Tvrdý ako chlieb v chudobnom dome, nečesané vlasy, brada ako z rozprávky o kočovníkoch, pohľad, ktorý v sebe miešal ohnivý temperament s tichým balkánskym smútkom. A potom tie jeho nezabudnuteľné drevorubačské stehná.
Jeho prítomnosť na ihrisku bola naozaj mimoriadne zastrašujúca. Kto ho videl, určite nezabudol… Keď v lete 1994 na svetovom šampionáte v USA pripravili Bulhari nečakaný futbalový zázrak, Trifon Ivanov stál v jeho strede ako nemenný monument.
Vedľa Hrista Stoičkova bol tým druhým, bez ktorého by sa títo futbaloví partizáni nikdy neprebili do semifinále.
Práve tam sa stal kultom: na trávniku neústupčivý, v šatni tichý generál, a na obrazovkách zjav, ktorý ste si nemohli pomýliť. Zlé jazyky vravia, že spravidla bol najškaredším mužom na ihrisku, no nie je to pravda, on len vyzeral ako preživší z dávnej vojny.
Čítajte viac Sovieti mohli mať najväčšieho futbalového génia v dejinách. Radšej si ho zničili
Bulharsko na spomínanom šampionáte vo štvrťfinále nečakane zničilo úradujúcich šampiónov z Nemecka. Šokovalo svet. A Ivanov? Ten si v šatni po zápase zapálil cigaretku, akoby sa nič nedialo.
Legendárny futbalista, ktorý z tohto sveta zišiel pred desiatimi rokmi, by sa na prelome júla a augusta jubiloval. Mal by šesťdesiat.
Tí, ktorí si naňho ešte spomenú, akiste budú súhlasiť, že bol stelesnením mužnosti z iného sveta. Taká, akú by ste dnes na futbalovom ihrisku márne hľadali.
USA '94 a kult menom Trifon
Narodil sa 27. júla 1965 v meste Veliko Tarnovo, v historickom srdci Bulharska. Ktovie, možno to bol práve duch miesta so starými pevnosťami, ktorý v ňom vypestoval zvláštnu auru bojovníka.
Futbalovo rástol v domovskom klube Etar Veliko Tarnovo, kde si ho čoskoro všimli väčší hráči na bulharskej mape. A tak putoval do CSKA Sofia, mužstva vojenskej hrdosti a disciplíny.
Čítajte viac Z pekárne na štadión smrti: Neuveriteľný príbeh FC Start. Pravda a mýty o temnom zápase v Kyjeve
Lenže Trifon a disciplína? Nuž, tam nemohol byť súzvuk, skôr len tiché prímerie.
Medzi futbalovú elitu zavítal v osemdesiatych rokoch. Ivanov nebol technický elegán, skôr bojovník. Jeho ďalekonosné strely sa stali legendárnymi, hoci zavše zaleteli aj na tribúnu.
Ale ak nabrali správny smer, bolo zle. Bulharské médiá v medailóniku radi spomínajú, ako v derby proti Levski Sofia projektil z jeho kopačky takmer roztrhal sieť.
Naozajstná sláva ho však stretla až na MS 1994. Bulharsko tam nebolo len futbalovým tímom, ale symbolom nádeje pre krajinu, ktorá sa len pár rokov predtým vymanila z tieňa komunizmu.
Svet ju však tentoraz spoznával nie cez historikov, ale cez tím s magickými vlasmi Hrista Stoičkova a sochársky vytesanou tvárou Trifona Ivanova.
Foto: Jürgen Fromme / firo Sportphoto / dpa Picture-Alliance via AFP / Profimedia
Štvrťfinále, víťazstvo nad Nemeckom, Ivanov ako pilier obrany a duchovný vodca kabíny – vtedy sa z neho stal kult. Bulharské médiá dodnes spomínajú na jeho nezabudnuteľný pohľad pred zápasom. V jeho očiach vraj horel staroveký oheň.
Svojmu trénerovi Dimitarovi Penevovi vraj v ten deň vtipne povedal, aby sa nebál: „Len sa uvoľni. S mojím krvilačným pohľadom sa budú báť na smrť. Rudi Völler spadne na zem, keď ucíti môj dych.“
A tak aj bolo, najskôr sa ho všetci Nemci zľakli.
Bulhari vyhrali 2:1 a fanúšikovia si stretnutie pamätajú najmä pre famóznu víťaznú hlavičku Jordana Lečkova. Ivanovov najväčší moment prišiel, keď sa vrhol do cesty tvrdej strele Lothara Matthäusa. Za každých okolností bol obetavý.
Bulhari vravia, že ultras Levski Sofia spravidla neznášajú hráčov CSKA, či už bývalých alebo súčasných. Hristovi Stoičkovovi údajne nevedia prísť na meno, no Ivanova, ktorý s konkurenčným CSKA získal tri ligové tituly, zbožňujú.
„Trifona rešpektoval každý, pretože ho nie je možné nenávidieť. Bol človekom, ktorý spájal,“ povedal pred rokmi pre ESPN bulharský novinár Konstantin Simidchiyski.
To vraj platilo aj v národnom tíme, kde bola šatňa zvyčajne rozdelená medzi Stoičkovových priateľov z CSKA a tábor Levski Sofia na čele s Borislavom Michajlovom a Naskom Sirakovom.
„Pomohol som im vyjednávať. Niekedy Stoičkov netrénoval, tvrdil, že ho bolí noha, a oni hneď chceli vedieť, čo sa deje. Požiadal som ich, aby ho nechali odpočívať, a všetko som uhladil,“ spomínal Ivanov.
BMW od Stoičkova
Na klubovej úrovni si Ivanov prešiel všadečím. Aj španielskym Realom Betis Sevilla, kde bol v prvých zápasoch taký pôsobivý, že Johan Cruyff ho chcel vziať do Barcelony, keďže Ronald Koeman bol zranený. Vlastník Betisu – Manuel Ruiz de Lopera – odmietol svoju hviezdu predať.
Trifon si v Barcelone napriek tomu urobil meno. Vo februári 1991 ho navštívil jeho blízky priateľ Stoičkov, ktorý bol suspendovaný. „Dáme vám štyri góly,“ vravel hviezdny útočník. „Nie som si tým istý, ale ja sám dám dva,“ reagoval Ivanov.
Stoičkov sa na tomto bizarnom tvrdení zasmial, no súhlasil, že ak sa to stane, kúpi obrancovi fľašu whisky a nechá ho jazdiť na svojom novučičkom BMW.
Nakoniec mali pravdu obaja, Barcelona vyhrala 4:2, pričom oba góly Betisu strelil Ivanov z pokutových kopov. Jazdenie na Stoičkovovom aute si vraj veľmi užíval.
Čítajte viac Jubilant Borbély: Otcovi som povedal, že do montérok sa už neprezlečiem, lebo práve som sa stal milionárom
Potom hral vo Švajčiarsku, kde mu tréner Gilbert Gress odporučil návštevu psychiatra. Pochopiteľne, že Trifon si to len tak nenechal: „Mal niečo proti mne, tak som mu pred všetkými hráčmi povedal, že nemá ani potuchy o futbale! Vždy som úprimný a priamy!“
Pobral sa teda preč, do viedeňských celkov Rapid a Austria. S prvým sa dostal do finále Pohára víťazov pohárov. V roku 1996 hral v Lige majstrov na Old Trafforde proti Manchestru United.
„Po záverečnom hvizde sa k Ericovi Cantonovi rozbehlo veľa hráčov Rapidu, ale Francúz povedal, že jeho dres je vyhradený pre Trifona Ivanova,“ spomínal hrdo.
Ale prišli aj horšie chvíle, keďže kvalita jeho výkonov kolísala od dokonalých po senzačne slabé. V jednej sezóne s Rapidom vyhral titul, v tej druhej mu všetko pokazil v poslednom kole proti Salzburgu.
„Pri druhom inkasovanom góle sa zle postavil a potom ešte dostal červenú kartu za úder súpera! Úplná hlúposť,“ červenal sa jedom vtedajší tréner Ernst Dokupil.
Čítajte viac Jeden veľmi hlúpy žart na stretnutí G8 stál Francúzov príliš. Briti sa urazili, Putin dobre bavil
Súhlasil s ním aj kapitán, známy rakúsky brankár, Michael Konsel: "Ivanov je bezpochyby výborný hráč, ale prehnal to! Ako môžeme žiadať od ostatných hráčov, aby dodržiavali pravidlá, keď tento človek ignoruje všetko?
Keby som bol tréner, nepriblížil by sa ani k prvému tímu. Fyzicky je úplne nepripravený, každá babka má väčšiu kondíciu ako on."
Výsledkom bola suspendácia a degradácia do amatérskeho tímu Rapidu…
Ivanov sa nikde neusadil na dlho. Vždy bol trošku cudzincom, trošku tulákom. Avšak všade milovaným, lebo nezapadal do sterilných futbalových šablón.
Vyčnieval – bradou, postojom, životom. V Rakúsku si získal povesť veľmi tvrdého obrancu, ktorému nie je cudzie zapáliť si cigaretu aj pred tréningom.
Jednoducho Trifon.
Tank z aukcie
Po skončení kariéry sa nestal televíznym expertom, nevŕtal sa v taktikách, neprechádzal futbalovou diplomaciou. Odišiel do úzadia, venoval sa rodine, podnikal, občas sa ukázal na charitatívnom zápase. Aura však ostala.
Čítajte viac Trumpovi ľudia chcú obrátiť aj športový svet naruby. Oslovili najväčšieho podvodníka v histórii, odmietol ich
Keď sa objavil na verejnosti, ľudia ho spoznávali – nie podľa štatistík, ale podľa nezameniteľného výrazu. Bol pre nich vlk, ktorý nepatrí do klietky.
Na chvíľu sa stal hráčskym agentom, neskôr sa venoval biznisu, býval striedavo v Sofii a vo Velikom Tarnove.
A teraz dávajte pozor, lebo nie je celkom isté, kto s touto historkou začal, ale dnes je takmer kanonická. Po skončení kariéry si vraj Ivanov zadovážil tank. Áno, tank. Skutočný. Údajne kvôli bezpečnosti, možno kvôli štýlu, možno len preto, že mohol.
Keď sa ho jeden bulharský novinár opýtal, načo mu je tank, odpovedal vraj bez mihnutia oka: „Načo? Aby sused vedel, že ho vidím.“
Pravda je taká, že po skončení futbalovej kariéry sa Trifon Ivanov nevyhol túžbe po niečom, čo by aspoň z časti zodpovedalo jeho nezlomnej povahe. A tak si v bulharskom vojenskom prebytku kúpil… tank.
Áno, nepreháňame. Legendárny tvrdý chlapík, ktorý na ihrisku búral všetko, čo sa mu postavilo do cesty, si zaobstaral naozajstný bojový stroj.
Čítajte viac Ticho, z ktorého mrazí... Ako bezohľadný Američan zničil životy dvoch odvážnych ľudí
Tank bol, samozrejme, bez munície – to by bolo príliš nebezpečné. Ivanov však na ňom rád jazdil po vidieckych lúkach okolo svojho rodného mesta, akoby chcel dokázať, že jeho nezlomný charakter nepatrí iba do šatne či na futbalový trávnik, ale aj do sveta, ktorý je o kus drsnejší.
A možno to bol len spôsob, ako sa vyrovnať s pokojnejším životom po futbale.
Náš Trifon je večný
Aj keď sa Ivanov po skončení aktívnej kariéry stiahol do úzadia, jeho prítomnosť v bulharskom futbale zostala nepopierateľná. V spoločnosti sa objavoval len sporadicky, rozhovory dával výnimočne a vždy si udržiaval odstup od svetla reflektorov.
Dlhé roky tvrdého futbalu, neustáleho fyzického boja, zápasu so súpermi a vlastnými limitmi, si však vybrali svoju daň.
Trifona prenasledovali zdravotné problémy, najmä srdcové ťažkosti, ktoré podľa rodiny i Bulharskej futbalovej federácie súviseli s neľahkým životom profesionálneho športovca.
Nikdy však verejne nestonal, veď to bol Trifon – silný, odhodlaný a tichý.
Čítajte viac Pán stopiek bol anarchista v posteli. Za múrmi domu Jacquesa Anquetila vládla nevídaná džungľa
Jeho náhla smrť 13. februára 2016 – keď ma len päťdesiat – hlboko zasiahla celé Bulharsko. Krajina prišla o symbol nezdolnej vôle a húževnatosti. „Bol to lev. Taký, čo vrčí, ale nikdy si neželá zlo. Nezabudneme na neho. Náš Trifon je večný,“ povedal na pohrebe legendárny Stoičkov.
Bulharská futbalová federácia vo svojom oficiálnom vyhlásení nazvala Ivanova „posledným futbalovým partizánom“, mužom, ktorého by ste nechceli stretnúť v šestnástke, ale v živote by ste ho chceli mať za každých okolností po svojom boku.
Za reprezentáciu odohral dovedna 77 zápasov a strelil šesť gólov.
Vo Velikom Tarnove, meste, kde vyrastal a kde sa stále cítil doma, dnes stojí socha s jeho podobizňou. Socha muža, ktorý nikdy nehral divadlo – hral len futbal. A žil ako legenda.
Foto: Juha Tamminen / AFLO / Profimedia
