Prečo sú teraz zväčša hľadiská skoro prázdne?
Lebo hráči nevydávajú zo seba všetko a nevedia sa identifikovať s klubom. To búchanie sa do pŕs, ukazovanie na klubový znak na drese je často len divadlo. Ale mnohé sa vo futbale za posledných päťdesiat rokov zmenilo.
Čo najviac?
V tímoch je veľký pohyb hráčov a často majú prevahu cudzinci. My sme boli spolu aj desať rokov, zmien bolo málo. Keď som pôsobil vo Švajčiarsku, jednou z hlavných požiadaviek bolo, aby som sa s klubom rýchlo identifikoval, lebo to je aj podmienka, aby ma prijali fanúšikovia. Tento proces ovplyvňovali výkony, ak cudzinec nehral dobre, mal ťažký život a po čase musel odísť. U nás chýba kvalita, ale aj prístup. Lístok nie je lacný, a keď si ho divák kúpi, očakáva, že hráči budú aspoň behať.
Máte pocit, že nebehajú?
Na môj vkus málo. Nik nie je zvedavý na futbalistu, ktorý sa po trávniku prechádza. Obranca vybehne dopredu a vracia sa v pokluse. To by ma Vičan hnal z ihriska. A nielen on. Často sa pýtam, či naši hráči nepozerajú televíziu a nevidia, ako hráči v dobrých tímoch makajú.
Jasné, Messi nešprintuje, nevracia sa do obrany, ale ostatní áno. Ani Bača, ako sme volali Laca Petráša, veľmi nebehal. Ale vedeli sme, že keď dostane loptu, máme záruku, že ju len tak ľahko nestratí, že z toho môže byť šanca i gól. Vedeli sme, na koho robíme.
Čítajte aj Scherera i Weissa vytiahli z postele. V nočnom Glasgowe hrali stolný futbal
V čom bol váš futbal iný ako súčasný?
Dnes sa často v kluboch chvália forčekingom, ale my sme ho uplatňovali už pred polstoročím. Doma sme naháňali súperov a keď sme po polhodine neviedli o dva góly, už to v hľadisku šumelo, diváci sa pýtali, čo sa deje. Nebáli sme sa hrať jeden na jedného, to od nás žiadal už tréner Valér Švec. Dnes sa toho hráči boja. Vidím, že si neveria.
Keď nemáš poriadne natrénované, nemôžeš si ani trúfať na náročný futbal. Pokiaľ sa u nás nezačne poriadne trénovať, nepohneme sa dopredu. Tréneri musia prestať neustále chváliť hráčov. Aj za samozrejmosti. Niekedy sa ich boja kritizovať, aby sa nebodaj neurazili a nepostavili sa proti nim. Ľudia však nie sú slepí. Vo futbale sa musíme prestať klamať.
Mali ste povesť prísneho a náročného trénera, nie všetci hráči to vždy vnímali s pochopením…
Bol som náročný aj na seba, potom som si mohol dovoliť byť náročný aj na hráčov. Pritom som od nich nič svetoborné nežiadal. Len to, aby si plnili svoje povinnosti. Nebudem predsa prosiť profesionálneho futbalistu, ktorý berie dvetisíc eur, aby behal.
Keď som im vravel, že po zápase musia mať špinavé trenírky, smiali sa. Ale videl som to viackrát aj pri najväčších hviezdach. Keď Figo prestúpil z Barcelony do Realu, robil šmýkačky po zadku, bojoval ako o život. Nemohol si dovoliť hrať inak, lebo diváci by ho vyhnali z klubu.
Čítajte aj Jubilant Jurkemik bol prísny na okolie, ale aj na seba. Keď si Móder a Pivarník netrúfli, Venglošov zrak padol naňho
Môžu fanúšikovia ovplyvňovať dianie v klube?
V poslednom období si všímam zaujímavý trend, že fanúšikovia často nedovolia, aby klub kúpil hráča, ktorý nemá vzťah ku klubovým farbám. A keď takého futbalistu zoberú, tak ho ignorujú, pískajú na neho, utvoria veľký tlak a tak donútia funkcionárov, aby ho predali. Pozoruhodné je, že obyčajní ľudia futbalistom nezávidia milióny, ktoré zarábajú. Hoci dostávajú stokrát viac ako oni v práci. Ale keď obetujú za lístok 50 eur, tak vyžadujú, aby hráči odviedli za 90 minút na ihrisku maximum.