Deviateho augusta, pod páliacim slnkom na rozbitých uliciach, stojí futbalový tím FC Start, zložený z bývalých hráčov Dynama a Lokomotivu Kyjev, proti Flakelfu – mužstvu nemeckých vojakov protileteckého delostrelectva.
Výsledok 5:3 v prospech Ukrajincov sa stáva legendou, no pravda o tomto zápase je oveľa zložitejšia, než ju neskôr vykreslí sovietska propaganda.
Tento príbeh je kokteilom odvahy, prežitia a manipulatívnych mýtov, ktoré zastreli skutočnosť. V jeho jadre však pulzuje ľudskosť, futbal a túžba nezmiznúť v temnote vojny.
Okupácia! Futbal ako únik
Kyjev v roku 1941 nie je mestom radosti. Po obsadení nacistami v septembri sa ulice, kedysi plné života, menia na labyrint strachu, hladu a represií.
Masaker v Babynom Jare, kde za dva dni zavraždia vyše 33-tisíc Židov, je len začiatkom teroru. Okupácia dusí celé mesto – náboženské a etnické menšiny, ale aj každodenný život.
Čítajte viac Trumpovi ľudia chcú obrátiť aj športový svet naruby. Oslovili najväčšieho podvodníka v histórii, odmietol ich
Futbalové kluby ako Dynamo Kyjev, pýcha mesta, sú rozpustené. Hráči, ktorí prežili boje, hľadajú útočisko v civilných zamestnaniach. Brankár Nikolaj Trusevič, obranca Makar Hončarenko či útočník Ivan Kuzmenko, nachádzajú prístrešie v pekárni č. 1.
Miesia chlieb pre Wehrmacht…
Kľúčovou postavou v tomto príbehu je Josef Kordik, český inžinier židovského pôvodu, ktorý sa po zranení v prvej svetovej vojne usadí v Kyjeve. Ako vášnivý futbalový fanúšik a človek s hlbokým zmyslom pre solidaritu prevezme vedenie pekárne, ktorá sa stáva záchranou pre mnohých bývalých hráčov.
Kordik, ktorý tají svoju židovskú identitu pred nacistami, využije svoje postavenie a týchto mužov zamestná. Vrátane Truseviča, ktorému nacistické zákony bránia pracovať ako inžinierovi.
Foto: Twitter
Pekáreň sa tak stáva nielen miestom výroby chleba pre okupačné sily, ale aj ostrovom nádeje, kde futbalisti nachádzajú relatívnu bezpečnosť, jedlo a strechu nad hlavou.
Vytvorenie FC Start je riskantným aktom tichého vzdoru – Kordik vyjednáva s nemeckými úradmi, aby mu povolili zápasy, a zároveň tají svoj pôvod, ktorý znamená istú smrť.
Mužstvo začína hrať svoje stretnutia v júni 1942. Proti maďarským, rumunským či nemeckým tímom, zloženým z vojakov okupačných síl, dosahuje jedno víťazstvo za druhým.
Výhra 6:2 nad maďarským MSG Wal či drvivé 8:0 nad ukrajinským Rukhom, kolaborujúcim s nacistami, nie sú len športovými úspechmi.
Čítajte viac Orbánovi Nobelovu cenu za mier, volal muž, ktorý sa nebál skočiť do ničoty. Felix Baumgartner odišiel tak, ako žil - medzi nebom a zemou
Ako píše Timothy Snyder v knihe Krvavé územie, „v okupovaných oblastiach je forma normálnosti – ako futbal – aktom odporu voči dehumanizácii“.
Pre hráčov, vyčerpaných prácou a hladom, sa ihrisko stáva priestorom, kde môžu na chvíľu zabudnúť na vojnu a ukázať, že ich duch nezlomili. Kordikovo úsilie, od zabezpečenia červených dresov až po organizáciu zápasov, dáva tomuto vzdoru konkrétnu podobu.
Pravda za legendou
V auguste 1942 FC Start rozdrví Flakelf 5:1. Pre nemeckých dôstojníkov je táto prehra urážkou. Pochopiteľne, musí nasledovať odveta.
Už o tri dni – 9. augusta, sa na štadióne Zenit schádza asi dvetisíc divákov. Vstupné päť karbovancov je malou cenou za únik z vojnového pekla. Na tribúnach sedia nemeckí a maďarskí vojaci, no aj miestni obyvatelia, pre ktorých je FC Start symolom dôstojnosti.
Červené dresy tímu, neskôr glorifikované propagandou ako symbol komunizmu, sú v skutočnosti darom od nemeckých úradov – ironický detail, ktorý Sovieti zamlčia.
Trusevič, kapitán a brankár, údajne vyhlási: „Nemáme zbrane, ale môžeme bojovať na ihrisku. Tieto farby, farby našej vlajky, ukážu, že sa nezlomíme.“
Čítajte viac Koľko krvi je na tvojich rukách? pýta sa Navrátilová. "Šialenú tetu" mainstream vymazal. Prečo ju nenávidia?
Zápas je to poriadne tvrdý, no bez priameho teroru. Sovietska legenda o dôstojníkovi SS, ktorý sa cez polčas vyhráža hráčom smrťou, je fikciou. Hončarenko to neskôr pre kyjevský rozhlas okomentuje takto:
„Nikto sa nám nevyhrážal smrťou. Hrali sme, aby sme prežili, aby sme ukázali, že ešte žijeme.“
Napriek faulom a údajnému neobjektívnemu rozhodcovi z radov Nemcov FC Start vedie po prvom polčase 3:1 – zásluhou Kuzmenkovho gólu z priameho kopu a dvoch presných zásahov Hončarenka.
Po vyrovnaní na 3:3 sa Start znova dostáva do vedenia a vyhráva 5:3. Vrcholom je gesto obrancu Oleksija Klymenka, ktorý obíde obranu i brankára, no namiesto gólu odkopne loptu smerom k nacistickým pohlavárom.
Zápas sa končí potleskom a údajne aj pohostením. Hráči sa vracajú do pekárne, no ich víťazstvo už vrhá tieň obáv. Hončarenko neskôr spomína:
„Stáli sme v tichom štadióne, sami na ihrisku. Vedeli sme, že našimi gólmi sme si podpísali rozsudok smrti. Báli sme sa, no nie preto, že by sme chceli byť hrdinami, ale ako Ukrajinci s česťou a dôstojnosťou.“
Čítajte viac Jeden veľmi hlúpy žart na stretnutí G8 stál Francúzov príliš. Briti sa urazili, Putin dobre bavil
Následky zápasu
Sovietska propaganda tvrdí, že všetci sú po zápase okamžite zatknutí a popravení v Babynom Jare. Za „futbalové poníženie“ Nemcov. Skutočnosť je však prozaickejšia. Zatknutie ôsmich hráčov sa odohrá až 18. augusta 1942, teda deväť dní po zápase.
Historik Volodymyr Prystajko uvádza, že pravdepodobnou príčinou je udanie od trénera Rukhu, Georgija Švecova, ktorý po prehre 0:8 obviňuje Start z politickej podvratnosti. Ďalším dôvodom môže byť podozrenie z prepojenia hráčov na sovietsku NKVD, čo v okupovanom Kyjeve znamená rozsudok smrti.
Zadržaní sú deportovaní do koncentračného tábora Syrec, miesta mučenia a popráv. Nikolaj Trusevič, Ivan Kuzmenko, Oleksij Klymenko a Mykola Korotkych, zomierajú začiatkom roka 1943.
Podľa historika Olexandra Zinčenka „traja sú popravení v tábore a jeden zomiera pri výsluchu gestapa“. Presné dátumy nie sú známe, čo prispieva k mýtickému oparu celého príbehu.
Makar Hončarenko a Michajl Putistin vojnu prežijú, no po oslobodení čelia perzekúciám Sovietov za údajnú kolaboráciu. Putistin neskôr píše: „Hrali sme futbal, aby sme prežili, no Sovieti nás trestali, že sme neboli dosť hrdinskí.“
Český hrdina
Futbal v okupovanej Európe v tom čase nie je len kyjevským fenoménom. Aj v českom Terezíne väzni hrajú improvizované zápasy, len aby si udržali ľudskosť. Nacisti popritom využívajú šport na propagandu „normálnosti“, avšak pre Führera, ktorý futbal považuje za anglosaský výtvor, to vraj nie je obľúbená zábava.
Pakt Ribbentrop – Molotov z augusta 1939, ktorý rozdelí sféry vplyvu medzi Hitlera a Stalina, vytvorí krehkú rovnováhu, no operácia Barbarossa v júni 1941 ju zničí. Kyjev v septembri padne, a zatiaľ čo Stalin podcení hrozbu, Nemci podcenia odpor Červenej armády.
Medzitým futbalová liga v Kyjeve, organizovaná nacistami, má šesť tímov: štyri vojenské, kolaborantský Rukh a FC Start vedený Trusevičom a posilnený talentami ako Hončarenko. S gólovou bilanciou 43:8 toto mužstvo totálne dominuje.
Osud Kordika po „Zápase smrti“ je nejasný. Niektoré zdroje naznačujú, že odchádza z Kyjeva ale vojnu prežije. Sovietska propaganda jeho rolu vymaže, pravdepodobne kvôli jeho židovskému pôvodu a českej národnosti, ktoré nezapadajú do naratívu o komunistickom hrdinstve.
Až po rozpade ZSSR historici začnú pripomínať jeho význam. Bez Kordika by FC Start nevznikol a „Zápas smrti“ sa nikdy neodohral. Sovietsky zväz ho však po tom, ako prestanú rinčať zbrane, premieňa na mýtus o hrdinskom odpore.
Film Tretí polčas (1962) vidí vyše 32 miliónov divákov, vykresľuje hráčov ako mučeníkov socializmu. Červené dresy sú symbolom revolúcie, hoci realita je omnoho jednoduchšia.
Preživší sú rehabilitovaní, no pravdu povedať nemôžu. Tí, ktorí v 50. rokoch čo i len naznačia, že zápas nebol heroický, sú umlčaní.
Čítajte viac Drel pre Armstronga, mal zlato, ale doma umyl riad bez rečí... Keď tichého Taliana zbadali na ceste, všetci vedeli, že to nebol obyčajný pád
Až po rozpade ZSSR začína pravda vychádzať na povrch. Výskumy ukrajinských historikov a reportáže The Guardian a The New York Times odhalia nesúlad medzi mýtom a realitou.
Dokument BBC „The Match That Never Was“ (Zápas, ktorý sa nikdy nehral, z angl.) rozoberie prípad a poukáže na jeho propagandistické zneužitie.
Pamätník pred štadiónom Dynama Kyjev, odhalený v roku 1971, už nie je len komunistickým monumentom, ale pripomienkou mužov, obetí nacizmu aj komunizmu.
Mladí historici Serhij Hromenko a Natalija Ivančenková zdôrazňujú: „Zápas smrti bol reálny. Skutočný heroizmus však spočíval v prežití, nie v samovražednom odpore.“
Odkaz v prachu vojny
„Zápas smrti“ inšpiruje filmárov. Maďarský Dva polčasy v pekle (1961) a americký Útek k víťazstvu (1981) s hviezdami ako Sylvester Stallone, Michael Caine a Pelé, romantizujú príbeh, no zachovávajú jeho esenciu: šport ako vzdor.
V roku 1965 sú popravení hráči posmrtne vyznamenaní Medailou za odvahu. Štadión Zenit v roku 1981 pomenujú na Štadión Start.
Čítajte viac Číňania sa im nezdravili, ďalší s nimi odmietali súťažiť. Po zápase, ktorý Izraelčania nemohli vyhrať, ich poslali do futbalového vyhnanstva
Za leskom však stojí tragický príbeh obyčajných mužov, ktorí kopú do lopty, aby prežili. Josef Kordik, ktorý riskuje život, aby vytvoril FC Start a futbalistom poskytol útočisko v pekárni. Zostáva nenápadným hrdinom.
Hrali, aby ukázali, že ešte žijú. Tento odkaz rezonuje dodnes – na miestach, kde futbal zostáva symbolom nádeje.
