Bolo to na začiatku 50. rokov. Taliansko sa ešte len učilo stáť na vlastných nohách. V troskách, medzi ruinami Mussoliniho pýchy, vznikala republika, ktorá túžila byť moderná.
Na námestiach sa sušilo prádlo, zo sakristií zaznievali organy a v každom dome visel kríž, obraz Panny Márie… a vedľa neho Fausto Coppi.
Muž, ktorý symbolizoval, že Taliani ešte vedia víťaziť – hoci už nevládnu svetu.
„Il Campionissimo“ – najväčší z veľkých. Dvojnásobný víťaz Tour de France, päťnásobný šampión Giro d’Italia. Elegantný, sústredený, tichý. Jeho jazda bola plynulá, nenápadná, ale zároveň taká ničivá.
Nikto sa nedokázal odpútať od pelotónu tak rýchlo a definitívne, ako tento slávny cyklista.
Čítajte viac Pán stopiek bol anarchista v posteli. Za múrmi domu Jacquesa Anquetila vládla nevídaná džungľa
Mal pätnásť, keď sa prvýkrát prihlásil na preteky. Vyhral a ako cenu pre víťaza dostal 20 lír a chlieb so šunkou. O tri roky mal už pretekársku licenciu a ovládol svoje prvé veľké podujatie. Tentoraz ako odmenu dostal nový budík.
A zvyšok už asi poznáte…
Mal kariéru ako hrom, na jej konci o nej písali, že lepšieho jazdca si história nepamätá. Doboví novinári o ňom básnili, že to bol umelec rýchlosti a každý jeho pohyb mal zmysel.
Napríklad v roku 1949 na Giro d’Italia absolvoval 192-kilometrové sólo v etape z Cunea do Pinerola, čo je dodnes považované za jeden z najväčších výkonov v histórii cyklistiky.
Francúzsky žurnalista Pierre Chany dokonca tvrdil, že medzi sezónami 1946 a 1954 ho pelotón nedostihol ani raz potom, ako sa dostal do úniku.
Foto: Instagram
A predsa – život mu unikol pomedzi prsty.
V krajine, kde boli športovci hrdinami a víťazstvá národným majetkom, totiž pád prichádzal obzvlášť kruto. „Neodpustia ti, keď miluješ nesprávne. A už vôbec nie, keď to povieš nahlas,“ napísal týždenník Epoca v roku 1954.
Práve vtedy sa v Coppiho sprievodnom aute objavila žena, ktorá tam podľa mnohých nemala byť.
Coppi nielenže bol ateista, ale ako ženáč sa zaplietol s milenkou. Sám pápež Pius XII. ho žiadal, aby sa vrátil k svojej pani. Fausto odmietol a Svätý otec potom neposvätil ďalšie preteky, na ktorých Coppi štartoval.
Dama Bianca ho prenasledovala
Volala sa Giulia Occhiniová. Bola dcérou lekára, manželkou váženého doktora Enrica Locatelliho, matka dvoch detí. Kultivovaná, vzdelaná – a neviditeľná, ako sa to vtedy od ženy očakávalo. Jedného dňa však vykročila mimo nalinajkovaný priestor.
Čítajte viac Drel pre Armstronga, mal zlato, ale doma umyl riad bez rečí... Keď tichého Taliana zbadali na ceste, všetci vedeli, že to nebol obyčajný pád
Ten príbeh sa začal v roku 1948, keď Giuliu jej manžel, inak veľký fanúšik Coppiho, nabádal, aby šampióna požiadala o autogram. Zoznámenie však viedlo k priateľstvu, výmene pohľadníc a prianí všetkého dobrého, až kým sám Enrico Locatelli nepozval Coppiho, aby strávil dovolenku v jeho vile na okraji Varese.
Počas krátkej návštevy sa Giulia do šampióna šialene zamilovala. Neskôr priznala, že v ňom uvidela možnosť vzrušujúceho života, odlišného od toho, ktorý zdieľala so svojím manželom. Bola to ona, ktorá ho prenasledovala, ktorá ho vyhľadávala. A Coppi jej záujem opätoval.
Písal sa rok 1954, keď sprevádzala Coppiho na svetovom šampionáte v Lugane. Nikto netušil, že sa začína vzťah, ktorý otrasie celým Talianskom. Bolo to ako výbuch, Giulia nemala byť partnerkou hrdinu – veď nebola slobodná.
No stalo sa…
Foto: AFP / INTERCONTINENTALE / AFP / Profimedia
Coppi na otázku, prečo práve ona, raz odpovedal takto: „Bola tichá. Ale nie slabá. Bola iná. Nehrala hry. Pozerala sa na mňa ako na muža, nie ako na mýtus.“
Keď sa táto neznáma žena v bielom po prvý raz objavila na pretekoch, talianske noviny ešte len hľadali slová. O pár mesiacov ich mali až príliš.
Giulia sa na verejnosti spočiatku ukazovala ako priateľka tímu. Nosila bielu blúzku i biely kabát. Odvtedy ju poznali ako „Dama Bianca – Dáma v bielom“.
Táto prezývka ju preslávila medzi širokou verejnosťou predovšetkým po etape Giro d'Italia 1954 v St. Moritzi, keď Chany pre L'Equipe napísal: „Radi by sme sa dozvedeli viac o tej dáme v bielom, ktorú sme videli neďaleko Coppiho“.
Policajti im vtrhli do spálne
Postupne však všetkým bolo jasné, že nejde len o sprievod. Utajovaný vzťah sa stal verejným. Giulia po sérii zúrivých hádok opustila manžela, odišla z domu. V krajine, kde rozvod neexistoval, to bolo niečo nevídané.
Čítajte viac Ticho, z ktorého mrazí... Ako bezohľadný Američan zničil životy dvoch odvážnych ľudí
V 50. rokoch bolo Taliansko stále hlboko patriarchálne a rozhodnutie opustiť manžela a deti bolo vnímané ako škandalózne nielen kvôli morálke, ale aj preto, že ženy nemali takmer žiadnu autonómiu. Právne ani spoločensky teda nebolo kam ustúpiť.
Zamilovaný pár si prenajal apartmán, odkiaľ ich majiteľ vyhodil zo strachu, aby nebol obvinený z napomáhania zločinu. Presťahovali sa do hotela a po nájazdoch paparazzi sa rozhodli zakúpiť si vlastný dom v Novi Ligure. Práve tu ich v noci prepadla polícia, a to doslova in flagranti, v spálni.
Cirkev bola zhrozená, verejnosť pobúrená, zasiahol aj štát. V roku 1955 Faustovi dočasne vzali pas a Giuliu zatkli za „moralný delikt“ – spolužitie s mužom, ktorý nebol jej manželom.
Vo väzení strávila niekoľko dní. Potom niekoľko mesiacov v nariadenom domácom väzení u svojej tety v Ancone. Hľadeli na ňu skrze prsty, zavše si pri nej niekto odpľul.
„Ale keďže som milovala, neľutujem nič,“ povedala spätne.
Foto: The Picture Art Collection / Alamy / Profimedia
Urobili z nej výstrahu. Päť rokov nevidela svoje dve deti, ktoré mala s Locatellim. Noviny ju pranierovali, karikatúry zosmiešňovali, kňazi kárali. Bola vraj zosobnením toho, čo sa „nesmie“.
Coppi ju však neopustil. Postavil sa za ňu a keď sa im „v exile“ v Buenos Aires narodil syn, nazvali ho Angelino – malý anjel. A Taliansko? Preňho to bolo len manželské dieťa. Nie „čisté“. Oficiálne neexistovalo. Nemohlo nosiť meno Coppi.
Fausto vie, čo urobil
Fausto Coppi padol po roku 1955 do akejsi samoty. Bola vynútená. Niečo ako kolektívny morálny trest. Keď sa rozšírila správa, že žije s Giuliou Occhiniovou bez toho, aby boli zosobášení, aj Talianska cyklistická federácia konala.
Po konzultácii s politickými autoritami a pod tlakom cirkvi, bol Coppi dočasne vylúčený z reprezentácie. Z pera šéfa federácie, Bartola Paschettu, vzišiel list: „Milý Fausto, včera večer mi Svätý Peter zjavil novinky o tvojom počínaní, ktoré mu spôsobili veľkú bolesť.“
Nasledoval trest. Oficiálne „za poškodenie dobrého mena športu“, neoficiálne preto, že sa nezriekol lásky. Nasledujúce Giro odštartovalo bez tradičného pápežovho požehnania. Kvôli smilníkovi v pelotóne. Z miláčika národa sa stal morálny delikvent…
Čítajte viac Sovieti mohli mať najväčšieho futbalového génia v dejinách. Radšej si ho zničili
„Športovec je príklad. A my takýto príklad nechceme,“ zaznelo vraj na stretnutí talianskej cyklistickej rady. Coppi nereagoval, neprosil, ani sa neospravedlňoval.
Jeho dlhoročný rival Gino Bartali – hlboko veriaci, oddaný svojej žene, hrdina vojnového odboja – sa stal hlasom väčšiny: „Fausto vie, čo urobil. Každý muž nesie dôsledky. Aj šampión.“
Ich súperenie nebolo len športové, ale aj ideologické: Bartali reprezentoval konzervatívnu, katolícku časť Talianska, zatiaľ čo Coppi, ateista a rebel, symbolizoval túžbu po slobode a modernite.
Aj médiá boli polarizované. Jedni písali: „Scandalo Coppi!“, iní: „Aj veľkí milujú.“ Bartali, ktorý počas vojny zachránil desiatky židovských rodín, bol opakom Coppiho – pevný, konzervatívny, disciplinovaný. Spolu tvorili dvojicu ako z románu: svetlo a tieň, poslušnosť a vzdor.
Nevysvetliteľná smrť
Keďže v Taliansku bol Coppi neprijateľný, štartoval aj na podujatiach v zahraničí. Francúzsko, Španielsko, Belgicko – všade ho vítali ako legendu.
Čítajte viac Z pekárne na štadión smrti: Neuveriteľný príbeh FC Start. Pravda a mýty o temnom zápase v Kyjeve
Napriek tomu sa v ňom niečo zlomilo. Jeho forma kolísala, oči vraj už nehľadeli dopredu, ale do diaľky. Vytratila sa povestná ostrosť, ktorou kedysi trhal pelotón na kusy. Coppi síce ešte vyhral niekoľko menších pretekov, ale už nikdy nebol ten istý.
„Mal všetko – slávu, rýchlosť, víťazstvá. A nakoniec si vybral ženu, ktorú mu zakázali, no zostal pri nej. To je najväčší výkon jeho života,“ povedal raz právnik Giulie Occhiniovej.
V decembri 1959 Coppi odišiel – na pozvanie prezidenta – do africkej Burkiny Faso. Na exhibičné preteky a následnú poľovačku. Po návrate mu bolo zle – horúčka, únava. Diagnóza: chrípka. O pár dní zomrel.
Oficiálne: mozgová forma malárie. Neoficiálne: zlyhanie diagnózy a liečby. Mal 40 rokov. V nemocnici v Tortone lekári netušili, s čím bojujú. Nebolo to len telo, ktoré prehralo, bol to systém, ktorý zlyhal.
Foto: KEYSTONE Pictures USA / Zuma Press / Profimedia
Otázky pretrvali: Prečo nedostal antimalariká? Prečo nik nemyslel na tropickú infekciu? Špekulácie sa nepreukázali, ale pochybnosti ostali. Smrť prišla potichu, ako jeho víťazné nástupy. Bez výkriku, bez posledného rozhovoru.
Na pohrebe v Castellanii plakalo 50-tisíc ľudí – pre niektorých z nich bol mŕtvy hrdina, pre iných padlý anjel. Nik však nepochyboval, že odišiel výnimočný človek. Napokon, Taliani si ho neskôr zvolili za druhého najlepšieho športovca 20. storočia.
Aj syn sa nakoniec dočkal
Giulia sa po jeho smrti vytratila. Presťahovala sa do Milána. Nepracovala, už sa nevydala. Žila v úzadí, s prsteňom od Fausta, ktorý jej vraj dal tesne pred smrťou. O jej príbehu sa dlho nepísalo. V archívoch bola len poznámka: „kontroverzná postava cyklistických rokov 50-tych“.
Foto: ČTK / AP / AP
Až o pár dekád neskôr sa začal pohľad meniť. Historiografia, film, literatúra – všetko akoby hľadalo nový výklad. Coppi už nebol len mýtus, ale aj človek.
Giulia už nebola len zvodkyňa, ale žena, ktorá sa odvážila milovať. Objavili sa knihy, dokumenty, výpovede priateľov. Ich príbeh sa vrátil, ale už bez kazateľského tónu.
Nikdy nedala veľký rozhovor. Zostala po nej len veta: „Milovali ho všetci – ale ja som ho poznala.“ Aj ona zomrela za tragických okolností. Tretieho augusta 1991 sa stala obeťou autonehody. Po roku a pol v kóme – 6. januára 1993 – vydýchla poslednýkrát v nemocnici San Giacomo v Novi Ligure. Mala 70 rokov.
Pochovaná je v kolumbáriu číslo 87 v Serravalle Scrivia – na náhrobku je uvedená ako Giulia Occhini Coppi. Vedľa nej odpočíva jej dcéra z prvého manželstva Loretta „Lolli“ Locatelliová, ktorá podľahla zákernej rakovine.
Syn Angela Fausto dnes po mnohých „právnických bitkách“ nesie meno Coppi. Ale trvalo to desaťročia. Lebo v krajine, kde víťazi bývajú svätí, bola láska bez pravidiel dlho najväčším hriechom.
Čítajte viac Slávneho Slováka ničili komunisti. Po drsných výsluchoch "náhodne zmizol" a započal jeden z najúžasnejších príbehov
Stal sa z neho strážca odkazu svojho otca, obhajoval pamiatku oboch rodičov. Jeho úsilie pomohlo rehabilitovať Giuliu ako ženu, ktorá sa odvážila vzdorovať dobe.
Dnes je v Castellanii múzeum, kde visí aj fotografia „Dama Bianca“. V archíve je vraj uložený aj list, ktorý napísala po jeho smrti.
V roku 1999 talianska televízia odvysielala dvojdielny film o Coppiho živote. V jednej zo scén, kde legendárny cyklista kráča vedľa Giulie po prázdnej pláži, zaznieva veta: „Aj keď všetko stratím, ak si ty pri mne, nič neľutujem.“
Bol to nápad scenáristu, no nik nepochyboval, že veta mohla zaznieť aj v skutočnosti.
Foto: Universal Archive/Universal Images Group / Universal images group / Profimedia
