V indiánskom kraji a na indiánskej lodi sa liptovský rodák doplavil po olympijské zlato. Prvé v ére slovenskej samostatnosti. Bola sobota, 27. júla 1996.
Martikánova perfektná jazda v kanoe akoby predznamenala úspešnú éru slovenského vodného slalomu. Z dvadsiatich troch medailí, ktoré po roku 1993 vybojovali slovenskí športovci na piatich letných olympiádach, sa dvanásť zrodilo na divokej vode. Ďalšie tri na hladkej a dve v bazéne. Voda, čo nás drží nad vodou…
Prvú veľkú medailu získal Martikán už v pätnástich – na MS v anglickom Notthinghame bral bronz a stal najmladším medailistom v histórii tohto športu. Majster jednolistového pádla štartoval dovedna na piatich olympiádach, nikdy sa nevracal bez cenného kovu. V jeho cennej zbierke sa vynímajú aj štyri tituly majstra sveta.
Keď na rieke Occoee pri Atlante tancoval Martikán s loďou medzi slalomovými bránkami, Peter a Pavol Hochschornerovci sledovali jeho jazdu so zatajeným dychom pred televíznou obrazovkou. Dvojičky mali vtedy šestnásť. O štyri roky neskôr si už chlapci z panelákovej Petržalky na druhom konci sveta rezervovali najvyšší stupienok. Na kanáli v Penrithe odštartovali svoj víťazný olympijský hetrik. „Taký návrat už nikdy nezažijeme. Doma nám pripravili úžasný program. Jazdili sme autom s policajným sprievodom po Bratislave s veľkou vlajkou, vystúpili na pódiu a potom šli loďou do Karlovej Vsi, kde sa v lodenici konala obrovská párty,“ spomínal Peter Hochschorner na oslavy prvenstva.
Sydney, Atény, Peking. Až v Londýne 2012 na svojom dvojkanoe trochu vybočili zo zlatej dráhy. Už pár minút po pretekoch sa však dušovali, že sa pokúsia na víťaznú vlnu vrátiť. V Riu 2016. A kto trochu pozná Martikána, vie, že už teraz nosí v hlave plán, ako pod sochou Krista zúročí dlhoročné skúsenosti.
Martikána i Hochschornerovcov priviedli na športový Olymp otcovia, Peter Hochschorner starší a Jozef Martikán. Na divokej vode niet úspešnejších tatov v úlohe kouča. „Vodil som Michala na tréningy, ale do slalomu som ho nikdy nenútil. Výborne hral aj hokej, nechal som ho, nech si vyberie,“ vysvetlil Martikán senior. „Netuším, či by sa zo mňa stal šampión aj bez otcovej pomoci, ale určite by som to mal oveľa ťažšie. Rýchlo ma veľa naučil, teraz mi to už len občas pripomenie. Ostatné mi dala voda,“ zamyslel sa jeho syn.
Do elitného zlatého klubu pribudla v roku 2004 aj prvá dáma – Elena Kaliská. V Atlante 1996 kajakárka preteky pokazila a rýchlo zabudla. Štvrté miesto v Sydney 2000 ju však hrýzlo ešte dlho potom, čo vytiahla svoju loď na breh penrithského kanála. Na dlhé hodiny sa zamkla do seba a dusila v sebe hnev. Celkom inú tvár ponúkla po finiši o štyri roky neskôr v aténskom kanáli Helliniko. Vysmiatu a šťastnú. Kaliská triumfovala s náskokom štyri a pol sekundy. A v Pekingu 2008 bola ešte suverénnejšia. Druhej v poradí nadelila vyše štrnásť sekúnd.