Vy ste prežili tri dni a dve noci sám v púšti. Mali ste strach o život?
Trvalo dlho, kým sa ku mne dostali. Nechcem to dramatizovať, ale všetko jedno mi nebolo. Samozrejme, že vám prídu na um aj tie najčernejšie myšlienky. Uvedomoval som si svoju situáciu a chvíľu sa mi zdala už beznádejná.
Mal som strach. Tri dni už bolo dosť, zvyčajne vás po jednom dni vždy objavili. Hovoril som si, bože, doma ma všetci čakajú a ja zmiznem niekde v africkej púšti.
Čo znamenajú v tejto situácii tri dni v púšti?
Začal som počítať. Za deň sa presunie pelotón rely asi 700 kilometrov, krát tri bolo 2 100 kilometrov. To už je obrovská štreka, podobná ako z Bratislavy do Barcelony či Madridu. Ak by ma tam zabudli, nevedel som si ani predstaviť, ako to prejdem.
A keď som neskôr pozeral rôzne dokumenty z Afriky, koľko rôznych zvierat tam žije a aké mi hrozilo nebezpečenstvo, tak som si vravel, že som mal veľké šťastie, že ma tam niečo nezožralo. Všetky tieto súvislosti som si vtedy ani neuvedomoval.
Mali ste zásoby jedla a pitia?
So sebou som si na etapu bral len dve-tri sušienky a dva litre vody. Nerátate s tým, že v púšti prežijete niekoľko dní. To som zjedol a vypil hneď, myslel som, že po mňa čoskoro prídu. Ale toto bol najmenší problém.
Stres a napätie vo mne boli také silné, že hlad a smäd potlačili. Spomenul som si na radu, ktorú mi skúsenejší jazdci dávali pred pretekmi. Nikdy neopúšťaj miesto, kde si zostal, kde ťa možno videli, nevyber sa niekam do púšte, raz po teba určite prídu. Tak sa aj stalo.
Neodradila vás táto skúsenosť?
Ešte som nebol ani doma a už som uvažoval o tom, že sa na Dakar vrátim. Cieľ bol vždy jasný, dôjsť až do cieľa, absolvovať kompletnú trasu. O rok som opäť stroskotal – v siedmej etape. Vyhral som jednu etapu, dobre som stál v celkovom poradí, bol som šiesty, ale pokazilo sa mi benzínové čerpadlo.
Na Dakare ste sa potom objavili až po siedmich rokoch. Prečo taká dlhá pauza?
Mal som za sebou dva neúspechy, potreboval som si trochu oddýchnuť. Začal som sa zasa viac venovať pretekom v enduro. A museli sme zohnať opäť sponzorov, peniaze, štart na Dakare niečo stál.
Prezradíte koľko? A museli ste siahnuť aj do vlastného vrecka?
Bez toho to nešlo. Jazdil som v roku po pretekoch, niečo som občas vyhral, tieto peniaze išli aj na Dakar. Potrebovali sme vždy podporu sponzorov. Rozpočet býval rôzny. Musíte zaplatiť štartovné, rôzne poplatky. Keď to chcete zvládnuť na vyššej úrovni, v lepšom zabezpečení, s kvalitnejším servisom, tak musíte dať dokopy aj 200-tisíc eur.
Ale ak na preteky pôjdete obrazne ako turista, tak možno stačí aj polovica z tejto sumy. Ale to hovorím len o účasti. V roku sa musí jazdec zúčastňovať na pretekoch, motokrosoch, endurách, chystať sa, čo je finančne veľmi náročné.
Ani na tretí pokus ste nedošli na Dakare do cieľa. Tentoraz ste zažili strašidelný pád. Boli ste aj zranený?
Nebolo to príliš vážne, neohrozovalo to môj život. Bol som len dobitý na celom tele, mal som na ňom plno tržných rán, krv mi tiekla z krku, tváre, rúk, lebo som spadol na bridlicovom podklade. Motorku som rozbil. Odtrhla sa mi navigácia, držal som ju pod bundou, musel som ju doniesť do cieľa, aby som neplatil pokutu.
Foto: smf.sk
Až v roku 2007 ste sa dočkali. Absolvovali ste celú rely a obsadili ste výborné deviate miesto…
To už som odjazdil preteky opatrnejšie, sústredil som sa na to, aby som dorazil do cieľa. Vedel som, že veľa podobných šancí už mať nebudem. Jazdil som na istotu.
Bol to zo štyroch štartov najjednoduchší ročník?
To by som netvrdil. Ale zmenil som taktiku. Mal som už viac skúseností, bol som vyzretý jazdec, nevrhol som sa bezhlavo do pretekov ako v minulosti. Zvolil som miernejšie tempo, ale na Dakare aj tak striehne na jazdca vždy veľa nástrah. Jazdecky som na tom bol najlepšie v prvých dvoch ročníkoch, vtedy som predstavoval špičku aj v enduro, v súťažiach majstrovstiev sveta. Ale na Dakare som doplatil na technické problémy. Stroj sa mi rozsypal.
Predtým sa vám dva razy stala osudnou siedma etapa. Sedmička vám na Dakare nepriniesla šťastie…
Myslel som na to aj v roku 2007. Siedmej etapy sme sa báli najviac. Vedel som, že býva prelomová. Jazdil som v nej opatrne, s rezervou. Potom som už dúfal, že to zvládnem. Dával som si pozor, aby sa mi nič na motorke nepokazilo, stále som ju kontroloval, čo by som inak tak úzkostlivo nerobil.
To človeka oberá o energiu a stresuje ho, menej som sa sústredil na výkon. Všetko som podriadil tomu, aby som tentoraz preteky dokončil.