Dve generácie… Dve vízie… Až neskôr vysvitne, že je to aj tradicionalizmus verzus revolúcia, konzervativizmus proti progresivizmu.
Bolo to presne pred 55 rokmi. V čase, keď ženy bojovali za rovnosť na pracovisku i v domácnosti, v USA sa prehlboval boj za občianske práva a druhá vlna feminizmu žiadala nielen rovnaké mzdy, ale aj zrovnoprávnenie v symbolickej rovine – od módy až po šport.
Písal sa 3. júl 1970 a na Centrálnom dvorci sa hralo očakávané wimbledonské finále, ktoré dnes môžeme pokojne označiť za symbol doby. V hľadisku sa tiesnili tisícky fanúšikov, pred televíznymi obrazovkami sedeli milióny ľudí.
Tenis tiež stál na prahu veľkej zmeny a Kingová bola jednou z hlavných tvárí tejto transformácie, Courtová zas zhmotňovala silu tradície – fyzickú i hodnotovú. To všetko na pozadí napätých rokov, keď Američanky pálili podprsenky a protestovali proti vojne vo Vietname.
Margaret Courtová víťazstvom 14:12, 11:9 (v jednotlivých setoch sa ešte nehrali tajbrejky, pozn. red.) získala svoj tretí a posledný londýnsky titul. Iné je však podstatné, v tento deň ženský tenis začal meniť pravidlá hry – na kurte i mimo neho.
Foto: KEYSTONE Pictures USA / Zuma Press / Profimedia
Radšej sa uč, počúvala
Režírovali ho dve hráčky, ktoré sa zapísali do dejín. Dve famózne športovkyne s odlišným svetonázorom. Aj preto má dnes jedna napísané na virtuálnej vizitke charizmatická vizionárka a druhá netolerantná fanatička.
Courtová v onen finálový deň získala jednu z 24 grandslamových trofejí, ktoré ju dodnes držia – spolu s Novakom Djokovičom – na čele historického poradia.
Po kariére precitla, vydala sa na misionársku dráhu a čelila verejnému zosmiešňovaniu a ostrakizácii za názory, ktoré nie sú v súlade s mainstreamom.
Narodila sa v roku 1942 v austrálskom Albury, v malom meste v Novom Južnom Walese. Na farme, kde jej rodina pestovala ovocie a zeleninu.
„Naučí vás to tvrdo pracovať už od mladého veku. Nebolo to jednoduché, ale dalo mi to silu a zmysel pre cieľ,“ spomína legendárna hráčka vo svojej autobiografii.
Čítajte viac Tenisová milionárka prišla o všetko, aj o vzťah s rodičmi, ktorí ju celý život sprevádzali. Nakoniec ju nepustili ani na otcov pohreb
„Sadíte, čakáte, pracujete a veríte. Tak som pristupovala k tenisu a neskôr aj k svojej viere,“ pokračuje.
Už od ôsmich rokov si vraj pinkala loptičkou o garáž, neskôr sa s kamarátmi vkrádala na neďaleké kurty dierou v plote. A hoci bola ľavačka, raketu držala v ruke pravej.
Hrala basketbal a šlo jej to. Tak ako čokoľvek iné. Jednoducho talent, ktorý nezastavili ani rodičia. Spočiatku ju totiž vôbec nechceli púšťať na turnaje. „Dievka naša, ty sa radšej uč. Škola je na prvom mieste,“ počúvala doma.
Je preto šokujúce, že na svoj prvý grandslamový pohár siahla už ako sedemnásťročná. Samozrejme, že pred domácim austrálskym publikom. V Melbourne sa tešila celkovo jedenásťkrát, čo sa žiadnej inej hráčke na jednom z podujatí veľkej štvorky nepodarilo.
Celkovo získala 24 singlových grandslamových titulov, jedenásť z nich nesie pečať „Open éry“. Serena Williamsová má grandslamov 23, Stefi Graffová 22.
Courtová však nemala dosť, nastupovala aj vo štvorhre, v mixe a všade vyhrávala. Na všetkých štyroch „major“ podujatiach (Australian Open, Roland Garros, Wimbledon, US Open). Celkovo tak získala 64 veľkých trofejí. „Toto číslo nikto nikdy neohrozí,“ komentovala v minulosti.
Len pre štatistické doplnenie, počas kariéry ovládla 192 dôležitých i menej dôležitých turnajov vo dvojhre, v čom je absolútne nedostižná.
Prototyp modernej šampiónky
Nielen vo finále 1970, vždy hrala ako stroj. Fyzicky mimoriadne nadaný. Často trénovala aj s mužmi, zavše aj v posilňovni. Už v 60. rokoch, keď to bolo medzi ženami prinajmenšom nezvyčajné.
Svojou explozívnou silou a nekompromisnou hrou na sieti predbehla dobu. Zatiaľ čo väčšina jej súperiek stavala na technike a trpezlivosti, ona dvíhala činky a dominovala výmenám svojou fyzickou prevahou.
Bola prototypom modernej šampiónky – pred Serenou, pred Šarapovovou, pred Sabalenkovou. A nezastavilo ju ani materstvo, v sezóne 1973 sa vrátila do kolotoča a vyhrala tri zo štyroch grandslamov.
Čítajte viac Wimbledon 2025: Alcaraz vyrazí za obhajobou titulu. Môže ho vôbec niekto ohroziť?
Serena Williamsová zožala po návrate z materskej dovolenky obrovský aplauz a obdiv, na Courtovú sa však akoby zabudlo.
„Vravia, ako sa po pôrode bravúrne vrátila do kolotoča WTA, ale nespomenú, že aj ja som mala dvojročnú materskú prestávku a keď som prišla, vyhrávala som nielen grandslamy, ale hneď 24 z 25 turnajov,“ cítila nespravodlivosť.
Keď Serena mohla vyrovnať jej grandslamový rekord, Courtová nesedela na tribúne ani pri jednom z jej štyroch finálových pokusov. Nevolali ju do Paríža ani do New Yorku a nebyť storočnice Wimbledonu (2022), zrejme by chýbala aj tam.
„Nikto sa tam však so mnou nerozprával,“ priznala.
Spoločnosť, ktorá kedysi oslavovala jej triumfy, ju v neskorších rokoch zavrhla. Lebo zastáva nepopulárne názory. Jej popularita ustúpila ostrakizácii.
Diabolské dielo, nie Božie
Courtová ukončila kariéru v roku 1977. Prežívala osobnú krízu. Napriek sláve, početnej rodine a úspechom, cítila prázdnotu. Depresie a úzkosť ju priviedli k hľadaniu hlbšieho zmyslu života, našla ho v kresťanskej viere.
Foto: SITA/AP, Lee Jin-man
Svoj duchovný obrat nazvala „znovunarodením“, ponorila sa do čítania biblie a absolvovala teologické vzdelanie. Stala sa pastorkou.
V roku 1995 založila Victory Life Centre v Perthe, ktoré sa stalo centrom jej duchovnej a charitatívnej práce.
Viedla bohoslužby, poskytovala poradenstvo a organizovala pomoc pre ľudí v núdzi – od výdajní potravín v Austrálii po misijné cesty do Afriky, kde distribuovala jedlo a zdravotnícke potreby komunitám postihnutých chudobou.
Pracovala s bezdomovcami i tínedžermi bez rodinnej opory, pomáhala bez rozdielu, najmä marginalizovaným skupinám, čo kontrastuje s verejným obrazom, ktorý o nej neskôr vytvorili.
Stala sa terčom neúprosnej kritiky kvôli svojim názorom na manželstvo osôb rovnakého pohlavia a transgender problematiku. Predovšetkým jej postoj voči manželstvám osôb rovnakého pohlavia vyvolal vlnu odporu.
„Verím jedine v manželstvo muža a ženy, tak, ako sa píše v Biblii,“ vraví rodáčka z Albury, podľa ktorej LGBTI kultúra pokrivuje mladých. „Učiť o homosexuáloch v školách je diabolské dielo, nie Božie,“ znie ďalší jej výrok počas jedného z jej náboženských kázaní.
Čítajte viac Najlepší zápas v histórii? Chlapcovi, ktorý mohol von s kamarátmi len raz do týždňa, sa klania svet. Videli sme stratosferické finále
Ten okamžite polarizoval verejnosť. Kritici ho označili za extrémny, no pre ňu to bolo len pokračovanie duchovného presvedčenia, ktorého súčasťou je výklad Biblie.
Darmo, odvtedy je z nej niečo ako nepohodlná legenda. Médiá a verejné osobnosti ju začali označovať za „homofóbnu“, „fanatickú“ či „hanebnú“.
Daily Mail ju nazval „deluzívnou Ježišovou fanatičkou“, Martina Navrátilová jej slová za „jed“ a Dan Andrews, bývalý premiér štátu Viktória, za „poburujúce a ubližujúce“.
Koľko krvi je na jej rukách?
Zatiaľ čo Courtovej samofinancovaná charita rozdávala v lete 2020 v uliciach Perthu až 70 ton jedla denne, v médiách silneli výzvy na premenovanie Arény Margaret Courtovej, dominanty austrálskeho Melbourne Parku. Bola to snaha vymazať jej odkaz.
Medzi tých, ktorí volali po jeho prepísaní, patrili aj Martina Navrátilová a Billie Jean Kingová – ďalšie veľké legendy ženského tenisu. Obe sa dlhodobo hlásia k homosexuálnej orientácii.
Mimochodom, Courtová v minulosti označila tenis za plný lesieb a na adresu Navrátilovej vyhlásila konkrétne toto: „Skvelá hráčka, ale radšej by som na špičke videla ženu, ku ktorej môže mládež vzhliadať. Je veľmi smutné, keď sú deti vystavované homosexualite.“
Odpoveď rodáčky z Československa zasa znela takto: „Ľudia si kvôli jej správaniu siahajú na vlastný život. Iní sú zasa šikanovaní a bití iba preto, že sú odlišní. Toto veru nie je v poriadku. Koľko krvi je na Margaretiných rukách?“ pýtala sa Navrátilová v roku 2020.
Ako gesto nesúhlasu rozprestrela na štadióne veľký nápis – Aréna Evonne Goolagongovej.
Evonne Goolagongová je bývalá austrálska tenistka a jedna z najvýraznejších postáv svetového tenisu 70. rokov 20. storočia. Príslušníčka pôvodného obyvateľstva Austrálie – etnika Wiradjuri, čo jej kariére i osobnému príbehu dodáva výnimočný rozmer. Vyhrala sedem grandslamov.
K Navrátilovej sa následne pripojil aj Američan John McEnroe, Courtovú nazýval „šialenou tetou“ a posielal ju do minulosti, lebo „tam naozaj patrí“.
„Iba jedna vec je dlhšia ako zoznam tenisových úspechov Margaret Courtovej – a to je zoznam jej útočných a homofóbnych výrokov,“ soptil.
Napriek tejto kritike jej v zime 2021 udelili čestný Rád Austrálie, najvyššie vyznamenanie v krajine. Opäť sa zdvihla vlna odporu, silneli hlasy, aby ocenenie vrátila. A Courtová – samozrejme – šla opäť proti prúdu.
Foto: Dave Shopland / Shutterstock Editorial / Profimedia
"Nie. Je to za tenisové zásluhy a ja som milovala reprezentovať svoju krajinu. Nikoho nenávidím, mám rada všetkých ľudí, aj gayov a transrodových ľudí. Integrovali sme ich aj v našej charite, nikdy sme nikoho neodmietli.
Môžu ma šikanovať, tak ako sa to deje v uplynulých dňoch, nezáleží mi na tom a je to v poriadku. Keď niečo poviem, vždy to označia za bigotné," citovala ju agentúra AP.
Každý má právo na názor
V tom istom roku sama pre ABC News vyhlásila, že nikdy neodmietla pomoc LGBTI komunite a jej cirkev je zameraná na inklúziu. Že jej konanie vychádza z viery, nie z nenávisti. ‚,Každý človek je milovaný Bohom, no nie každý čin je správny,"‘ napísala v jednom zo svojich duchovných zamyslení.
Tvrdí, že robí len to, čo vždy robila aj na kurte, kde nikdy nešla proti tomu, v čo verí. „Každý má právo na svoj názor a ja rešpektujem aj tých, ktorí sa so mnou nezhodujú.“
Pravda je však taká, že zatiaľ čo liberálnejšie kruhy ju označujú za hanbu austrálskeho športu, konzervatívni komentátori ju zasa vnímajú ako hrdinku, ktorá sa nezľakla byť nepopulárna.
V roku 2021 jej podporu vyjadrili napríklad aj niektorí členovia austrálskeho parlamentu, snahy o vymazanie jej mena nazvali príkladom tzv. „cancel culture“.
Čítajte viac Federer bohatne rýchlo aj po kariére, "Gróf Drakula" ešte rýchlejšie. Má 400 luxusných áut a ďalšie rozdáva
Aj samotná Courtová sa v dnešnom mediálnom prostredí cíti byť šikanovaná a je pravdou, že veľa zástancov v ňom nenájde. Pred pár rokmi, keď Courtová zavítala do Londýna, sa jej predsa len jeden zastal – šéfredaktor športového oddelenia v The Telegraph, Oliver Brown.
Ten ostro skritizoval súčasné pomery v tenisovom svete i spôsob, akým sa s 24-násobnou grandslamovou víťazkou zaobchádza.
"Toto nie je len pochmúrna nezdvorilosť k starnúcej žene, natíska sa tu tiež úvaha, ako ďaleko sa tenis, ktorý sa rád štylizuje ako noblesný a progresívny, posunul k určitej forme kontroly myslenia.
Nie je predsa znakom civilizovanej spoločnosti, že zapájame aj tých, s ktorými nesúhlasíme? Žiaľ, nie v dnešnom tenise," napísal Brown.
"Žijeme v kurióznych časoch, kde sa rúcajú sochy a Courtová riskuje, že bude vymazaná z histórie pre polarizujúci názor. Nezabúdajme však, že jej kázne nijako nezmenšujú jej úspechy.
Je úsmevné, keď kritici chcú, aby jej aréna bola pomenovaná po Evonne Goolagongovej. Problém je v tom, že samotná Goolagongová je veľkou obdivovateľkou Courtovej," doplnil kuriozitu na záver.
Bez snahy pochopiť ju
Margaret Courtová zostáva paradoxom. Kedysi bola oslavovaná ako tenisová legenda, dnes je zavrhovaná za svoje presvedčenie. Spoločnosť, ktorá ju nosila na rukách, ju neskôr odsúdila, neraz bez snahy pochopiť hĺbku jej viery.
Jej odkaz je však komplexnejší, než len samotné kontroverzie. Je to príbeh ženy, ktorá prekonala skromné začiatky, dominovala v športe, prešla osobnou krízou a v živote našla nový zmysel. Napríklad v službe druhým, čo sa dnes často opomína.
