Sovieti mohli mať najväčšieho futbalového génia v dejinách. Radšej si ho zničili

Eduard Strelcov na trávnikoch očaroval milióny fanúšikov svojou eleganciou a „strelcovovským pasom“. Mal všetko až na to najdôležitejšie v komunistickej krajine- politickú opatrnosť.

Bol rebelom v dobe, ktorá neznášala individualizmus. Aj preto čelil temným silám Sovietskeho zväzu, ktoré ho pripravili o najlepšie roky života. Duša futbalového génia, ktorá prekonala väzenie i spoločenské intrigy, naposledy vydýchla 22. júla 1990.

Pred 35 rokmi…

Jašin: Bol to Mozart

Eduard Strelcov nebol obyčajný hráč. Bol to zjav. Fenomén. Blesk z jasného neba, ktorý v päťdesiatych rokoch zapálil sovietske futbalové publikum spôsobom, aký v tej dobe nemal obdobu.

Ohuroval technikou, akú by závideli aj majstri z Latinskej Ameriky. Fyzickou silou, ktorou ničil obrancov. A navyše, v tom geopolitickom priestore to aj zakázaným slovíčkom: charizma!

Pritom vyrastal v chudobných pomeroch v Perove, v tieni moskovských fabrík, tam, kde sa lopta kotúľala po prašných uliciach. Jeho matka, vydatá za vojaka Červenej armády, vychovávala syna sama. Otec sa po 2. svetovej vojne už domov nevrátil, usadil sa v Kyjeve.

Čítajte viac Z pekárne na štadión smrti: Neuveriteľný príbeh FC Start. Pravda a mýty o temnom zápase v Kyjeve

Strelcovova láska k futbalu bola takmer posadnutosťou, ktorá ho od detstva odlišovala od rovesníkov. Už v trinástich sa stal najmladším hráčom továrenského tímu Fraser, kde si ho v roku 1953 všimol tréner Torpeda Moskva Vasilij Provornov.

Keď prišiel do Torpeda, nebolo už o čom. Od šestnástich hral prvú ligu, v sedemnástich v nej nastrieľal pätnásť gólov a stal sa top kanonierom súťaže.

Ihneď debutoval za reprezentáciu a proti Švédsku dosiahol hetrik. Jeho prirodzený talent – kombinácia fyzickej sily, technickej zručnosti a intuitívneho čítania hry – ho rýchlo katapultoval na vrchol.

Sovieti milovali jeho neortodoxný štýl: hral pätami, vymýšľal, prekvapoval. Bol to futbalový virtuóz v dobe plánovanej predvídateľnosti. „Elegán, ktorý hral s ľahkosťou, akoby lopta bola predĺžením jeho tela,“ spomínal jeho parťák Valentin Ivanov v rozhovore pre Sovetskij Sport.

Aj jeho výkony na olympiáde v Melbourne 1956 boli ohromujúce. Hoci do finále nezasiahol, jeho „zlaté“ zásluhy boli neprehliadnuteľné.

Medailu v tom čase dostávali iba hráči, ktorý nastúpili v rozhodujúcom stretnutí, preto ihneď potom, čo Sovieti zdolali Titovu Juhosláviu 1:0, pristúpil k nemu spoluhráč Nikita Simonjan. Chcel mu dať svoj kov, zaslúžil si ho.

Čítajte viac Jeden veľmi hlúpy žart na stretnutí G8 stál Francúzov príliš. Briti sa urazili, Putin dobre bavil

„Nikita, ja vyhrám veľa iných trofejí,“ odpovedal bohém Strelcov. Keby len vedel, ako sa v tej chvíli mýli.

Strelcov bol úkaz, Sovietsky zväz v ňom videl tvár športového úspechu. On v tom však videl len futbal. A to bol možno problém.

„Bol to Mozart,“ povedal raz Lev Jašin, azda najslávnejší futbalový Soviet všetkých čias. „Alebo možno Charlie Parker (slávny americký saxafonista, pozn. red.). Zahral, čo ho napadlo – a znelo to lepšie než noty.“

Keď v kalendári naskočil rok 1958, Sovieti sa chystali na svoje prvé majstrovstvá. Výprava to bola silná – Jašin, Netto, Ivanov. Ale top hviezda bola predsa len jedna: Strelcov. Mal len dvadsať, bol však už lídrom. V prípravných zápasoch dával jeden gól za druhým.

Bol máj, do úvodného výkopu švédskeho Mundialu už veľa nechýbalo, keď Strelcov prijal pozvanie na večierok na dači vojenského dôstojníka Eduarda Karachanova. Na mieste bola aj dcéra prominentného dôstojníka Marina Lebedevová. Veľa alkoholu. Neskorá noc.

A na druhý deň obvinenie zo znásilnenia…

Čítajte viac Koľko krvi je na tvojich rukách? pýta sa Navrátilová. "Šialenú tetu" mainstream vymazal. Prečo ju nenávidia?

Ako to naozaj bolo?

Strelcova spolu so spoluhráčmi Ogoňkovom a Taťušinom zatkli. Tlak na rýchle priznanie bol obrovský. Podľa niektorých svedectiev mu vtedajší minister obrany maršal Žukov údajne povedal: „Priznaj sa a pôjdeš na majstrovstvá sveta. Poprieš to a ideš do gulagu.“

Nuž povedal: „Spravil som to.“

Prípad sa dostal pred súd, nezávislé vyšetrovanie neexistovalo. Za pár hodín tak bolo po všetkom. Obžaloba sa opierala najmä o výpoveď Marininej matky, samotná Marina, ktorá neskôr obvinenie stiahla, bola počas celého procesu nedostupná. Podľa niektorých memoárov ju zamkli v uzavretej liečebni pod dohľadom tajnej služby.

Pod ťarchou mätúcich a neraz protirečivých dôkazov, rozsudok znel takto: Dvanásť rokov väzenia a nútených prác, doživotný zákaz hrať futbal a odobratie titulu Zaslúžilý majster športu.

„Ale keby nehral tak dobre a keby ho ľudia nemilovali, nikdy by sa im nebolo chcelo ho zlomiť,“ napísal športový publicista Alexej Miller.

Dodnes nikto presne nevie, ako to naozaj bolo. Strelcovov spoluhráč Simonjan pred rokmi potvrdil, že talentovaný kanonier sa s dievčinou vyspal, či však šlo o znásilnenie, nevedel.

Jeden svedok vraj počul výkrik, iní boli príliš opití na vernú pamäť. Fotografie z procesu údajne zobrazujú škrabance na jeho tvári, ale existuje aj možnosť, že boli upravené alebo dodatočne pridané.

Niektorí bývalí funkcionári neskôr vyhlasovali, že Strelcov sa stal obeťou intríg, pretože odmietol politické požiadavky. Hovorí sa aj o tom, že nechcel prestúpiť do armádneho klubu CSKA, ktorý kontrolovalo ministerstvo obrany.

Legendárny Jašin ho zasa lákal do Dynama a údajne neskôr ľutoval svoju rolu v tomto konflikte. „Eduard bol príliš slobodný duch. To ho robilo nebezpečným pre systém,“ cituje brankárskeho hrdinu ruský historik futbalu Axel Vartaňjan.

Iná verzia vraví, že za všetkým bol vzťah medzi futbalistom a Svetlanou Furcevovou, 16-ročnou dcérou prvej členky politbyra Jekateriny Furcevovej.

Keďže mladá Svetlana bola zamilovaná do mladého útočníka Torpeda, jej matka na kremeľskom plese, ktorý sa konal začiatkom roka 1957 na oslavu olympijského víťazstva 1956, Strelcovovi navrhla, aby si vzal jej dcéru.

„Už mám snúbenicu a Svetlanu si nevezmem,“ odvetil jej vraj hviezdny mladík priamo do očí.

Na verejnosti však kolovali aj ďalšie jeho výroky, ktoré vraj súviseli s nadmerným požitím alkoholu: „Nikdy by som si tú opicu nevzal“ alebo „radšej nech ma obesia, než by som si mal vziať takéto dievča“.

Čítajte viac Trumpovi ľudia chcú obrátiť aj športový svet naruby. Oslovili najväčšieho podvodníka v histórii, odmietol ich

Furcevovú, ministerku blízku sovietskemu premiérovi Nikitovi Chruščovovi, tak veľmi ponížil…

Tamojšia komunistická strana však Strelcovovi už predtým vôbec nedôverovala a považovala ho za možného zbeha. Počas zájazdov Torpeda v zahraničí totiž vzbudzoval záujem francúzskych a švédskych klubov.

Podľa archívov sa naňho pýtali zástupcovia Stade de Reims, mužstva, ktoré v tom čase hralo vo finále Pohára majstrov.

Jeho spis v straníckom archíve obsahoval aj komentár: „Podľa overeného zdroja Strelcov v roku 1957 povedal svojim priateľom, že po cestách do zahraničia zakaždým ľutuje návrat do ZSSR.“

Keď ho v apríli 1957 počas zápasu v Odese vylúčili, oficiálne vládne športové noviny Sovetskij Sport uverejnili text s názvom „Toto nie je hrdina“ a vytlačili tiež údajný list od čitateľa, ktorý opisoval útočníka ako príklad zla západného imperializmu.

Väzeň bez mena

Odsúdili ho a od toho momentu sa o ňom prestalo písať. Vymazávali ho dokonca aj z kolektívnych fotografií. Športové publikácie zasa vynechávali jeho meno zo štatistík. Sovietsky zväz nepotreboval nespoľahlivé idoly.

Kým Jašin dostával štátne vyznamenania, Strelcov ťahal vo väzenskom tábore v Mordvianskej oblasti lopatu.

Napokon v ňom strávil päť rokov – v pracovných táboroch, údajne aj v uránových baniach, čo pravdepodobne spôsobilo jeho neskoršie zdravotné problémy. Podmienky to boli brutálne – nútené práce, nedostatok jedla aj neustály dozor.

Po príchode do väzenia ho strážnici skoro zabili po tom, čo surovo napadol iného väzňa, ktorý bol v skutočnosti len donášačom. Keď sa z bitky zotavil, premiestnili ho do iného tábora.

Napriek tomu si udržiaval fyzickú kondíciu a podľa pamätí spoluväzňov často hral improvizované futbalové zápasy s handrami namiesto lopty.

„Aj v tábore hovoril o futbale. Bolo to, akoby mu väzenie nemohlo vziať jeho dušu,“ cituje bývalého spoluväzňa kniha Alexandra Nilina, Strelcov.

Po prepustení pracoval ako robotník v závode ZIL, kde vyrábali autá. O svojom zatknutí viac verejne nehovoril. Bol opatrný. Mlčanie bolo jeho najhlasnejšou odpoveďou. O to viac hovorili fanúšikovia. Na štadiónoch sa šepkalo: „Strelec Strelcov sa vrátil.“

Leonid Brežnev mu totiž po krátkom čase povolil návrat na trávniky, čo bolo v Sovietskom zväze niečo bezprecedentné.

Vrátil sa do Torpeda Moskva. So zlomenou povesťou, bez podpory médií. Ale čoskoro bolo zrejmé, že futbal hrať nezabudol. Už v prvej sezóne svojimi dvanástimi gólmi doviedol svoj tím k titulu. V krajine, kde sa odpustenie nenosilo, ľudia spravili výnimku.

„Videl som ho hrať po väzení. Nebol už taký rýchly, ale jeho inteligencia na ihrisku bola nadpozemská,“ vravel jeho tréner Viktor Maslov. V rokoch 1966 – 1968 ho dokonca dvakrát vyhlásili za sovietskeho futbalistu roka. Väčší dôkaz o jeho talente a nezlomnosti už hádam netreba.

Čítajte viac Číňania sa im nezdravili, ďalší s nimi odmietali súťažiť. Po zápase, ktorý Izraelčania nemohli vyhrať, ich poslali do futbalového vyhnanstva

Jeho „strelcovovský pas“ – prihrávka pätičkou, ktorá prekvapila súperov – zostala jeho podpisom.

„Keď Eduard poslal loptu pätičkou, bolo to, akoby sa čas zastavil,“ spomínal spoluhráč Valerij Voronin. Predovšetkým zahraničné médiá ho v roku 1967 označili za fénixa, ktorý povstal z popola.

A Strelcov? Sám o svojom návrate povedal: „Futbal mi dal druhý život. Bez neho by som neprežil.“

Tlač ho rehabilitovala

Napriek úspechom ho minulosť stále prenasledovala. Nikdy sa úplne nezbavil stigmy a zdravotné problémy ho začali obmedzovať. Jeho kariéra sa skončila v roku 1970.

„Nikdy sa však už nesnažil vrátiť do svetiel reflektorov. Možno preto, že mu ich kedysi vypli príliš kruto,“ spomínal spoluhráč Valerij Voronin.

Zomrel 22. júla 1990 na rakovinu hrdla, pravdepodobne v dôsledku ožiarenia z uránových baní. Mal len 53 rokov. „Stratili sme nielen hráča, ale človeka, ktorý stelesňoval ducha odporu,“ napísal v ten deň Sovetskij Sport.

Až po jeho smrti sa otvorili archívy, začali sa objavovať spomienky, vychádzali knihy. Po roku 1990 sa o ňom začalo písať inak. Tlač ho rehabilitovala. Mladí fanúšikovia objavovali jeho prihrávky, góly, štýl. Stal sa ikonou alternatívnej kultúry a symbolom odporu proti systému, ktorý ničil jedincov.

V roku 1996 Torpedo premenovalo svoj štadión na štadión Eduarda Strelcova a pri vchode do arény víta fanúšikov jeho veľká socha. „Strelcov? To je naša futbalová pravda,“ písalo sa na jednom z transparentov na domácich zápasoch.

V roku 2010 vydala Ruská centrálna banka pamätnú mincu s jeho podobizňou. Výbor Strelcova, založený Anatolijom Karpovom, bojoval za jeho posmrtnú rehabilitáciu, no neúspešne.

Napriek tomu, že Strelcov sa nikdy nezúčastnil na majstrovstvách sveta ani na európskom šampionáte, niet pochýb o tom, že bol jedným z najväčších hráčov, aký kedy hral na ruskej pôde.

Ktovie, ako by dopadli MS 1958 vo Švédsku, keby nebol uväznený, veď Sovieti prehrali vo štvrťfinále s domácim tímom 0:2, pritom nedlho predtým zdolali aj vďaka jeho hetriku toho istého súpera 6:0. Šampionát mohol byť jeho pódiom.

Pelé, vtedy 17-ročný benjamínok, tam očaril svet a Brazília napokon triumfovala. Ale čo keby proti nemu stál Strelcov? Obaja mladí, obaja výnimoční.

„Mohli sme mať vlastného Pelého. Ale dali sme prednosť pomste pred futbalom,“ písal emigrantský novinár Boris Iličev. Väčšina futbalových historikov sa dnes zhoduje, že ak by mu bolo dopriate hrať bez zásahu systému, bol by jedným z najväčších.

Nielen v Sovietskom zväze. Ale vo svete. Bol taký dobrý, že mal predpoklady stať sa prvým východoeurópskym držiteľom Zlatej lopty – ocenenia, ktoré napokon v roku 1963 získal jeho spoluhráč Lev Jašin.

Možno ho ani nepochopili

Strelcov však nebol prvý ani posledný. Sovietske dejiny športu poznajú aj iné podobné prípady. Valerij Brumel – olympijský víťaz v skoku do výšky, po ťažkej nehode a uzdravení sa pokúsil o návrat, ale vtedajšie vedenie mu uprelo ďalšiu podporu.

Viktor Kosičkin, rýchlokorčuliar, po kritike systému prišiel o možnosť štartovať na ďalších Hrách.

Futbalista Igor Netto sa za zákulisnú podporu Strelcova dostal na čiernu listinu. Galina Zybinová, atlétka, ktorá sa verejne postavila proti dopingu, bola odstránená z reprezentácie.

Boris Oniščenko bol moderný päťbojár, diskvalifikovali ho za podvod na OH v Montreale 1976, neskôr ho doma izolovali a vymazali z histórie. Jurija Vlasova, slávneho vzpierača a intelektuála, postoj k slobode slova vyradil z verejného priestoru.

Vzdor sa jednoducho nikdy neodpúšťal…

Eduard Strelcov tak zostáva jednou z najvýraznejších postáv sovietskeho športu, symbolom výnimočného talentu aj tragického osudu.

Jeho život, poznačený brilantnou kariérou, obvinením zo znásilnenia, ktorého pravdivosť dodnes zostáva nejasná, a pozoruhodným návratom na trávniky, odráža zložitosť éry, v ktorej žil.

Ako zvykli vravieť jeho spoluhráči: „Hrali sme s ním. Hrali sme proti nemu. Ale nikdy sme sa mu nevyrovnali. A ktovie, možno sme ho ani celkom nepochopili.“

Čítajte viac Najlepší zápas v histórii? Chlapcovi, ktorý mohol von s kamarátmi len raz do týždňa, sa klania svet. Videli sme stratosferické finále