Jaroslav Katriňák (57) spomína na premiéru na Dakare 1998, kde mu išlo o život.
Najťažšie a najslávnejšie motoristické podujatie štartuje dnes v historickom meste Al Ula v Saudskej Arábii.
V poslednom čase bolo o vás menej počuť. Čomu sa venujete?
Stále mi zaberajú veľa času motorky, opravujem ich, mám firmu na ich servis. A zúčastňujem sa aj na pretekoch nielen u nás, ale aj v Česku, Nemecku, bol som vo Francúzsku i Taliansku. Sprevádzam syna Jaroslava, má devätnásť a pustil sa v mojich stopách.
Ako sa mu darí?
Je ešte junior, ale na majstrovstvách Slovenska skončil na druhom mieste medzi dospelými. V Česku vybojoval tretie miesto.
V úvode rozhovoru ste spomínali, že ste práve dokončili prácu s drevom…
Človek musí aj z niečoho žiť (smiech). V Turci, odkiaľ pochádzam, chodím do hory chystať drevo, zvážam ho a aj ťažím.
To je poriadna chlapská lopota…
Je, ale mňa baví. Pre mňa je to skoro relax. Milujem les. V hore sa odreagujem, na všetko zabudnem. Kompenzujem si tým preteky, ktoré v sezóne absolvujem. Chcem, aby syn dobre zajazdil a aj sa o neho bojím. To všetko je stres, nápor na psychiku.
Zažívate to, čo zažívali vaši najbližší, keď ste lietali na motorke?
Presne. Vtedy som si to vôbec neuvedomoval. Hovoril som si, čo je na tom, vy sa len pozeráte, ja sedím na motorke. Ale teraz viem, že stáť vedľa trate je strašné, určite horšie ako jazdiť na motorke. Keď som odštartoval, už som na nič nemyslel.
Čítajte viac Na okruhy po šiestich rokoch. Majster sveta formuly 1 sa vracia za súťažný volant
Na čo si najviac pamätáte z vášho premiérového ročníka Dakaru 1998?
Bol to moment, keď som prvý raz vstúpil do Afriky. Veľa informácií sme dovtedy nemali. Pre mňa to znamenalo, akoby som zavítal do iného sveta. Ale bol to splnený sen.
Keď som videl v televízii prvé zábery z Dakaru a ukazovali Karla Lopraisa a chalanov z Jablonca na čele s Jirkom Moskalom, mal som pocit, že sú to hrdinovia. Bol som chlapec a obdivoval som ich. Odrazu som bol jeden z nich. Niečo neuveriteľné, veľký zážitok.
Čo súperi?
Tí už neboli pre mňa neznámi. Poznal som ich zo svetových šampionátov v endure i z iných pretekov.
V štatistikách sa uvádza, že ste vyhrali v premiére aj etapu s dodatkom – neoficiálne. Prečo neoficiálne?
Vyhlásili ma za víťaza, ale išiel som za organizátormi a vravel som im, že prvý som nebol. Tvrdil som, že víťazom má byť iný pretekár, ak si dobre spomínam Peterhansel. Odštartoval za mnou o minútu neskôr, ale do cieľa dorazil desať sekúnd za mnou. Pomýlili ste sa, presviedčal som ich.
Za to vám mali udeliť Cenu fair-play…
Ja som to tak nebral. Pre mňa to bola samozrejmosť. Hneď po pretekoch robili so mnou rozhovor do Eurosportu a aj do vysielania som hneď povedal, že ja nie som víťaz. Poznali sme sa so súpermi, správali sme sa k sebe vždy férovo.
Nemalo zmysel chváliť sa niečím, čo nebola podľa mňa pravda. Na druhý deň som etapu vyhral, o tom už nebolo pochýb. Ale na Dakare neplatí, že ak vyhráte etapu alebo aj dve, vyhráte aj celé preteky.
VIDEO: Najkrajšie momenty Dakaru 2023O tom ste sa čoskoro presvedčili v ôsmej etape…
Bol som síce už tretí v celkom poradí, ale zradil ma motor a bolo po nádejách.
To bola mimoriadne dramatická situácia. O čo presne išlo?
Prešiel som síce ťažkým úsekom, cez vysoké a nebezpečné pieskové duny vo vnútrozemí Afriky, ale motorka to nevydržala, pokazila sa mi prevodovka. Za mnou však bolo hotové Waterloo, z päťsto účastníkov aspoň dvesto v tomto úseku uviazlo.
Záchranári, ktorí mali zbierať jazdcov po ceste, museli pomáhať množstvu pretekárov, zdržali sa a vznikol problém. Jazdcov, kamióny vyťahovali z piesku a inou cestou posielali do cieľa.