Foto: fb dukla trenčín
Nebáli ste sa o Mariána, keď ako 18-ročný odišiel za more?
Odišiel s nami, ale zostal tam sám. Stalo sa tak po drafte v roku 1997. Mali sme totiž rešpekt pred tým, že by ho stiahli na vojnu. Vtedajší generálny manažér Ottawy, ktorá Mariána draftovala, Marshall Johnston sledoval mladíkov na Slovensku i v Česku. Mal som s ním dobrý vzťah, vedel som, že Senators Mariána chcú.
Raz sme spolu sedeli a zvažovali, čo ďalej. Pýtal sa nás, čo by sme na to ako rodičia povedali, keby Marián zostal za morom aj po drafte. Tiež mal obavy, aby ho neodviedli do armády. Napokon sme súhlasili. Marián zostal na Floride u svojho agenta. Začal s tréningami, potom manželka prišla za ním.
Keď o ňom hovoria jeho bývalí spoluhráči, opisujú ho ako hviezdu bez hviezdnych manierov. Vnímali ste ho rovnako?
Určite. To je skromnosť, o ktorej som už hovoril. Pamätám si na jeden príbeh z Chicaga. Hovoril mi, ako prišiel za ním tréner na tímovej porade a Marián mu vraví: budem hrať tam, kde ma potrebujete.
Bolo mu jedno, či hrá v prvom alebo treťom útoku, samozrejme, pozície v špeciálnych tímoch mu zostali. Ale záležalo mu predovšetkým na tom, aby uspel tím. Vedel sa pre mužstvo obetovať.
Čítajte viac Slafkovský? Nebudem s ním súperiť. Nastávajú dobré časy, vraví Tatar a teší sa na kamarátov z Detroitu
Na olympiáde v Turíne ste mali v tíme oboch synov. Bola to náročná pozícia z trénerského hľadiska?
Spýtajte sa Vlada Weissa. (smiech)
Viete sa vcítiť do jeho kože?
Určite, princíp je rovnaký. Áno, je to náročná situácia, najmä kvôli tlaku verejnosti a médií. Novinári vtedy pretriasali predovšetkým Marcela. Ak by sa nevolal Hossa, bol by v inej pozícii.
Sťažoval sa na to niekedy?
V začiatkoch to nemal ľahké, ale postupne sa zameral na svoju prácu a presadil sa ňou. V zámorí nebol taký viditeľný ako Marián, ale zase sa mu darilo v Rusku. Tam nebol tak na očiach verejnosti, hral pod menším tlakom.
Vyhovovalo mu to a ukázal sa vo výbornom svetle. V jednej sezóne sa stal najlepším strelcom KHL, patril medzi top hráčov súťaže.
Mrzí vás, že Marián nedosiahol vytúžený medailový úspech s reprezentáciou?
Áno. Veľmi som mu ho prial, no nepodarilo sa. Ale zhodnotili sme, že tak to zrejme malo byť. Marián má tri Stanleyho poháre, Marcel má striebro z MS a ja bronz. Cenné kovy a trofeje zostali v rodine.
Foto: TASR, Jakub Kotian
Niektorí hokejisti majú problém zaradiť sa do života po kariére. Máte v tomto smere obavy o Mariána?
Určite nie. Aj fanúšikovia počuli šumy o jeho spolupráci s Chicagom. Nič by na tom nemala zmeniť ani nedávna smutná udalosť, keď zomrel Rocky Wirtz. Majiteľ Blackhawks veľmi túžil po tom, aby sa Marián po kariére stal súčasťou chicagskej organizácie.
Teraz je však usadený na Slovensku, má tu rodinu, na východe republiky rozbehnutý rodinný biznis. Uvidíme, ako to dopadne. Samozrejme, bolo by nám smutno za vnúčatami. Najmä manželka si teraz dievčatá užíva. Veľmi jej to prajem po 20 rokoch, čo sa nacestovala s chalanmi.
Nehrnú sa vnučky na korčule? Nebudete ich prvý tréner?
To zatiaľ nie. Ale športové gény v sebe nezaprú, venujú sa gymnastike.
Šéf slovenského hokeja Miroslav Šatan povedal, že na Slovensku by sme ťažko hľadali rodinu, ktorá za uplynulé dve dekády obetovala domácemu hokej toľko, ako Hossovci. Hokej vám isto veľa dal, ale je aj niečo, čo vám vzal?
To nie. Zažili sme sklamania, ale viac bolo pozitívnych a veselých momentov. Nič neľutujem, či už počas mojej kariéry alebo v spôsobe, akým sme vychovali synov po športovej či osobnostnej stránke. Ako trénera ma mrzia dva turnaje – neúspech na olympiáde v Turíne a na svetovom šampionáte v Česku.
V oboch prípadoch sme boli blízko k úspechu, ale napokon sme ho nedosiahli. Ale aj taká je cesta športovca – môžete sa tešiť z úspechov, ale treba prijať aj prehry.
