Zahral si aj na majstrovstvách sveta 1982. Väčšinu kariéry prežil v Interi Bratislava, na sklonku kariéry aj vo Švajčiarsku – v St. Gallene a FC Chur. Po jej skončení pôsobil ako tréner vo viacerých slovenských tímoch, ale aj vo Švajčiarsku a Rakúsku.
V rokoch 2002 a 2003 viedol slovenskú reprezentáciu. Legenda československého a slovenského futbalu Ladislav Jurkemik pred pár dňami oslávil sedemdesiatku.
Mali ste na krku už takmer šesťdesiatku a ešte ste hrávali futbal za Plavecké Podhradie. Ako ste na tom aktuálne s kondíciou?
Pred mesiacom som si zahral v jednej dedine neďaleko Českých Budějovíc za starých pánov. Stretli sa bývalé futbalové esá, aj viacerí majstri Európy z roku 1976. Vydržal som na ihrisku celý zápas, čo bolo dvakrát tridsať minút. Stále sa zúčastňujem na rôznych exhibičných stretnutiach. Ale aktuálne sa zotavujem po operácii.
Prispel k tomu zápas, ktorý ste hrali niekoľko dní predtým?
To nie, mal som problémy s pruhom. Najskôr mi povedali, že ma budú operovať až v septembri, lebo nemajú sestričky. Našťastie, ako bývalý reprezentant mám stále medzi lekármi zopár kamarátov, vybavili mi termín v ružinovskej nemocnici. Som rád, že to už mám za sebou.
Foto: TASR/ARCHÍV
Zostalo vám z futbalových čias veľa priateľov?
Skôr známych, dobrých priateľov nikdy človek veľa nemá. Najviac sa ich ku mne hlásilo, keď sme získali titul majstrov Európy, keď som bol aktívny hráč. A potom, keď som viedol reprezentáciu. Najvernejší zostávajú stále. Občas sa stretávam aj s bývalými spoluhráčmi. Pri rôznych príležitostiach, výročiach, s Lacom Petrášom, s ktorým som prežil veľa sezón na Pasienkoch, si dám kávu každý týždeň. S ďalšími sa vídavam v Dunajskej Lužnej, kam chodíme na zápasy Interu.
Inter, jeden z najúspešnejších futbalových klubov v slovenskej histórii, ktorý aj v samostatnej ére zbieral tituly a poháre, stratil pôvodný domov a prežíva už dlhšie výkonnostný pád. Pôsobil v Stupave a teraz v Dunajskej Lužnej. Ako vnímate túto situáciu?
Je to zrada na Interi. Podpísali sa pod ňu aj politici a bratislavskí poslanci. Je hanba, že roky nie sú schopní pomôcť úspešnému klubu, že sa nenašli v meste náhradné priestory, kde by mohol pokračovať v činnosti. Výrazne prispeli k likvidácii klubu s obrovskou tradíciou, históriou, veľkými hráčmi. Hlavné mesto prišlo o derby Slovan – Inter, tie mali vždy veľký náboj a predstavovali aj kvalitu.
V oboch pôsobilo veľa reprezentantov, ktorí tvorili základ národného tímu. Oporami Slovana boli v tom období Vencel, Pivarník, Čapkovičovci, Jokl, Masný… Ako ste vychádzali?
Vládla medzi nami veľká rivalita. Ale iba na ihrisku. V zápase sme si nič nedarovali. Ale keď sme nestáli proti sebe ako súperi, vychádzali sme dobre. V reprezentácii sme boli spoluhráči a utvorili sme výbornú partiu. V tom čase vládla úplne iná atmosféra.
Foto: Profimedia
V čom?
Športovci držali spolu, pravidelne sme sa stretávali. Mali sme veľa kamarátov medzi hokejistami, basketbalistami, cyklistami, v Interi bola silná ženská hádzaná. Navzájom sme si vymieňali lístky na zápasy. Hokejista Ivan Grandtner nám venoval desať vstupeniek na ich zápas a my sme mu dali recipročne na náš. Navzájom sme sa chodili povzbudzovať, žičili si.
V najslávnejšom derby v júni 1975 ste nechýbali ani vy. Inter a Slovan, susedné tímy, ktoré delila len Bajkalská ulica, bojovali v poslednom kole sezóny v priamom súboji o titul na nabitých Pasienkoch. Belasí vyhrali 4:2 a stali sa majstrami…
Od tohto zápasu uplynie čoskoro polstoročie, ale ľudia, najmä zo staršej generácie, si naň stále spomínajú. Práve dnes som sa stretol s jedným fanúšikom a pripomenul mi ho. Bola to veľká futbalová oslava, podľa mňa najlepší futbal, aký sa v meste v lige hral.
Keby sme mali vtedy v Bratislave Maracanu, bolo by vypredané. Hrali sme v tom čase pekný futbal, podľa mňa krajší ako slovanisti. Jediné, čo nám bolo ľúto, že sme to nedotiahli k titulu.
Čítajte aj Pre Slovan som bol zradca, judáš. Ale milióny za mňa mu pomohli
Z čoho ste mali najväčšiu radosť?
Na naše zápasy chodilo veľa ľudí a po nich nám tlieskali. Dostal som všelijaké metále, aj štátne aj športové, ale z nich som nič nikdy nemal, žiaden osoh. Nejaký čas som pôsobil vo Švajčiarsku a priznali mi primeraný dôchodok k tomu, čo som tam odrobil. Pomohlo mi to, inak by som si doma na staré kolená privyrábal ako informátor na vrátnici. Tak to robia mnohí bývalí športovci.
Keď som si doma vybavoval dôchodok, vraveli mi, že mám byť spokojný, že beriem peniaze aj z cudziny. Ale ja som nereprezentoval Švajčiarsko, ale Československo, argumentoval som. Nesťažujem sa, len to konštatujem. Odmenu som dostával od fanúšikov, v ich priazni a uznaní. Za to im ďakujem.