Aké pocity vo vás prevládajú po konci náročného ročníka?
Všetko vyšlo presne tak, ako malo vyjsť. Dali sme si nejaké ciele a tie sa do bodky naplnili. Na záver sme síce chceli vyhrať aj veľký glóbus, no sme druhí. Aj to však považujem za úspech.
Najdôležitejšia bola olympiáda, medaila z nej nám totiž chýbala do mozaiky úspechov. Petra bola skvelá predovšetkým v slalome, na záver sa chytila aj v obráku.
Za sedem rokov ste prešli obrovský kus cesty. Verili ste na začiatku, že siahnete aj na najvyššie méty?
Niekedy mám pocit, že to všetko, čo sa nám deje, je veľké sci-fi. V niektorom vašom článku som čítal, že Peťa je legenda. A ona ňou naozaj je, lebo pred tým, čo sa jej podarilo, klobúk dole. Majsterka sveta, triumf v celkovom hodnotení Svetového pohára, olympijská víťazka, dva malé glóbusy za slalom – je za tým obrovská drina.
Naša fyzioterapeutka mi v polovici sezóny povedala, že to, ako funguje náš tím, to sa nedá opísať, to sa musí zažiť. Až potom pochopíte, čo každý člen pre Petru robí. Mohol by som vám o tom hovoriť aj stokrát, tú súdržnosť pocítite, až keď medzi nich vstúpite.
Pred šiestimi rokmi sme spolu sedeli v Maribore v priemernom hoteli, dnes v päťhviezdičkovom zariadení priamo pod zjazdovkou v Courcheveli…
Veru, Petra má krásny apartmán, teší sa, posiela nám z neho videá a tak si tu s manželkou vravíme, že asi sme sa niekam dostali. Azda aj to svedčí o tom, že už nás konečne začínajú akceptovať. Predchádzala tomu tvrdá práca a veľa pokory.
A odriekania…
Musím spomenúť syna Borisa, on dokonca obetoval čas s rodinou. Vložil sa do toho mentálne aj fyzicky. Vieme, aké sú na Slovensku podmienky. Ak by nenaskočil na vlak, neviem, čo by sa dialo. Pre Peťu je všetkým – bútľavou vŕbou, najlepším pomocníkom, strážcom. Je to kľúčový človek. Veľmi mu za to ďakujem.
Keď o ňom hovoríte, máme pocit, že vám to je aj ľúto…
Áno, je na tom niečo. Všetci sme niečo obetovali, ja peniaze, nervy, čas aj prácu, ktorú mám rád. Nezabudnem na moment, keď Petru vzali do Dukly, v momente som svojim trom zamestnancom dvihol plat, lebo mojej peňaženke sa veľmi uľavilo.
Užívate si súčasné úspechy?
Samozrejme, je to príjemné. Je tu so mnou aj zástupca generálneho sponzora, opisoval som mu príbeh Mikaely Shiffrinovej. Od pätnástich rokov bola v akadémii vo Vaile, už vtedy ju pripravovali na kariéru hviezdy.
A kde sme boli my? Mali sme úplne iné starosti, netušili sme, či budeme pokračovať, či nájdeme vôbec peniaze na ďalšiu kariéru. Ten progres bol však taký, že teraz sme na jej úrovni.
Súčasnosť prekonala očakávania…
Keď bola Peťa malá, nevedeli sme, že bude profesionálne lyžovať. Riešil som len krúžok a systém, aby sa zlepšovala. Potom som začal zháňať peniaze, najprv jeden rok, následne druhý, šli sme krok za krokom.
Boli fázy, keď som riešil úver a financie na Livia Magoniho. Manželke som vtedy vravel, že máme špičkového trénera, ale nemáme peniaze. Postupne sme všetko vyriešili.
Povedala vám Petra, keď bola malá, že raz bude najlepšia na svete?
Mala detské sny, v izbe jej visel plagát Veroniky Zuzulovej, videla sa v nej. Určite túžila jazdiť Svetový pohár, vždy chcela byť najlepšia vo všetkom. Má veľa z nás – rodičov, vidím to na sebe i na manželke Zuzke, ktorá tiež dvakrát do týždňa chodí cvičiť.
Sezónu Petry Vlhovej v relácii Fair Play zhodnotila Jana WolnerováKondičný tréner Šimon Klimčík vraví, že nikdy nepovie – už dosť. Keď s ňou idem na bicykli osemdesiat kilometrov a má toho plné trenky, ani vtedy nehovorí nie. Bez slova skloní hlavu a drie. Ja som tiež taký.
Ktorý doterajší úspech si ceníte najviac?
U mňa čnie nad všetkým olympijské zlato. Keď sa človek sústredí na glóbusy, má šancu o ne bojovať každý rok. Olympiáda je však iba jeden výstrel za štyri sezóny. Vieme, aký bol – veď po prvom kole bola ôsma.
Uľavilo sa vám, keď to nakoniec vyšlo?
Taký pocit som ešte nikdy nemal. V tej chvíli som si myslel, že odpadnem. Ak by bola po prvom kole na čele, poviem oukej, ale toto bola iná situácia. Boli to ťažké minúty čakania. Potom som sa dozvedel, ako Boris do nej húdol, že je najlepšia, ako jej púšťali motivačné videá Alberta Tombu. Úžasné.
Opäť výborná tímová práca…
To, čo mám v práci, sme vytvorili aj v lyžiarskom tíme. Na začiatku som nevedel, či to bude fungovať. Švajčiari či Taliani majú predsa len iné myslenie, iné maniere ako Slováci. Všetkým sa však u nás veľmi páči.
Kondičný kouč Marco Porta, keď mu zaplatím faktúru a poďakujem za prácu v tíme, pozná len jednu odpoveď: „Neďakujte mne, ja ďakujem vám, že môžem pracovať s takýmito ľuďmi.“
Vytvorili sme správnu chémiu. Vonku to takto nefunguje. Ideme slovenským štýlom, skôr rodinným, v ňom musia byť všetci spokojní.
Po Pekingu ste povedali, že vaša dcéra vyskakuje z každej slovenskej chladničky. Pociťujete preto akúsi ťažobu?
Petru za to obdivujem aj ľutujem. Musíme sa trošku obrniť. Stáva sa mi, že v saune si ku mne prisadnú ľudia a začnú mi rozprávať o svojich problémoch, no všetci ich máme.
Občas musíme povedať – stop! Na samote máme chalupu, chodím tam sám a žije tam päť či šesť ľudí. Viac ich ani nechcem, lebo potom človek odpovedá stále na tie isté otázky. Roky rokúce.
A čo tlak spočívajúci z čoraz väčších očakávaní?
Toto je najväčší problém. Náš manažér Richard Galovič mi vraví, že v tomto je lyžovanie extrémne. Že v ostatných odvetviach sa všetko po olympiáde skončí, no my sme museli po Pekingu ihneď myslieť na Svetový pohár.
Tlak médií je obrovský. Snažím sa im vysvetľovať, aby očakávania trošku tlmili. Všetko je pominuteľné, môžu prísť aj dni, keď sa nebude toľko dariť.
Dávame do pozornosti Aktuality, diskusie, komentáre... Pridajte sa k nám a sledujte našu FB stránku Šport.Pravda.sk
Máte z toho rešpekt?
Obrovský. Je to predsa individuálny šport, stačí malá chyba. Nie je to futbal, tam sa traja dokážu skryť, v lyžovaní nie.
Uľavilo sa vám po konci sezóny?
Áno. Vždy sa na ten moment tešíme. Lietanie, balenie, presúvanie, je toho dosť.
Aké to je, keď otec vidí, že jeho dcéra už nevládze?
Je to súčasť tohto športu. Sami ste videli, čo sa dialo pred koncom sezóny. Každý rozoberal veľký glóbus, šance, atď. Všetci riešili body. Hotové šialenstvo. Vtedy si v duchu hovorím: „Ľudia, nebláznite, Petra už nikomu nič nemusí dokazovať.“
Dokážete ju od toho odstrihnúť?
Už aj ona zistila, že lepšie je vypnúť si mobil a nechodiť na sociálne siete. Oslobodiť svoje myšlienky. Teraz s manželkou rieši byt, zariaďovanie kuchyne, vyberajú nejaké vizualizácie.
Pomáha jej to?
Asi áno. Baví ju to. Žije v bubline, keď príde do izby, nepotrebuje tam myslieť na lyžovanie a všetko s ním spojené. Život je aj o inom. Veď si len predstavte, že Petra nemôže ísť len-tak von, na diskotéku, vybehnúť s priateľmi. Vtedy jej pripomínam: „Peťa, vybrala si si to, skúsme to ešte.“
Čítajte viac Ako Shiffrinová „pohrdla“ glóbusom. V Méribeli bol zrazu každý matematikom
Rozpráva sa s mamou aj o lyžovaní?
Občas sa jej opýta: „Peťuška, aký bol kopec, prečo ten oblúk bol tak a tak?“ Ale potom sa to zvykne zvrtnúť na obyčajné babské reči.
Dokážete byť k nej po neúspechu kritický?
Pochopiteľne, viem si povedať. Ale tiež som sa už naučil, že keď jeden deň nevyjde, zadarí sa na ďalší. Je to lyžovanie, každá chyba znamená problém. Navyše, preteky sú čoraz vyrovnanejšie.
Asistent trénera Matej Gemza hovorí, že sníva o tom, ako si raz s Petrou vo Val Gardene zalyžuje bez akéhokoľvek tlaku, len-tak, ako kamaráti a turisti. O čom snívate vy?
Maťo je skvelý človek, pred časom som mu ponúkol, že s nami môže dokončiť kariéru. Akúsi doživotnú zmluvu. Prijal to. Mimochodom, aj ja som si s Peťou zalyžoval, je to veľmi príjemné. Vie sa na snehu hrať i šalieť. A moje sny? Aby boli všetci v tíme zdraví.
Nie je tajomstvom, že Petra je zamilovaná, prospelo to jej lyžovaniu? Livio Magoni totiž raz povedal, že sa preto nespráva ako profesionálka…
Keď sme ho angažovali, povedal, že tréner by mal byť pri lyžiarke maximálne štyri roky. Že potom to je kontraproduktívne a vznikajú problémy. Ono sa to potvrdilo. Livio bol pri Petre piaty rok a už to nesedelo.
Musím však povedať, že to, na čom sme sa na začiatku dohodli, to splnil a ja mu za to ďakujem. Mauro Pini je iný, jemnejší, počúva Petru, ona sa uvoľnila a upokojila.
Jej priateľ Michal je veľký hráč, keď sa mu povie, že nemá ísť na tréning, tak nejde, ak niekde nemá byť, potom tam nie je. Akceptuje pravidlá. Prichádza leto, teraz sa môžu ísť člnkovať na Liptovskú Maru. (úsmev)
Nemáte pocit, že Magonimu sa nedostáva dostatočný kredit za to, čo s Petrou dosiahol?
Livio to v rozhovore s talianskym novinárom prepískol. Peťa spravila rázne rozhodnutie, hoci ja som mal iný názor. Bolo to krásnych päť rokov, veľa sme pre Slovensko dosiahli.
Áno, Magoni bol tvrdý, ale druhý rok našej spolupráce mi povedal: „Igor, počuj, spravím ti z nej najlepšiu lyžiarku na svete.“ A on to naozaj dokázal. Ešte raz – ja mu ďakujem. Mám ho rád, dokonca si občas aj napíšeme. Začala sa však nová kapitola.
Ale rok pred olympiádou to bol risk, všakže?
No tak by sme to zlato prinajhoršom nemali. Nič tragické by sa predsa nestalo. Peťa to tak chcela, je to uzavretá vec, hotovo.
Vnímate jej sezónu deň po dni, ale už aj s vyhliadkou na ďalšie ZOH v Taliansku?
Myslím si, že skúsime ešte štyri roky a končíme. Aj mňa to vyčerpáva. Celý náš tím riešia traja ľudia – ja, syn Boris a manažér Galovič. To je neskutočné množstvo zmlúv a kontraktov. Okrem toho mám ešte firmu, chcem ísť na ryby, zabicyklovať si. A deň má pritom iba 24 hodín.
Je to zároveň obrovská zodpovednosť, mám prioritu – štát musí mať zaplatené. Keď to je sto euro, tak to musí byť sto a nie sedemdesiat.
Finančná disciplína je dôležitá. Mám už toho dosť, o pár dní letím do Talianska riešiť novú značku, kombinézy, látky, strihy. A ja chcem pritom ryby, bicykel a svoju prácu. Veľmi sa už na to teším.
A čo ak vám v Taliansku dcéra povie: „Oco, neblbni, ideme ďalej…“
Sú to naše deti, spravíme, čo budú chcieť. Ale nemyslím si to, aj jej telo bude viac opotrebované. Bude mať tridsať, motivácia poklesne. Je to prirodzené.
Dnes s ňou ešte nemá problém?
Na toto vám odpoviem veľmi jednoducho – chce zdolávať Shiffrinovú. (smiech) Američanke nevyšla olympiáda, ale motivácia prišla, lebo je tu Vlhová. Som rád, že žijeme v ére Shiffrinovej, ženie nás to ďalej.
Čítajte viac Desať mesiacov boli moje nohy v lyžiarkach. Rada ich teraz zaborím do piesku
Tá po zisku veľkého glóbusu povedala, že má poslednú veľkú trofej, po ktorej túžila. Nebojíte sa, že zo súboja nenápadne vycúva a ukončí kariéru?
V jej tíme je jeden pôvodom Slovák, volá sa Paul Kristofic. Párkrát mi povedal, že Mikaelu môže zdolať hocikto, iba nie Petra. Lebo potom je peklo.
Prečo to medzi vašimi tímami tak veľmi iskrilo?
Aj oni majú svoje muchy. Aj my. Problém vznikol, keď nás obvinili, že ich kamerujeme. Je to bežná prax, máme si vari natáčať pretekárku, ktorá je dvadsiata? Veď aj na nás sa chodia pozerať. Jedno však treba povedať: dievky sa navzájom posúvajú.
Zostane Švajčiar Pini ako hlavný tréner aj v nasledujúcej sezóne?
Ponuku dostal už pred Pekingom. Súhlasil. Prišlo mi to férové, nechcel som sa ho pýtať až po tom, ako s Peťou dosiahne nejaký úspech. Vnímam ho ako veľmi pozitívneho človeka.
Radili ste sa aj s dcérou?
Nie. Vôbec. Vidím do tímu, viem, že je spokojná. Nebolo čo riešiť. Mauro tvrdo pracuje, v lete vyrába syry, aj v tom nám je blízky.
Ponuka znela iba na ďalšiu sezónu?
Áno, takto nám to vyhovuje. Nikdy neviete, čo sa stane, či sa pretekárka nezraní. Pini bol však nadšený, Petra pri ňom ožila, lyžovanie ju opäť baví.
Mauro dva roky spolukomentoval lyžovanie pre švajčiarsku televíziu, na začiatku mi povedal, že o nás vie všetko. Dnes je on – paradoxne – na Slovensku hviezda, doma ani tak nie.
