Pracoval ako športový riaditeľ i generálny sekretár Slovenského cyklistického zväzu, mal výrazný podiel na príprave MS 1999 v cyklokrose v Spišskej Teplici, päť ročníkov šéfoval vo funkcii riaditeľa pretekom Okolo Slovenska.
Dušan Ťažký (64) využil bohaté skúsenosti na ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu, na ktorom strávil vyše 21 rokov.
Pôsobili ste polstoročie ako pretekár, tréner, funkcionár, organizátor, manažér. Na ktorom poste ste sa cítili najlepšie?
Najviac ma bavila trénerská práca. Je to parádny pocit, keď mladý chlapec pred vašimi očami výkonnostne rastie. Samozrejme, nezažijete to s každým, ale mal som šťastie, že väčšina z mojich zverencov patrila k špičke v Československu, viacerí štartovali na olympiáde či na majstrovstvách sveta.
Boli ste úspešnejší ako pretekár či ako tréner?
Získal som zopár titulov ako pretekár, ale neporovnateľne viac som si ich pripísal s mojimi zverencami v československej i slovenskej ére. Pôsobil som v bratislavskom Slovane.
Absolvoval som FTVŠ a stal som sa v Československu najmladším trénerom v stredisku vrcholového športu, mal som 24 rokov. Trénerská práca je krásna, ale aj časovo náročná. Voľno prakticky neexistuje, najvyťaženejší som býval v čase víkendov, keď sme jazdili na preteky. Presúvali sme sa po Európe výlučne na autách.
Čítajte aj Držme sa faktov, vyzval Kováčik. Slováci sú za jeho šéfovania vyššie ako Maďari
Na preteky ste nelietali?
V auguste 1992 sme leteli na olympiádu do Barcelony… Inak nie. Vyrazili sme na Veľkú cenu do Paríža alebo do Kodane a nemali sme také kvalitné autá ako teraz. Naložil som do Škody Forman dvoch pretekárov, mechanika, na strechu štyri bicykle, k tomu desať párov kolies, batožinu. Do Paríža merala trasa asi 1 400 kilometrov, trvalo nám to takmer dva dni…
Vy ste boli známy aj ako zdatný šofér…
Za volantom som strávil veľa času. Nerobil som si štatistiku, ale jeden rok som rátal kilometre a vyšlo mi, že som ich najazdil viac ako 60-tisíc. To bolo dosť. A to som nepočítal hodiny na motorke, ktoré som absolvoval na tréningoch.
Foto: Archív Dušana Ťažkého
Najdlhšiu časť profesionálneho pôsobenia ste strávili na ministerstve…
Pracoval som tam od roku 2000. Zažil som dvanásť ministrov. Každý z nich mal svoju predstavu. Väčšina sa nedala v praxi realizovať. Jeden prišiel s tézou, že musíme znížiť počet podporovaných športov.
To nemôže spraviť malá skupina ľudí, ktorá sa rozhodne, že týchto desať športov podporíme a na ostatné sa vykašleme. Ďalší minister chcel zmeniť financovanie. Ale hneď narazil na problém, lebo mal stále rovnaký, obmedzený balík peňazí, s ktorým nijaké zázraky nemohol robiť.
Ktorý minister mal najlepší vzťah k športu, rozumel mu?
Zažil som zväčša ministrov, ktorých šport nezaujímal. Na ich obranu musím povedať, že rezort školstva má veľmi široký záber – spadá sem regionálne školstvo, vysoké školy, veda, výskum, celoživotné vzdelávanie. Keby som bol ministrom, bol by som tiež na vážkach, čomu dať prednosť, asi by som nepreferoval šport. Prioritou by zostalo školstvo.
Boli na čele rezortu aj ministri, ktorí sa o šport zaujímali?
Bolo ich zopár, ale nijaké extra riešenia neprinášali. Najviac sme pre šport urobili asi za čias Jána Mikolaja v rokoch 2008 až 2012. Ale on ako jediný vydržal celé funkčné obdobie. Minister Dušan Čaplovič bol najväčší fanúšik, najmä futbalu. Toho by ste mohli zobudiť aj o polnoci a vysypal by finálovú zostavu Československa z futbalových MS 1962 v Čile.
Čítajte aj Legendárny Scherer: Brazíliu sme mohli vo finále zdolať
Ale vo funkcii pôsobil asi rok, nestihol v oblasti športu nič reálne urobiť. Až v poslednom čase vznikla funkcia štátneho tajomníka pre šport. Zatiaľ boli dvaja – Jozef Gönci a Ivan Husár. Ich prínos som nepocítil, ale viedli sekciu krátko na to, aby sa poriadne zorientovali.
Kým neexistovala na ministerstve táto funkcia, šport riadil generálny riaditeľ. Tú funkciu ste zastávali aj vy…
Len krátky čas, zaskakoval som, keď sa udiali viaceré personálne zmeny. Vtedy boli v jednom volebnom období až štyria generálni riaditelia. Tiež sa často menili. Ja som zväčša zastával post šéfa odboru športu.
Generálny riaditeľ sekcie športu by mal byť odborník, nie?
Neplatilo to vždy. Bol som na ministerstve dosť dlho, aby som mohol tvrdiť, že postupne prichádzali ľudia čoraz menej odborne pripravení. Minister by mal byť najmä dobrý manažér, ale jeho poradcovia odborníci. Ich odbornosť bola veľmi otázna.
Spomenuli ste obmedzený balík peňazí. Koľko ich ministerstvo rozdeľovalo do slovenského športu?
Do roku 2016 sme narábali s miliardou korún, čo bolo asi 33 miliónov eur. To bolo nič, ak si uvedomíme, že napríklad väčšina veľkých futbalových klubov v zahraničí má výrazne vyšší ročný rozpočet. Toľko peňazí minie za rok aj špičkový cyklistický profitím.
Pracovali sme s poddimenzovaným rozpočtom. Keď som nastúpil na ministerstvo, pripravili sme prvú veľkú koncepciu. Volala sa Národný program rozvoja športu, bolo to v roku 2002 a na tú dobu to bol celkom dobrý materiál. Ale tento i ďalší projekt, ktorý vznikol v roku 2012, stroskotal.
Dôvod?
Zostali iba na papieri, hoci vláda ich schválila. Nenašli sa na ne finančné prostriedky. To bolo práve v čase, keď sme disponovali slabou miliardou, o ktorej som už hovoril. Problémom bolo, že v takomto dokumente sa chceli vidieť úplne všetci. Aj školský, aj vysokoškolský šport, aj šport pre všetkých, každý do projektu zasahoval, až sa nafúkol do takých rozmerov, že by nám nestačilo ani ďalších 100 miliónov.
Foto: Archív Dušana Ťažkého
Všetky peniaze prúdia do športu cez ministerstvo?
Ak neberiem do úvahy sponzorské dotácie, ktoré si zháňa každý podľa svojich možností. Hlavný balík peňazí išiel cez ministerstvo. Samozrejme, ministerstvo obrany v rámci svojho rozpočtu podporovalo Duklu, ministerstvo vnútra športové centrum polície a športové kluby polície. Tento balík dosahoval dovedna výšku asi päť miliónov. To bolo dobré, to nás odbremeňovalo.
O finančnej podpore športu sa dosť diskutuje, niektorí tvrdia, že peňazí je dosť, iní plačú, že ich je málo. Váš názor?
Na to sa dá pozerať z viacerých uhlov. Po roku 2016 začal platiť zákon o športe, kde bolo definované, koľko peňazí musí ísť do športu. Každý rok sa tento balík zvyšoval a teraz prúdi do športu asi 100 až 120 miliónov eur. To je už slušná suma, myslím si, že väčšina zväzov sa nemôže sťažovať, hoci ony by tvrdili, že potrebujú viac. Poviem to na príklade.
Cyklistika dostávala, keď som pôsobil na zväze, dva-tri milióny slovenských korún, teraz má vyše dvoch miliónov eur, teda takmer tridsaťkrát viac. Lenže toto neplatí pre všetkých. Málo peňazí majú najmä kluby, kde deti začínajú. A trpí tiež školský šport.
Čítajte aj Koho sledovať na MS? Web vyzdvihol „hladného“ Sagana i päťdesiatnika
Využívajú sa finančné prostriedky efektívne?
To by bola veľmi náročná a dlhá debata. Každý, kto s dotáciami narába, je presvedčený, že to robí efektívne. Na ministerstve sme nikdy nevyhodnocovali efektívnosť využívania peňazí.
Peniaze sa rozdeľujú na základe vzorca v zákone. Je spravodlivý?
Podľa neho sa ujdú malým zväzom také malé peniaze, že nedokážu zaplatiť ani jedného pracovníka. Zväzy na dobrovoľnej báze nemôžu fungovať. Tento problém sa nepodarilo za mnohé roky vyriešiť. Marketingový trh na Slovensku je malý a aj veľké zväzy majú problém získať sponzorské peniaze.
Naposledy sa začala presadzovať na ministerstve myšlienka, aby všetky peniaze prúdili do športu cez jeden kanál. Nevidím to ako reálne riešenie. Vzdá sa armáda alebo policajti svojich peňazí, ktoré investujú do svojich športovcov? Dajú ich niekomu k dispozícii, aby ich rozdeľoval? O tom veľmi pochybujem.
Z týchto stredísk pochádza veľa úspešných športovcov…
Nie veľa, ale absolútna väčšina. Bez nich by sa individuálny šport ocitol v katastrofálnej situácii. Pred časom som pripravil analýzu, kto všetko sa umiestnil na zimných i letných OH do ôsmeho miesta. Z týchto stredísk pochádzalo 90 percent reprezentantov. Výnimiek bolo minimum. Tenisti Hrbatý a Kučera sa presadili vo štvorhre v Sydney alebo basketbalistky skončili siedme.
Čítajte viac Hrbatý v Paríži rozplakal Federera. Za úder v Londýne Slovákovi aplaudoval
Pomohol zákon o športe?
Jeho príprava bola podľa mňa trochu divná. Sekcia športu na ministerstve nehrala v jeho príprava ani druhé, ba ani tretie husle. Postavili nás bokom, neprizvali ako partnerov. Poviem to na rovinu: máme vylobovaný zákon.
Skupinou funkcionárov lobistov. Je postavený tak, aby vyhovoval niektorým športovým zväzom. V zákone je zakomponovaný vzorec na výpočet podielu uznaných športov. Kým predstavitelia silných zväzov chodili kedysi na ministerstvo, aby si vydupali viac peňazí na to či ono, teraz už nemusia.