Spomína na historické okamihy, expresný postup medzi elitu a komentuje aj aktuálny hokejový vývoj.
Aké boli prvé týždne budovania národného tímu? Čo bolo v tom čase najťažšie?
Nič nebolo ťažké. Najmä preto, že každý, koho sme oslovili, chcel pomôcť. Nepočuli sme nijaké výhovorky, že manželka je tehotná, že je unavený a chce si odpočinúť, že už má iný program… Všetci hráči – bolo ich 44 – prišli na prvé sústredenie po sezóne, aj na čele s Petrom Šťastným a ďalšími esami.
Kto oslovil vás, aby ste prevzali rodiaci sa tím?
Šéf zväzu Ján Mitošinka. Mal som za sebou už nejaké výsledky. A možno ani veľa kandidátov nebolo. Určite ich bolo viac o dve-tri sezóny neskôr, keď sme už postúpili do áčka. Do tvrdého postupového boja sa príliš nikomu nechcelo.
Za vás hovorila práca najmä v Trenčíne v záverečných sezónach federálnej ligy. V roku 1992 ste oslavovali titul…
Prišiel som do Dukly z Liptovského Mikuláša. Predo mnou ju viedol Jardo Walter, hrali vo finále s Pardubicami a skončili druhí. Vravelo sa, že niečo podobné sa už nepodarí zopakovať. Pôsobil som v Trenčíne tri sezóny a vybojovali sme druhé, tretie a napokon prvé miesto. Vo finále sme zdolali Plzeň. Dres Dukly obliekali viacerí výborní hráči a boli to aj skvelí ľudia.
Čítajte aj Slováci vynulovali Švajčiarov. Hlavaj zamotal hlavu trénerom v boji o post jednotky na MS
Titul priniesol veľkú eufóriu. Často ste uzatvárali rôzne stávky. Odvtedy máte na tele aj tetovania?
To bolo neskôr, keď som druhý raz pôsobil v Trenčíne. Jeden kolega mal nejaké tetovačky, čo nebolo také bežné ako teraz. Nahováral ma na ne, ale odolával som, mal som už svoje roky. Napokon som sľúbil, že ak postúpime cez Slovan do finále, niečo si vytetujem na obe ramená. Dozvedeli sa to aj hráči a hrali ako o dušu. Stav na zápasy bol 2:2 a v piatom sme vyhrali v predĺžení.
Dodržali ste slovo?
Bránil som sa, ponúkol som, že stávku vyplatím. Ale nik o tom nechcel ani počuť, naložili ma do auta a odviezli do Piešťan. Tri hodiny som sedel v kresle, na chvíľu mi prišlo aj zle, ale odvtedy mám na jednom ramene slniečko a na druhom škorpióna, v tomto znamení som sa narodil. Keď som potom cestoval k moru, nosil som dlhé rukávy… Teraz je to móda. Za roky už tetovania trošku vybledli, mal by som si ich obnoviť… (smiech)
Asi by ste potrebovali získať zasa titul alebo iný úspech, aby bol dôvod…
Nie, to sa už nestane. Nik ma už nepotrebuje, súčasná generácia trénerov nie je odkázaná na moje rady…
Foto: TASR, Dušan Hein
Ale tréner reprezentácie je vo vašom veku, možno by ste mohli opäť viesť aj národný tím…
To povedzte Šatanovi… Jeho som zobral na olympiádu do Lillehammeru 1994, nemal ešte dvadsať, bol najmladší v tíme, dal som mu šancu na úkor skúseného Igora Libu. Ale to je dávno, na to si už málokto spomína, asi ani on nie…
Prvé zápasy odohral tím na turnaji v Rouene a v auguste 1993 ho čakala už olympijská kvalifikácia v Shieffielde…
Naši hráči predstavovali hokejovú kvalitu a ako som spomenul, nechýbala im ochota a ani motivácia, takže sme to zvládli, hoci kvalifikácia nebola jednoduchá, mali sme v nej zdatných súperov.
V tíme nechýbali vtedajšie i budúce hviezdy – Peter Šťastný, Pálffy, Bondra, Švehla, Cíger… Ako sa vám spolupracovalo?
Z veľkých mien som nemal „mindráky“. Okrem Šťastného som s väčšinou spolupracoval aj predtým, mnohých som výkonnostne vytiahol. Po úspešnej olympijskej kvalifikácii nasledovali postupy na MS – z C-kategórie do B-kategórie a do áčka. To sú krásne spomienky.
Ešte aj dnes, keď sa stretávam s pamätníkmi tohto obdobia, s veľkou úctou sa vyjadrujú, čo sme dokázali. Celý národ žil týmito zápasmi, na olympiáde aj neskôr, keď sme bojovali o miesto medzi najlepšími. Začali sa nosiť vlajky na autách…
Čítajte aj Réway prezradil, aký mal cieľ a vyjadril sa k reprezentácii. Útočník Zvolena rozosmial novinárov
Medzi elitu ste postúpili najrýchlejšie, ako sa dalo. Čo rozhodlo?
Skvelá tímová práca. To nebola len moja zásluha, ale najmä hráčov, kolegov trénerov, funkcionárov. Vtedy nešlo iba o výkony na ľade, ale aj mimo neho. V zákulisí veľa urobili Juraj Okoličány, Paľo Macko, Ján Mitošinka, ktorému pomohli aj výborné kontakty s vtedajším šéfom MOV Samaranchom.
Na zväze pracovalo 17 ľudí, teraz ich je o dvadsať viac. Keď sme hrali v marci 1994 v C-kategórii MS v Poprade, povedal som Cecovi Pašekovi, že keď neprivedie Haščáka a Kolníka, tak cez Bielorusko neprejdeme… Doleteli obrazne v poslednej minúte pred turnajom.