Ázijské hry 1974 ďaleko presiahli hranice športu a boli potvrdením obrovského napätia medzi národmi. Ak sa vás niekto opýta, prečo futbaloví reprezentanti židovského štátu dnes hrajú v európskej kvalifikácii, spomeňte finálový zápas v Teheráne.
Bolo to takto…
Útek cez stenu
Športový svet sa stále spamätával z Mníchova 1972, kedy priamo pod olympijskými kruhmi a rukami teroristov zahynulo jedenásť členov izraelskej výpravy.
Ten politicko-spoločenský sa zasa vysporadúval s jomkipurskou, piatou arabsko-izraelskou vojnou, kedy koalícia Egypta a Sýrie spustila počas židovského sviatku nečakaný útok na Izrael v oblasti Suezského prieplavu a Golanských výšin.
V takejto atmosfére pricestovala židovská výprava na Hry do Teheránu. Do krajiny, ktorá za každú cenu chcela pozdvihnúť svoje medzinárodné postavenie a s Izraelom prechovávala korektné vzťahy.
Čítajte viac Radšej zomriem... Najslávnejší Iránec sa vzoprel ajatolláhovi i tradícii Bayernu. V ťaživej chvíli vysiela do sveta silný odkaz
Avšak len na oko, lebo zatiaľ čo šáhov režim bol k „Svätej zemi“ priateľský, prevažne moslimská spoločnosť nie.
Aj preto členovia izraelskej výpravy pred odchodom absolvovali strelecký výcvik „s ostrými“, v ubytovni ich čakali sadrokartónové priečky, keby bolo nutné ujsť a počas slávnostného ceremoniálu ich sprevádzali po zuby ozbrojené jednotky.
Bola to však len predohra, lebo prvé dva septembrové týždne nemali s duchom fair play a myšlienkou, že šport a politika k sebe nepatria, veľa spoločného.
Boli to Číňania, ktorí ako prví odmietli súťažiť s Izraelčanmi, fotiť sa s nimi alebo ich dokonca pozdraviť. Pridali sa Pakistanci, Kuvajťania i Severokórejčania.
Keď Orit Abramovitzová získala zlatú medailu v skoku do výšky, čínska a japonská súperka jej na pódiu odmietli podať ruku. A keď sa šprintérka Ester Roth-Šahamorovová tešila zo svojho tretieho zlata a hrala jej izraelská hymna, desaťtisíce Iráncov pokrikovali a skandovali: „Irán! Irán!“
Jicchak Pistiner, medzinárodný rozhodca v basketbale a vodnom póle, bol zasa poslaný na tribúnu po tom, čo severokórejský tím odmietol hrať, ak by zápas pískal on.
Fanúšikovia, ktorí si kúpili lístky na zápasy izraelského futbalového tímu, absolvovali dlhú cestu na štadión, len aby zistili, že zápas bol zrušený, pretože súper odmietol nastúpiť. Podobné scény sa udiali aj v iných športoch: v šerme, tenise, či v basketbale.
„V Teheráne sa pretrhla hrádza a spustila záplava protišportových rozhodnutí. Všetky sú zamerané zatiaľ proti jednej krajine: Izraelu,“ písal korešpondent denníka Maariv Ješajahu Porat, pričom v tom istom texte si neodpustil štipľavú poznámku.
„Je chybou vychovávať mladých Izraelčanov k tomu, aby si mysleli, že keď im niekto pľuje do tváre, majú si utrieť sliny, akoby pršalo, a ignorovať skutočnosť, že čoraz viac krajín s nimi zaobchádza ako s malomocnými, ku ktorým sa nesmie približovať.“
Navyše, počas zasadania Výkonného výboru Federácie ázijských hier, arabskí zástupcovia presadili rozhodnutie o ukončení členstva Josefa Inbara. Prvýkrát po dvadsiatich rokoch v ňom nemal Izrael zastúpenie.
Čítajte viac Trumpovi ľudia chcú obrátiť aj športový svet naruby. Oslovili najväčšieho podvodníka v histórii, odmietol ich
Na tom istom fóre prišiel o svoje postavenie aj izraelský futbal, ktorý bol vylúčený z Ázijskej futbalovej konfederácie (AFC). Návrh predložil Kuvajt, argumentoval, že prítomnosť židovského štátu bráni mnohým krajinám v účasti.
„Už tu nemáme čo hľadať. Je to veľmi dobrý dôvod, aby sme požiadali o presun do európskeho regiónu,“ vravel Menachem Heller, predseda predstavenstva Izraelskej futbalovej federácie.
Ázijské hry tak boli pre Izrael akousi labuťou piesňou. Posledným disharmonickým akordom na tejto scéne malo byť veľké teheránske futbalové finále.
Irán musí vyhrať
Hoci bol Izrael jedným z hlavných favoritov, do finále sa dostal až po tom, čo severokórejský a kuvajtský tím z politických dôvodov odmietli proti nemu nastúpiť.
„Môžem s tebou piť kávu, ale hrať futbal – to nemôžeme,“ vravel Ali Sabri, egyptský novinár a televízny reportér pôsobiaci v Kuvajte, Mošemu Lehrerovi z denníka Maariv. „Máme pokyny, je tu vláda, rozhodli sme sa nenastúpiť proti Izraelu. Je to zakázané. Zakázané!“ zopakoval.
Čítajte viac Za umierajúcim otcom nepôjdeš! Hokejový Stalin so stopkami vybudoval za bránami Moskvy niečo nevídané
Napokon, napätú atmosféru a vplyv politiky na šport cítili aj samotní hráči. „V rozhovoroch medzi nami sme vedeli, že ideme na štadión teheránsky Aryamehr… Vedeli sme, že ak vyhráme, neodídeme odtiaľ živí,“ spomínal neskôr útočník Maccabi Netanya, Oded Machnes.
„Deň pred zápasom sme si vraveli: Sme tu sami a nech je tu akákoľvek ochranka, ak vyhráme, bude veľmi ťažké odísť z ihriska. Žiadny štadión v Izraeli, žiadny zápas v Izraeli, ani finále majstrovstiev sveta… Nič nemohlo vyvolať to, čo sme cítili tam.“
Domáci tušili, že v boji o celkové víťazstvo bude ich najväčším súperom práve Izrael. Aj preto na predošlé tri zápasy izraelského tímu delegovali troch iránskych rozhodcov. „To je na medzinárodnom turnaji nevídané,“ sťažoval sa rozhorčene tréner David Schweitzer.
Keď nepomohlo to, skúsili to inak. Dátum finále, pôvodne naplánovaný na 15. septembra, presunuli o deň neskôr. Presne na predvečer Roš Hašana, židovského Nového roka. Celú záležitosť zhrnul Alex Giladi, izraelský televízny reportér, takto:
„V Teheráne je atmosféra, že Irán musí tento turnaj vyhrať. Vyhrať a triumfovať vo finále, aj keby to trvalo päť rokov.“
Už pred úvodným hvizdom bolo zrejmé, že význam zápasu na politickej a spoločenskej úrovni prevyšuje jeho športový charakter. Futbalové ihrisko sa v ten deň stalo „sporným územím“, priestorom, kde rôzne skupiny testujú svoje mocenské vzťahy.
Zvi Rosen, kapitán izraelského tímu, tvrdí, že finálový zápas bol vnímaný ako skutočná vojna. „Videli sme iné stretnutia na turnaji, ktoré boli napoly priateľské. Ale Irán proti Izraelu? To bola vojna.“
Futbal bol podľa neho v ten deň druhoradý… „Zrazu sa ocitnete na mieste, kde nefúka vietor vaším smerom. Inými slovami, nie je to tak, že ak ste lepší, vyhráte.“
V Teheráne v tom čase žila aj početná židovská komunita. Cítila, že niečo „visí vo vzduchu“. Deň pred úvodným hvizdom vraj zavítala k členom izraelskej delegácie a varovala ich:
„Hrajte dobre, ale prehrajte,“ spomínal Gideon Hod, športový reportér, ktorý v Teheráne sprevádzal izraelský tím.
Členovia miestnej židovskej komunity vraj hráčom opakovali, „aby si dávali pozor, aby zápas nevyhrali, pretože životy všetkých Židov sú v ohrození.“
Čítajte viac Zastavil Messiho a dostal červenú, o pár rokov ho vylúčil život sám. Zákerne. Nespravodlivo. Bez varovania
Podobné náznaky dostali futbalisti aj od izraelského veľvyslanectva v Teheráne.
Strážila ich helikoptéra
Na finále sa pripravoval celý Irán. Po oznámení, že zápas bude vysielaný naživo v národnom rozhlase a televízii – čo bolo v tom čase mimoriadnou vzácnosťou – boli takmer vo všetkých teheránskych kaviarňach a na ďalších centrálnych miestach po krajine umiestnené farebné televízory.
Keďže všetky vstupenky boli vypredané vopred, pokladňa bola v deň zápasu zatvorená. Mnoho Iránčanov sa modlilo a niektorí dokonca zapaľovali sviečky v svätyni Shahecheragh a prosili za víťazstvo domáceho tímu.
Dokonca aj tréner Frank O’Farrell, bývalý manažér Manchesteru United, ktorého si Iránci najali špeciálne pre tento turnaj, zašiel do kostola.
Na štadióne sa zhromaždilo 120-tisíc divákov. Izraelský tím mal počas celého turnaja policajnú a vojenskú eskortu, ktorá bola na finálový zápas ešte posilnená. Nad autobusom, ktorý ho viezol na štadión, krúžil vrtuľník a počas zápasu nad ním nepretržite lietal.
Čítajte viac Jeden žije z ruky do úst, druhý dobre zarobil a v dedine si otvoril divadlo. Aj toto sú osudy hrdinov, ktorí v lete 2000 pobláznili národ
„Na štadióne bol každých pár metrov iránsky vojak. Fanúšikovia mávali transparentmi so svastikami. Cítili sme obrovskú nenávisť,“ opisoval hviezdny Jehošua Feigenbaum z Hapoelu Tel Aviv.
Dav spieval o tom, ako treba zastreliť izraelskú premiérku Goldu Meirovú, na hráčov padali slepačie hlavy sprevádzané nadávkami.
„Bolo nám jasné, že hráme proti viac ako 100-tisíc rozvášneným divákom. Ak by Izrael vyhral, hráči by neodišli živí,“ vravel Yair Stern, ktorý zápas komentoval pre izraelskú televíziu. „Aj v novinárskej lóži vládla panika. Báli sme sa, že ak dáme prvý gól, rozzúrený dav sa nám pomstí.“
Irán napokon zvíťazil 1:0 vďaka vlastnému gólu defenzívneho záložníka Jicchaka Šuma. Bránil sa, že to bolo neúmyselné, no zároveň dodal, že obe strany boli spokojné s tým, čo v ten deň urobil. Mnoho ľudí ho vraj potom objímalo. Mali pocit, že im síce prehral zápas, ale zachránil životy.
V ten istý večer sa konal záverečný ceremoniál Ázijských hier. Bol predzvesťou budúcnosti. O pár rokov neskôr už Irán definitívne zatvoril svoje brány pred Izraelom aj Západom.