Vybojoval desať titulov majstra sveta a jedenásť majstra Európy. Legenda slovenskej i svetovej rýchlostnej kanoistiky bojovala v uplynulých mesiacoch aj o siedmu olympijskú účasť, ale zdravotné problémy limitovali jej výkonnosť.
Kedy ste si uvedomili, že tohtoročná olympiáda je stratená?
Profesionálny športovec sa skôr či neskôr ocitne v situácii, keď sa musí zmieriť s tým, že jeho kariéra sa končí. Je to veľmi náročné. Aj preto takéto rozhodnutie odkladá a bojuje do poslednej chvíle. Nevie si odrazu predstaviť svoj život po skončení so športovaním. Prešiel som si rôznymi fázami, kým som si uvedomil, že sen sa mi vzďaľuje a vrchol kariéry mám za sebou. Nebolo mi všetko jedno.
Vlani na MS si rýchlostná kanoistika prvý raz nevybojovala ani jednu olympijskú miestenku. Zlyhal aj štvorkajak, tradičná vlajková loď slovenského športu, s jeho úspechmi bolo vždy spojené aj vaše meno. Čo sa na šampionáte udialo?
Objavili sa menšie spory, možno nezhody, ale tomu by som to nepripisoval. Ťažko sa mi to posudzuje, lebo som už v lodi nesedel, nebol o mňa záujem, hľadal som si iné uplatnenie. Chlapci boli aj bezo mňa dobrí. Ale vlani im to nevyšlo. Všetci sú individuálne silní, problém môže nastať, keď sa ocitnú v jednej lodi. Každý si musí sadnúť tam, kam patrí. A vždy sa hľadá kompromis, ktorý je pre každého prijateľný.
Ako ste to riešili v posádkach, v ktorých ste štartovali?
Keď sme sa porovnávali s inými špičkovými štvorkajakmi, každý jeho člen bol individuálne silnejší ako my. Maďari, Nemci, Česi to skúšali, do štvorky posadili svojich najlepších, ale to nemusí fungovať. My sme to mali dobre nastavené, vedeli sme sa zladiť. Akoby to bolo v našej DNA, štvorkajak nám jednoducho sedel. Na MS v Duisburgu som súťažil už len s Adamom Botekom vo dvojkajaku. Olympiáda nám tesne unikla, rozhodli centimetre. Na rozdiel od štvorkajaku však stále žije šanca na olympijský štart.
To vás aj motivovalo v ďalšej príprave?
Presne tak, hoci aj keby sme si na MS vybojovali priamu účasť, o dve miesta do K2 by bol ešte tuhý boj. Stále by nás čakala domáca kvalifikácia, ktorá by rozhodla o nominácii, o dvoch menách. Ale k olympiáde by som bol bližšie a myslím, že moje šance boli reálne. Preto som až doteraz absolvoval celú prípravu.
Z čoho pozostávala?
Na jeseň sme boli na mesačnom sústredení v Amerike. Po ňom sa začala zimná príprava, dva mesiace nepádlujeme, nie sme na vode. Dôraz kladieme na kondíciu, veľa plávame, cvičíme, posilňujeme. Prejavili sa prvé problémy. Kombináciu posilňovania a plávania môj organizmus nezvládal ideálne, pocítil som bolesť v ľavom ramene. Už som nedokázal dvíhať váhy, aké by som chcel, plávanie som nahrádzal iným tréningom.
Ale absolvovali ste aj jarné sedemtýždňové sústredenie v Juhoafrickej republike…
Pred odchodom som konzultoval situáciu s lekárom, vyšetrenia neukázali vážnejšie problémy, odporučil mi, aby som to skúsil. To ma upokojilo, začal som zasa naplno zaberať. Ale rameno sa ozývalo. Pádlovať som vedel, no v posilňovni to nešlo. S Adamom Botekom a Csabom Zalkom som absolvoval všetko, ale už to nebolo podľa mojich predstáv.
Čítajte viac Ukázala krásne telo, hrozilo jej ukameňovanie. Iránska športovkyňa sa predstaví na olympiáde
Ako vyzerá vaša štandardná príprava?
V bežnom týždni je to desať tréningov. Jeden deň býva voľný, väčšinou pondelok. Potom sme každý deň na vode a štyri dni máme tréning predpoludním i popoludní. K tomu treba prirátať cvičenie každý deň v posilňovni, zimu nám spestrili vždy bežky. Na vode napádlujeme za osem mesiacov bezmála päťtisíc kilometrov. V posilňovni preložíme tony železa. Veľa beháme, najmä v zime, vtedy plávame tri až štyri kilometre na jednom tréningu.
Je to monotónny program deň čo deň, rok čo rok. Nemali ste niekedy toho plné zuby?
Stávalo sa to. Ale nikdy mi nerobili problémy tréningy na vode ani horúčavy, slnko mohlo piecť, vyžíval som sa v tom. Horšie to bolo v zime, vo vnútri. Vtedy veľakrát človek neuvažuje, prepne do automatického režimu. Postavím sa, prezlečiem, vypnem telku a idem na tréning. Pred očami musíte mať len cieľ a na tréningu odovzdať všetko.
Ako si oddýchnete, odreagujete sa?
Býval som taký vyžmýkaný, že som najradšej nerobil nič. Keď sme mali voľný deň, často som ho celý prežil doma. Pred telkou, bolo skoro jedno, čo práve dávali. Keď som mal už rodinu, trávil som čas s manželkou Denisou, s dcérami Larou a Sárou.
Tie si vás veľmi neužili…
Bol som vďačný, že som mal ich podporu. Bez toho by to nešlo. Najradšej by som nepreložil ani steblo trávy, ako sa hovorí. Robil som len nevyhnutné veci. Keď som po náročnom dni prišiel večer domov, najedol som sa a mal som problém aj s tým, aby som sa postavil a odniesol tanier do kuchyne. Dostával som sa do extrémnych fáz, často ma všetko bolelo. Kto to nezažil, asi to ťažko pochopí.
Manželke sa asi uľaví, keď ukončíte profesionálnu kariéru…
(smiech) Od Ria čakala každý rok, že skončím. Stále som to odkladal. Pýtala sa, kedy pôjdeme v lete na dovolenku ako všetci ostatní. Ale my sme mali v lete vrchol sezóny, práve vtedy som nemohol ani na chvíľu poľaviť.
Trénovali ste s výrazne mladšími kanoistami. Hral vekový rozdiel úlohu?
Určite nie. Zažil som rôzne posádky, keď som začínal, ja som bol najmladší. Teraz som býval najstarší z celej výpravy. V športe rozhoduje najmä výkonnosť. Strávili sme veľa času na sústredeniach, mali sme vždy veľmi dobrý vzťah. S Adamom sme si sadli aj povahovo. Zapamätal som si skúsenosť z mojich prvých OH v Sydney.
Akú?
Mal som len osemnásť. V štvorkajaku bol najskúsenejší Robo Erban, mal o deväť rokov viac. S ním som býval aj v izbe. Často sme chodili na sústredenia do Piešťan. Rozumeli sme si, veľa som sa od neho naučil. To vo mne ostalo. Aj ja som sa usiloval skúsenosti odovzdávať iným. Vždy kamarátskou formou, nikdy som sa nepovyšoval, lebo to by nefungovalo. Ani ja som nič také nikdy nezažil.
Čítajte viac Olympiáda je pre ňu viac ako peniaze. Päťbojárka odmietla vojnu, v rodnom Rusku jej to dali pocítiť
V minulosti nebolo vždy jednoduché zladiť povahy všetkých členov posádky. Napríklad pred Londýnom 2012. Vy ste však boli úspešnejší v K4 ako v dvojkajaku…
Zažil som, keď to trošku škrípalo. Ale v lodi sa to nikdy neprejavilo. Keď sme si do nej sadli, vždy sme bojovali jeden za druhého. Mňa to nesmierne motivovalo, dodávalo mi to extra silu, cítil som väčší tlak i zodpovednosť aj za ostatných, nechcel som byť tým, kto to pokazí. Vydal som zo seba viac, podal lepší výkon, ako keď som bojoval sám za seba. Obe disciplíny sú veľmi náročné. Samozrejme, dať dokopy štyroch ľudí je ešte ťažšie, stále je štyri razy väčšie riziko, že sa niečo pokazí, že niekto niečo nezvládne. Ale paradoxne my sme práve vtedy vynikali a zabudli na všetky spory. Nebolo ich veľa. Ak sú úspechy, na problémy sa zabudne.
Čo Londýn? Skončili ste v K4 na šiestom mieste, čo nebol zlý výsledok, ale najhorší zo všetkých olympiád…
Keď čosi nevyjde, hľadajú sa problémy, ukazuje sa prstom jeden na druhého, potom to už úplne nefunguje. Platí zásada, že štvorkajak je vždy len taký rýchly, aký rýchly je jeho najslabší člen. Aj ten musí byť dobrý. Keď máte náhradu za najslabšieho a nechce z lode vystúpiť, je to problém. To sa stalo pred Londýnom. Pred ním nemal štvorkajak najlepšiu výkonnosť, ale ja som sa cítil v životnej forme. Vtedy, žiaľ, treba spraviť aj nepopulárne rozhodnutia. Najmä ak si to nechce dotyčný uznať.
Zmenu ste urobili. Pomohla?
V lodi boli dvaja bratia, postavili sa za seba, začali nás vydierať. Museli sme meniť dvoch mužov, polovicu posádky. To je už ťažšie. Londýn nedopadol ideálne, ale nielen kvôli tomuto. Súťažili sme v novom zložení, nevedeli sme sa porovnať so súpermi. Som si však stále istý, že s bratmi by sme lepší výsledok nedosiahli, do finále sa ani nedostali. Z tohto pohľadu to bolo správne rozhodnutie.
Považovali ste šieste miesto za neúspech?
Nebola to hanba, ale veľké sklamanie. Keď ste 900 metrov pred cieľom druhí-tretí, štvrtá posádka ďaleko za vami a skončíte šiesti, tak to bolí. Až teraz si uvedomujeme, akú vzácnu generáciu sme mali, že sme tak dlho dokázali dominovať v takej ťažkej disciplíne a zdolávať aj veľmoci ako Nemecko, Maďarsko, Rusko, Srbsko… Majú veľa klubov a početnú i kvalitnú základňu, majú z čoho vyberať.
Pred Tokiom ste aj vy museli tuho bojovať o miesto v štvorkajaku. Aké náročné to pre vás bolo?
Prešlo sa z kilometrovej trate na päťstovku. Musel som sa preladiť, som skôr vytrvalostný typ, viac mi sedela dlhšia trať. Vybojovali sme si miestenku v roku 2019. Ale olympiáda sa posunula o rok. Karty zamiešal Denis Myšák. Výkonnostne výrazne vyskočil, odrazu bol najlepší, automaticky patril do štvorky. Z pôvodnej zostavy musel niekto vypadnúť. Rozhodovalo sa medzi mnou a Csabom Zalkom. V internej kvalifikácii sme si to rozdali, dva razy som ho zdolal. Nebolo to príjemné, keďže jeden musel odísť.
Pred Riom ste vraveli, že máte plnú povalu medailí z MS, ale chýba vám zlato z olympiády. Kde ste mali k nemu najbližšie?
V Pekingu 2008. Verili sme si. Aj sme mali k nemu najbližšie. Zaskočili nás Bielorusi, nikdy predtým nás nezdolali, nerátali sme s nimi. O zlate som sníval stále. V Aténach 2004 sme tušili, že Maďari postavia veľmi silnú K4, čo sa potvrdilo. Táto olympiáda ma v cieli najviac bolela, trpel som aj na pódiu, modlil som sa, aby sa ceremoniál už skončil. V Riu 2016 boli Nemci jasní favoriti, čakali sme, či to náhodou nepobabrú. Neprehrali sme boj o zlato, ale vybojovali sme striebro. Najkrajšia by bola asi olympiáda v Tokiu, ale ovplyvnil ju covid.
Absolvovali ste množstvo šampionátov, významných pretekov. Pamätáte sa na všetky?
Áno, vedel by som ich všetky vymenovať, kde boli, v akom zložení sme štartovali. Na 90 percent by som si spomenul aj na priebeh finálových jázd. Bolo toho veľa, ale pre mňa to boli silné zážitky a emócie, ktoré sa mi stále vybavujú.
Čítajte viac Už sa teším, ako mi bude všetko vidieť. Atlétky pobúrili dresy na olympiádu, podporila ich aj Navrátilová
Bude mať slovenská kanoistika zastúpenie aj o necelé tri mesiace v Paríži?
Verím tomu. Botek – Zalka sa najskôr stretnú v domácej kvalifikácii s dvojicou Myšák – Baláž. Víťaza čaká takzvaná dokvalifikácia v Szegede 8. mája, tam musí dvojkajak vyhrať, postúpi len víťaz. Pre zväz a náš šport je teraz najdôležitejšie, aby v Paríži štartovali naši zástupcovia. To uľahčilo aj moje rozhodovanie.
V akom zmysle?
Vravel som si, že bude lepšie, keď sa o to pokúsia mladší, rýchlejší, zdravší chlapci. Vnútorne som sa upokojil. Budú mať väčšiu šancu vypádlovať olympiádu, ako keby som sedel v lodi ja. Siedma olympiáda bola veľmi lákavá, ale osobné ambície som potlačil.
Koľkokrát ste sa v minulosti lúčili s profesionálnou kariérou?
Vážne som o tom vlastne nikdy neuvažoval. Nemal som na to dôvod. Vždy ma bavilo trénovať a vždy som dokázal držať krok aj s mladšími. Mal som šťastie, že môj organizmus viac ako štvrťstoročie záťaž vydržal, vyhýbali sa mi zranenia. Keď som vypadol zo štvorkajaku, nebolo to o výkonnosti, ale chceli už mladšieho, bol som pre nich starý. S Adamom Botekom sme sa posadili do dvojkajaku a boli sme u nás najlepší a na MS sme dokázali postúpiť do finále.
Ako vidíte svoju najbližšiu budúcnosť?
Čas rýchlo beží, v máji treba byť v top forme. S boľavým ramenom som sa nedokázal už dobre pripraviť. Prvú časť sezóny som vypustil. Ale stále trénujem, aby som mohol zaskočiť, keby sa čosi nepredvídané stalo, hoci to by už nebolo ideálne. Jeden cieľ ešte mám. V závere augusta sa uskutočnia MS v Samarkande v Uzbekistane, počul som, že je to fantastické miesto. Pokiaľ budem zdravý a budem mať výkonnosť, rád by som tam štartoval.
Olympijské hry 2028?
Určite nie. Už teraz som na podujatiach zvláštny zjav, kanoisti zvyčajne končia po tridsiatke.
Ale v minulom roku ste sa stali najlepším slovenským kanoistom…
Spolu s Adamom Botekom sme v K2 dosiahli dobrý výsledok na Európskych hrách, lepší ako štvorkajak. To mi pomohlo.
Stali ste sa aj poslancom Národnej rady za stranu Hlas-SD. V čom by ste mohli na tomto poste pomôcť?
Často som počúval, že politika do športu nepatrí, ale vždy som ju tam cítil. Zažil som, že keď bol politik naklonený športu a trochu mu aj rozumel, dokázal pomôcť. Mali sme viaceré vlády, ktoré na šport kašľali, a my športovci sme to vnímali. Výsledok? Keď sme cestovali do Sydney, bolo nás 110 športovcov. Teraz neviem, či ich bude tridsať, do Paríža pocestuje najmenšia výprava v histórii. V športe som sa pohyboval celý doterajší život. Verím, že by som mu vedel pomôcť, že budem mať na to teraz viac možností.
