Foto: Milan Kapusta
Vyhrali ste množstvo turnajov. Ktorý výsledok si najviac ceníte?
Najväčší výkon sme podali na šachovej olympiáde 1982. Obsadili sme druhé miesto za ZSSR, tretie boli USA. Štartovalo asi sto družstiev. V tíme sme boli dvaja Slováci – Plachetka a ja, českí šachisti Hort, Smejkal, Jansa a menej známy Ambrož. Viackrát sme skončili medzi najlepšími, ale iba raz sme získali striebro. Na olympiádach som štartoval dovedna devätnásťkrát.
Súperili ste so všetkými najlepšími šachistami sveta?
Samozrejme, s výnimkou Kasparova. Raz bola šanca na olympiáde, ale v tom zápase pauzoval. Ale poznali sme sa, keď kandidoval za prezidenta Medzinárodnej šachovej federácie FIDE, volal mi. Chcel získať podporu Slovenska. Hral som s Karpovom, Spasským, Taľom, Petrosijanom. Majstra sveta som nikdy nezdolal, ale odohral som s nimi aj veľmi vyrovnané, dôstojné partie.
Kedysi boli súboje o šachový trón sledované na celom svete. Stretnutie Fischer – Spasskij bolo výnimočnou udalosťou, neskôr aj zápasy Kasparova a Karpova. Akiste aj preto, že mali aj silný politický náboj…
Boli to jedinečné zápasy šachových géniov, príbehy silných osobností okorenené rozdielnymi politickými, ľudskými postojmi. Keď na seba narazili Bobby Fischer a Boris Spasskij v legendárnom zápase v roku 1972, prvý raz sa stalo, že sa šach dostal na titulnú stranu denníka New York Times. To bola revolúcia.
Fischer získal titul, ale jeho príbeh bol veľmi kontroverzný…
A fascinujúci i tragický. Nemal vzdelanie, nedokončil strednú školu. Ako prvý Američan sa stal majstrom sveta, potom žil v ústraní, nechodil na turnaje, nehral šach. Šíril rôzne konšpirácie, hoci mal židovský pôvod, nadával na Židov, že ovládajú svet, hovoril o komplote. Tliachal piate cez deviate. Zatiahol ma do jednej zo svojich intríg. Raz sme sa bavili a mal som pocit, že je to blázon.
O čo išlo?
Mobily neexistovali, zavolal mi do Bratislavy. Vedel o mne, poznal aj moje partie, na jednu sa pýtal, debatovali sme dosť dlho. V tom čase sa usiloval dokázať, že súboje Karpov – Kasparov o titul boli zmanipulované. Stretli sa päťkrát, vždy to boli dlhé série, Fischer tvrdil, že vyše sto partií bolo dohodnutých. K tomu mu mala poslúžiť aj jedna moja analýza vežovej koncovky, ktorá sa neskôr objavila aj v zápase Karpova a Kasparova, to mal byť dôkaz, že hrali nečestne. Fischer bol, skrátka, génius i blázon.
V roku 1992 sa opäť postavil proti Spasskému v repríze slávneho finále…
Mal to byť jeho obrovský comeback, senzácia s veľkou publicitou, v hre boli obrovské peniaze. Fischer opäť vyhral. Zarobil veľký balík, ale do USA sa nemohol vrátiť, dôvodom boli jeho daňové problémy, rovno by ho zavreli. Zvyšok života strávil v Japonsku, kde sa aj oženil. Potom sa usadil na Islande, kde mu udelili azyl. Tam aj zomrel a je tam pochovaný. Dostal rakovinu, mal 64 rokov a odmietol sa liečiť. Podľa všetkého chcel zomrieť práve v tom veku, lebo aj políčok na šachovnici je 64…
Kto bol podľa vás najlepší šachista všetkých čias?
Vyrastal som na Karpovových partiách. Keď som bol mladý, bol najväčšia hviezda. Mal 50 kilogramov aj s topánkami, ale vyhrával turnaj za turnajom, bol extrémne efektívny. Keď potreboval šesť bodov, získal šesť bodov, keď narazil na silného súpera a chýbalo mu pol boda, tak ho vybojoval. Po ňom nastúpil Kasparov, ktorého som takisto obdivoval. Objektívne povedať, kto bol najlepší, sa nedá. Ale najžiarivejší génius bol asi Kasparov.