Napätie bolo hmatateľné, päť miest – Londýn, Paríž, New York, Madrid a Moskva – sa chystalo zabojovať o prestíž, ekonomické príležitosti a svoje miesto v histórii. No v centre pozornosti stála aj odveká rivalita dvoch európskych titanov: Londýna a Paríža.
Ich súboj nebol len o štadiónoch, infraštruktúre či vízii, ale o storočia starej anglo-francúzskej nevraživosti, ktorá sa prejavila aj v akýchsi diplomatických hrách, či politických intrigách. A jednej nešťastnej urážke o britskej kuchyni.
Dnes už vieme, že Londýn pred dvomi dekádami tesne triumfoval v hlasovaní, ktoré svojim spôsobom zamávalo svetom športu. V onen deň sa tiež písal príbeh o ambíciách, emóciách a geopolitike, ktorá formovala budúcnosť olympijského hnutia.
Päť kruhov ako politická šachovnica
Olympijské hry nie sú len oslavou športu. Sú globálnou arénou, kde sa národy bijú o prestíž, ekonomické zisky a diplomatickú prevahu.
Keď MOV v roku 2003 vyhlásil kandidatúru na OH 2012, ruku zodvihlo deväť miest: Londýn, Paríž, New York, Moskva, Madrid, Havana, Istanbul, Lipsko a Rio de Janeiro.
Čítajte viac Koľko krvi je na tvojich rukách? pýta sa Navrátilová. "Šialenú tetu" mainstream vymazal. Prečo ju nenávidia?
Po prísnom „site“ v máji 2004 zostalo päť finalistov, no každý tušil, že skutočný súboj sa odohrá medzi Londýnom a Parížom.
„Olympiáda je viac než hry. Je to šanca zmeniť svet,“ hlásil Sebastian Coe, niekdajší olympijský šampión v behu na 1500 metrov a šéf londýnskej kandidatúry, v rozhovore pre The Guardian.
Coe, charizmatický líder s mimoriadne vyvinutým politickým citom, veril, že Londýn prináša príbeh obnovy – premenu chudobného East Endu na moderné centrum, ktoré inšpiruje ďalšie generácie.
A veru kampaň to bola ambiciózna. Sľubovala Olympijský park v Stratforde, novú dopravnú infraštruktúru a program „Inspire a Generation“, ktorý mal motivovať mladých ľudí k športu. „Chceme, aby každé dieťa malo šancu snívať,“ vravel Coe na tlačovej konferencii.
Paríž stavil na istotu. „My máme Stade de France, máme históriu, máme Paríž – mesto, ktoré svet miluje,“ hrdo vytruboval do sveta prezident Jacques Chirac. Francúzsko, ktoré predtým dvakrát neuspelo (1992, 2008), bolo tentoraz odhodlané zvíťaziť.
Čítajte viac Číňania sa im nezdravili, ďalší s nimi odmietali súťažiť. Po zápase, ktorý Izraelčania nemohli vyhrať, ich poslali do futbalového vyhnanstva
Súperenie Londýna a Paríža nebolo len o olympiádu. Bolo pokračovaním historickej anglo-francúzskej rivality, ktorá siaha až k Storočnej vojne (1337–1453), Napoleonovým výbojom a koloniálnym súbojom o globálnu nadvládu.
Británia a Francúzsko sa striedali ako veľmoci, no ich vzťahy boli vždy poznačené nedôverou, sarkazmom a súperením o prestíž. A hoci v 20. storočí sa rivalita presunula na diplomatické a kultúrne pole, naďalej zostala živá.
„Angličania a Francúzi sú ako súrodenci, ktorí sa milujú a zároveň neznášajú,“ napísal historik Simon Schama v eseji pre The New Yorker.
V roku 2005 sa napätie vyostrilo kvôli vojne v Iraku. Británia pod vedením premiéra Tonyho Blaira podporovala USA, zatiaľ čo Francúzsko na čele so Chiracom bolo ostro proti. „Francúzsky odpor voči invázii vytvoril rozkol, ktorý cítili aj členovia MOV,“ analyzoval v tom čase The Times.
Táto politická disharmónia dodala kandidatúre hlbší rozmer. Paríž sa prezentoval ako kultúrne nadradený, s hotovou infraštruktúrou a povesťou organizátora veľkých podujatí, ako boli napríklad majstrovstvá sveta vo futbale 1998.
Čítajte viac Trumpovi ľudia chcú obrátiť aj športový svet naruby. Oslovili najväčšieho podvodníka v histórii, odmietol ich
Londýn zasa hral na emócie, sľubujúc regeneráciu chudobného Stratfordu. „Naším cieľom nie je len usporiadať Hry, ale zmeniť životy,“ opakoval Blair v Singapure.
Za kulisami prebiehala intenzívna diplomacia. Blair osobne loboval u členov MOV, zatiaľ čo sa Chirac spoliehal na francúzsku povesť. „Blair bol ako buldog. Stretol sa s každým, kto mal hlas,“ usmieval sa pre The Telehraph nemenovaný člen londýnskeho tímu.
Kuchynský škandál
Napätie dosiahlo vrchol pár dní pred hlasovaním, počas summitu G8 v škótskom Gleneagles. Chirac, známy svojím šarmom , ale aj ostrým jazykom, sa tentoraz nechal uniesť. V rozhovore s nemeckým kancelárom Gerhardom Schröderom a ruským prezidentom Vladimirom Putinom nevhodne žartoval o britskej kuchyni.
„Nemôžete dôverovať ľuďom, ktorí varia tak zle. Po Fínsku je britská kuchyňa najhoršia v Európe. Ich jediný prínos je choroba šialených kráv“.
Tieto slová, zachytené novinármi, vyvolali obrovskú búrku. Predovšetkým britská tlač explodovala rozhorčením. „Chirac uráža naše jedlo. A čo naše olympijské šance?“ kričal titulok v The Sun.
Daily Mail dodal, že prezidentova arogancia je typická pre Francúzov, „ktorí si myslia, že sú nad nami. Nech sa hanbí!“
Foto: SITA/AP, SERGEY PONOMAREV
Urážka však nebola len žartom. V kontexte anglo-francúzskej rivality, ktorá siaha od bitky pri Agincourte po spory o Európsku úniu, Chiracove slová pôsobili ako úder pod pás. Briti, hrdí na svoje tradície (vrátane fish and chips), to vnímali ako prejav francúzskej povýšenosti.
„Chirac podcenil, ako veľmi môžu jeho slová ublížiť,“ napísal The Independent.
Niektorí členovia MOV, najmä z Británie, Škandinávie a Commonwealthu, mohli túto poznámku tiež vnímať ako obyčajné ponižovanie. „V tesnom hlasovaní môže aj takýto detail rozhodnúť,“ upozorňoval pred rozhodovaním zdroj blízky MOV.
Francúzska tlač sa na poslednú chvíľu pokúšala zmierniť napáchané škody: „Chirac žartoval, no médiá to nafúkli,“ písal Le Figaro. Le Monde zasa uznal, že „táto poznámka bola hlúpa a drahá“.
Coe reagoval s typickou britskou zdržanlivosťou: „Nech si Chirac myslí, čo len chce. My bojujeme za olympiádu, nie za Michelinove hviezdy.“
V zákulisí však tento incident londýnsky tím využil. Nikto predsa nemá rád, keď sa jeden povyšuje nad druhým. Aj historik Schama v tejto súvislosti uviedol, že „anglo-francúzska rivalita je ako staré víno – nikdy nevyprchá. Chirac len prilial olej do ohňa“.
Čítajte viac Jubilant Borbély: Otcovi som povedal, že do montérok sa už neprezlečiem, lebo práve som sa stal milionárom
V tejto súvislosti ešte jedna malá zaujímavosť – Chiracova „gastrourážka“ nebola jediná. Počas summitu G8 údajne žartoval aj o škótskom jedle haggis, čo zasa rozhnevalo škótskych členov londýnskeho tímu.
„Povedal, že haggis je nejedlé. To bolo, akoby urazil našu dušu,“ písalo sa deň pred hlasovaním v glasgowských novinách The Scotsman.
Aj keď nie je možné presne určiť, do akej miery Chiracove slová ovplyvnili hlasovanie, v tesnom súboji mohla táto neuvážená poznámka zohrať nečakanú úlohu.
Nastal deň pravdy
Skutočný osud olympiády sa mal rozhodnúť na finálnej prezentácii v Singapure. Šiesteho júla 2005 sa písala história.
Vo veľkej konferenčnej hale dostalo každé kandidátske mesto svojich 45 minút. Paríž predviedol technicky brilantnú šou, zdôrazňujúc hotové štadióny a kompaktné dejiská. „Paríž je pripravený. Nesklameme vás,“ uisťoval Chirac.
Čítajte viac Tenisová milionárka prišla o všetko, aj o vzťah s rodičmi, ktorí ju celý život sprevádzali. Nakoniec ju nepustili ani na otcov pohreb
Jeho vystúpenie však bolo beztak vnímané ako chladné, až arogantné.
Londýn, naopak, zahral na city. Coe rozprával o svojej mladosti, keď ho olympiáda inšpirovala stať sa šampiónom.
„Chceme, aby každé dieťa na svete malo šancu snívať tak, ako som sníval ja,“ vravel v dojemnom finále. Video ukazujúce deti z East Endu, trénujúce na rozbitých ihriskách, u niektorých vyvolalo slzy. Bolo to, akoby Coe hovoril priamo do sŕdc prítomných delegátov.
Tony Blair strávil dni pred hlasovaním zákulisnými stretnutiami. Bol neúprosný. Oslovil vraj každého, kto mal hlas. Jeho diplomatická ofenzíva nalomila aj váhavých členov MOV, vrátane afrických a ázijských delegátov.
Londýnsky tím údajne využil aj osobné kontakty princa Williama, ktorý ako mladý ambasádor telefonicky kontaktoval niektorých členov MOV. „Williamov hovor bol síce drobnosť, ale kandidatúre dodal kráľovský lesk,“ písalo sa v The Sunday Times.
Foto: SITA/AP, Richard Drew
Hlasovanie bolo štvorkolovou drámou. V prvom vypadla Moskva (15 hlasov), nasledoval New York (16 hlasov) a Madrid (31 hlasov). Vo finále stáli Londýn a Paríž a keď vtedajší prezident MOV Jacques Rogge otvoril obálku a vyhlásil: „Hry v roku 2012 sú pridelené Londýnu,“ sála explodovala radosťou.
Britská metropola zvíťazila v pomere hlasov 54:50, len o štyri lístky. „Je to, akoby sme vyhrali finále majstrovstiev sveta,“ uškŕňal sa Coe.
Tesná voľba viedla k špekuláciám, že Londýn získal kľúčové hlasy od afrických delegátov po sľuboch o rozvojových programoch spojených s OH. Podľa Britov však nešlo o podplácanie, ale o „strategické partnerstvá“.
Tiene víťazstva
Parížania naďalej naznačovali, že hlasovanie nebolo čisté. „Štyri hlasy? To zaváňa politikou,“ upozorňovali. Niektorí špekulovali, že Londýn voliteľom sľúbil ekonomické výhody, hoci dôkazy chýbali.
Iní zasa poukazovali na Chiracovu urážku ako kľúčový moment. „Jeho žart o kuchyni mohol uraziť pár voličov, a to stačilo,“ uviedol komentátor z The Independent.
Pravda je však aj taká, že svoju rolu zohrala aj geopolitika. Postoj k invázii do Iraku, Blairova angažovanosť, či Coeova charizma. Bola to jednoducho aj politická hra.
Radosť však netrvala dlho – 7. júla 2005, len 24 hodín po veľkom triumfe, otriasli Londýnom štyri koordinované teroristické útoky na metro a autobus, známe ako „7/7“. Pri výbuchoch zahynulo 52 ľudí a stovky boli zranené.
„V jeden deň sme oslavovali, v druhý smútili,“ dusil v sebe slzy starosta Ken Livingstone. Útoky vyvolali otázky o bezpečnosti samotných Hier.
„Ako môžeme chcieť olympiádu v meste, kde sa útočí?“ pýtal sa Le Figaro. Blair však zostal neoblomný: „Ukázali sme, že sa nevzdáme. Londýn bude pripravený.“
Vražedné útoky napokon viedli k tomu, že bezpečnostné opatrenia na OH 2012 boli jedny z najprísnejších v histórii, vrátane nasadenia vojenských jednotiek a protilietadlových striel na londýnskych strechách.
Mesto však svoje sľuby splnilo. Olympijský park v Stratforde premenil chudobnú oblasť na moderné centrum s novými bytmi, nákupným centrom Westfield a novými dopravnými spojeniami. Symbol úpadku sa stal symbolom obnovy.
Foto: Reuters
OH 2012 boli organizačným triumfom. S viacerými ikonickými momentmi – šprintmi Usaina Bolta, vytrvalosťou Mo Faraha či samotným otváracím ceremoniálom Dannyho Boyla.
Hlasovanie malo dopad
Tesné a kontroverzné hlasovanie posilnilo kritiku netransparentnosti MOV. Ten v nasledujúcich rokoch zaviedol prísnejšie pravidlá lobingu, aby zabránil podozreniam z korupcie.
Londýnsky model regenerácie inšpiroval iné mestá, ako Rio de Janeiro (OH 2016) a Paríž (OH 2024), ktoré sa snažili napodobniť premenu Stratfordu.
Aj parížska prehra sa napokon tiež na dobré obrátila. Víťazstvo v kandidatúre na OH 2024 bolo potom vnímané ako satisfakcia. „Vrátili sme sa silnejší,“ uvádzal v titulku Le Monde 14. septembra 2017, keď MOV poslal päť kruhov pod Eiffelovku.
To bol však už iný príbeh. Ten zo Singapuru 2005 zostane mozaikou ambícií, emócií a geopolitiky. Súbojom, kde Sebastian Coe prekonal Jacquesa Chiraca, kde štyri hlasy rozhodli o osude miliónov, a kde anglo-francúzska rivalita ožila v modernej aréne.
A tak pamätajte, že k veľkým rozhodnutiam môže niekedy prispieť aj nevinný, no neuvážený žart…
Foto: Reuters