskej základne Crvenej zvezdy naverboval najlepších bojovníkov, aby vytvorili paramilitárnu skupinu známu ako Srbská dobrovoľnícka garda alebo „Arkanove tigre“.

Fanúšikovia jednoducho vyprázdnili tribúny a prešli na bojiská.

Spočiatku to vraj boli len večne opití a nedisciplinovaní zločinci, no Arkan z nich rýchlo vycepoval kvalitný oddiel.

V Srbmi kontrolovanej východnej Slovónii založil výcvikový tábor, kde dal svojich mužov do laty. Všetci museli mať vojenský strih, pravidelne sa holili, nepili alkohol a pôsobili ako skutočná vojenská jednotka.

Arkan svojich mužov – za peniaze, ktoré zarobil na podvodoch a krádežiach – vybavil kvalitnými zbraňami, tankami i niekoľkými bojovými vrtuľníkmi. Z „tigrov“ sa tak rýchlo stala najväčšia a najkvalitnejšia srbská polovojenská jednotka, ktorej počet dosahoval až šesťtisíc mužov.

A Arkan – ako veliteľ – mal nad všetkými absolútnu kontrolu. Podľa svedectiev sa často osobne zúčastňoval na akciách. Tigre neboli len bojovou jednotkou – fungovali aj ako kriminálna organizácia, zapojená do rabovania, pašovania a etnických čistiek.

V osobných kontaktoch bol Arkan prekvapivo šarmantný. Vedel si získať lojalitu nielen strachom, ale aj starostlivosťou – svojim mužom vyplácal pravidelné mzdy, ich rodinám zabezpečoval potraviny a v prípade zranenia sľuboval celoživotnú podporu. Pre mnohých „Tigrov“ bol viac ako veliteľ – bol „šéf, ktorý drží slovo“.

Pre všetky obete bol naopak symbolom chladnej a systematickej brutality. Tento paradox – kombinácia charizmy a neľútostného násilia – ho radil medzi typ vodcov známych z mafiánskych ság, s tým rozdielom, že Arkan mal prístup k štátnym zbraniam i politickému krytiu.

Tigre a ich krvavá stopa

Pôsobenie „Arkanových tigrov“ sa začalo v Chorvátsku v roku 1991. Zúčastnili sa na obliehaní Vukovaru, jedného z najkrvavejších konfliktov vojny, mesto bolo zdevastované, tisíce civilistov zahynuli alebo museli utiecť.

Podľa obvinenia Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY) bol Arkan zodpovedný za masaker 250 pacientov a personálu v miestnej nemocnici. Svedectvá opisujú systematické mučenie a popravy, kde obete z blízka strieľali priamo do hrude, úst alebo zadnej časti hlavy.

Americký fotograf Ron Haviv zachytil hrôzostrašné scény: „Naproti mešite vytiahli z domu manžela. Bol to miestny mäsiar. Ženu vyvliekli za ním, kričala – ozvali sa výstrely, manžel padol. Žena sa natiahla a chytila jeho ruku, potom zastrelili aj ju.“

Haviv bol jediným medzinárodným svedkom týchto vrážd, ktoré označil za prvé moslimské obete v Bosne. V roku 1992 sa Tigre presunuli do miest Bijeljina, Foča, Višegrad a Zvornik, kde uskutočnili etnické čistky.

Jusuf Trbič, preživší z Bijeljiny, spomína: „Bili ma celú noc, niekedy v prítomnosti samotného Arkana. Vedeli, čo robia – nemal som milimeter bielej kože, všetko bolo čierne a modré.“

V Bijeljine Arkanove tigre – spolu s inými srbskými silami – povraždili najmenej 48 ľudí, mnohých popravili z blízka. Odhady však hovoria o stovkách obetí. Anonymná preživšia z Bosny opisuje:

„Priniesol ma späť polomŕtvu a urobil to znova nasledujúci deň. Potom prišli iní vojaci a zneužívali ma pred mojimi deťmi, svokrou a všetkými. Prosila som ich, aby ma zabili, aby som netrpela ďalej.“

Foto: Instagram

V neskoršom vyšetrovacom spise sa nachádzalo aj takéto bosnianske svedectvo: "Arkanovci nás mučili a nútili robiť celkom nemysliteľné veci. Raz zmlátili mladíka z obce Kijevo takým spôsobom, že to nevydržal a urobil veľkú potrebu do nohavíc.

Jeden z vojakov ho donútil lízať svoje vlastné výkaly tak dlho, až bola jeho spodná bielizeň čistá. Ešte pri tom musel kričať, že mu to chutí."

Arkan bol vodcom a okolo seba mal lojálnych ľudí. Jednotka operovala s tichou podporou srbského režimu Slobodana Miloševiča, ktorý využíval jej služby na dosiahnutie územných cieľov. Aj zbrane dostávala od srbského ministerstva vnútra.

Arkan však samotné zločiny v rôznych rozhovoroch ironicky popieral: „Nikdy som nenávidel Chorvátov, len som na nich strieľal.“ Alebo: „Lepšie žiť jeden deň ako lev, než sto rokov ako červ.“

Od ligových titulov k hotelovej guľke

Po vojne v Bosne sa zameral na podnikanie a zhromaždil majetok prostredníctvom nočných klubov, stavebných firiem, kasín, dopravy a pekární. Napokon svoj zrak zameral na futbal.

Jeho prvým pokusom bolo kúpiť milovanú Crvenu zvezdu, ale prezident klubu Dragan Dzajič to odmietol. Následne získal Prištinu a prvé, čo spravil, bolo, že z tímu „vyprevadil“ všetkých albánskych hráčov. Projekt však nepriniesol výsledky a rýchlo sa rozpadol.

Jeho tretí pokus bol úspešnejší. Získal menej známy belehradský tím FK Obilič . Názov klubu má korene v srbskej legende – Miloš Obilič, stredoveký rytier a srbský národný hrdina, ktorý bojoval v bitke pri Kosove v roku 1389.

Hoci Srbi túto vojnu s Osmanmi prehrali, Obiličov príbeh, najmä jeho údajné zabitie sultána Murata I., sa stalo základným mýtom srbského národa.

Pred Arkanovým príchodom bol FK Obilič periférnym mužstvom, jeho najvýznamnejším úspechom bol postup do finále národného pohára v roku 1995, kde prehral s Crvenou zvezdou.

Ražnatovičov príchod však všetko zmenil. V tíme zaviedol vojenskú disciplínu, zakázal alkohol pred zápasmi a hráčov, ktorí podávali slabé výkony, trestal.

Hovorí sa, že po prehre na pôde súpera prinútil vlastný tím prejsť tridsaťkilometrovú spiatočnú trasu do Belehradu peši. Krídelník FK Vojvodina Novi Sad, Nikola Lazetič, bol údajne natlačený do kufra auta a nútený podpísať s Obiličom zmluvu, kým ho o osemnásť mesiacov neskôr nepredali do Fenerbahce.

Podľa svedectva trénera FK Obilič Dragoslava Šekularaca síce boli obvinenia z násilia prehnané, no atmosféra strachu v kabíne reálna. Napokon, bývalé Tigre slúžili v klube ako „bezpečnostná služba“.

Video

Dominika Cibulková po prvom turnaji: A to mi za to budú platiť? Čo povedala o hejte, chudnutí, luxuse, panických atakoch pred Let’s Dance a o podpore prezidenta?

Arkanova vláda teroru sa však rozšírila na súperov aj rozhodcov. Mužov v čiernom, ak sa mu nepáčili ich verdikty, fyzicky napádal.

„Raz ma prefackal a priložil k hlave zbraň, pretože ho nahneval výsledok. Chlapci z Futbalovej asociácie ma prosili, aby som o tom nehovoril. Na oplátku mi sľúbili, že už nebudem musieť rozhodovať zápasy FK Obilič,“ opisoval svoju skúsenosť arbiter Zoran Arsič.

V jednom prípade sa vraj hráči Crvenej zvezdy odmietli cez polčas vrátiť do šatní a radšej sa poflakovali a močili na ihrisku, než aby riskovali, že „bossa“ stretnú v sprchách.

Proti súperovým tímom používal Arkan iné špinavé triky – od rozprašovania sedatív v šatniach až po priame bitie. Tieto brutálne a nešportové taktiky pomohli FK Obilič zabezpečiť si postup do najvyššej súťaže s gigantickým 15-bodovým náskokom.

Ani tam však Arkan nezmenil svoje metódy, naďalej používal zastrašovanie a násilie. Jednému útočníkovi sa vraj vyhrážal, že ak v 2. polčase dá ďalší gól, strelí ho do kolena.

Iným preventívne vyvolával pred zápasom. Jeho tím tak vyhral majstrovský titul o dva body pred Crvenou zvezdou, za celú sezónu prehral jediný zápas.

Ražnatovičovým najväčším snom však bolo vidieť svoj tím v Lige majstrov a to sa mu takmer splnilo. Bola tu však jedna prekážka: predpisy UEFA zakazovali komukoľvek s trestnou minulosťou zastávať funkcionársku pozíciu . Arkan tak odovzdal prezidentský úrad svojej manželke Ceci.

Zrejme to však nebolo len tak, niektoré zdroje uvádzajú, že byrokratická demonštrácia sily zo strany UEFA ho tak rozčertila, že údajne plánoval atentát aj na jej vtedajšieho prezidenta Lennarta Johanssona.

Ten sám o deväť rokov neskôr priznal, že o týchto šumoch vedel a malo sa tak udiať na letisku vo Viedni.

Ale späť na trávniky. Arkanovo „siláctvo“ mu bolo vo veľkej Európe napokon málo platné, keďže Bayern Mníchov vyradil Obilič v 2. prekole LM po súhrnom výsledku 4:1. O pár týždňov musel prehltnúť aj vyradenie v Pohári UEFA s Atléticom Madrid.

To však už mal iné problémy – nad Belehradom vzlietli stíhačky NATO a na krku mal obvinenie od Medzinárodného súdneho dvora v Haagu z genocídy a zločinov proti ľudskosti.

Hrdina, zločinec – alebo oboje?

Arkan bol naozajstným majstrom manipulácie s verejnou mienkou. Srbské médiá ho vykresľovali ako hrdinu, zatiaľ čo západné ho označovali ako obyčajného gangstra.

Arkanova manželka – Svetlana „Ceca“ Ražnatovićová – populárna folková speváčka, mu pomáhala budovať imidž. Počas rozhovorov mu nanášala make-up a spievala piesne oslavujúce srbskú hrdosť. Spolu mali dve deti, čo pridávalo k jeho „rodinnému“ obrazu.

Foto: DRAGAN STANKOVIC/XAOCPHOTO / Sipa Press / Profimedia

Počas bombardovania NATO v roku 1999 všetky obvinenia popieral: „Hovoríte o mne ako o vojnovom zločincovi? Čakali osem rokov, aby mi to povedali?“

Sám obvinil NATO z bombardovania civilistov a tvrdil, že bojuje len proti invázii. Chvíľami sa špekulovalo aj o tom, že čínska ambasáda v Belehrade bola bombardovaná, pretože slúžila ako komunikačné centrum pre jeho jednotku v Kosove.

Keď juhoslovanská protivzdušná obrana začiatkom vojny zostrelila americkú stíhačku F-117 Stealth, Ražnatovič si v peňaženke nosil malý kúsok tajného krídla lietadla. „Potom ho môžem hodiť na zem a stúpiť naň, kedykoľvek chcem,“ povedal. „Je to ako stúpiť na NATO.“

ICTY naňho vydal tajný zatykač už v roku 1997 – obsahoval obvinenia z genocídy, zločinov proti ľudskosti a porušenia Ženevských konvencií. A tiež podiel na masakroch vo Vukovare, Bijeljine a iných miestach. Napriek tomu zostal nedotknuteľný, po Belehrade sa pohyboval ako celebrita.

Až do 15. januára 2000, kedy ho pri popíjaní kávy s kamarátmi v lobby hotela InterContinental v Belehrade zastrelil maskovaný útočník Dobrosav Gavrič. Na mieste, kde sa Arkan cítil najbezpečnejšie.

Policajt spojený s podsvetím doňho vypálil celý zásobník. Aj keď Arkana niekoľkokrát trafil (aj do oka, pozn. red.), chvíľu ešte žil a zomrel až v náručí svojej ženy počas prevozu do nemocnice.

Podľa oficiálnej verzie šlo o vojnu gangov, ale väčšina ľudí v Srbsku, a to vrátane jeho manželky, si dodnes myslí, že ho nechal zabiť sám Miloševič, pretože Arkan vedel príliš veľa o kriminálnych aktivitách vtedajších srbských politických špičiek.

Gavrič utiekol do Južnej Afriky, mnoho svedkov udalosti nečakane zomrelo, zmizlo alebo sa na súdne procesy nedostavilo. V každom prípade – od tej chvíle sa na každom zápase Crvenej zvezdy skandovalo proti Miloševičovi.

"Vedené veľkým pohrebným vozom, pochodovali tisíce ľudí v žiarivom slnku smerom k Centrálnemu cintorínu v Belehrade 20. januára 2000. Na čele sprievodu kráčala vdova Ceca, balkánska diva, za ňou nasledovali tmavovlasí muži vrátane celebrít, básnikov, politikov, gangstrov a zvedavých divákov.

Deväť dní predtým bol v hale belehradského hotela zavraždený Željko Ražnatovič, známy ako Arkan, srbský tajný nájomný vrah, vojnový vodca, politik, majiteľ futbalového klubu a podnikateľ," napísal o rozlúčkes mužom, ktorého sa všetci báli, nemecký ľavicový týždenník Der Freitag.

Nastúpený bol aj celý tím FK Obilič. A ďalších desaťtisíc smútiacich.

Srbi ho aj dnes oslavujú

Pre niektorých Srbov zostáva oslavovaným hrdinom – v piesňach dokonca akýmsi ochrancom národa. Ranko Momič, bývalý Tiger, aj dnes tvrdí:

„Nikdy som sa necítil lepšie… Bojovali sme čestne.“ Ultras Crvenej zvezdy ho stále oslavujú. Pre Chorvátov, Bosniakov a Albáncov je však Arkan nepotrestaným symbolom zla.

A tak, 25 rokov po jeho smrti, si kladieme otázku: bol Arkan produktom svojej doby, alebo ju sám stvoril?