Legendárny Scherer: Brazíliu sme mohli vo finále zdolať

Na pozvanie fanklubu slovenskej reprezentácie zavítal Scherer nedávno do Bernolákova. V rodisku slovenského futbalistu storočia Jána Popluhára odhalil na štadióne pamätnú tabuľu s jeho bustou.

Dnes uplynulo 60 rokov od finále majstrovstiev sveta v Čile 1962, v ktorom ČSSR podľahla Brazílii. Legendárny kanonier Adolf Scherer (84) je posledným žijúcim Slovákom, ktorý nastúpil v slávnom finále.

V Bernolákove ste boli aj pred desiatimi rokmi, na oslavách polstoročia od čilského triumfu. Čo sa odvtedy zmenilo vo vašom živote?
Desať rokov je veľa. Najmä v mojom veku. Roky rýchlo bežia a zostarol som. Ubudli mi sily. Bolia ma nohy aj chrbát, ťažšie sa mi chodí. Už to nie je ako kedysi.

Ráno ste pravidelne cvičili. Už to neplatí?
Našťastie sa ešte hýbem. Ráno si sadnem na chvíľu na bicykel. Bývame pri mori, stále chodím s manželkou aj na prechádzky po pobreží. Občas si zaplávam, ale more je väčšinou studené, vydržím v ňom len chvíľu. Niekedy mi stačí, keď vyjdem na druhé poschodie v našom dome. Rýchlo sa zadychčím.

V Bernolákove ste odhalili pamätnú tabuľu Jánovi Popluhárovi. Ako si na neho spomínate?
Žiaľ, nestretli sme sa ani naposledy, keď som tu bol, už nie je medzi nami viac ako desať rokov. Bol to skvelý futbalista i kamarát. Zažili sme spolu krásne futbalové chvíle.

Najkrajšie na majstrovstvách sveta, v Čile ste obaja odohrali plný počet minút v šiestich zápasoch…
Bimbo, ako sme ho volali, bol o niečo starší, veľký poctivec a slušný chlap, aj v Čile ma často usmerňoval, dal som na neho. Trávili sme spolu veľa času aj mimo ihriska. Bývali sme spolu tradične v izbe, tretím do partie bol brankár Vildo Schrojf. Boli sme výborní kamaráti, keď som prišiel na Slovensko, vždy sme sa stretli a zaspomínali si na pekné futbalové časy. Ale my sme boli aj veľkí súperi…

Boli ste obávaný útočník, Popluhár spoľahlivý obranca. Kto bol v súbojoch úspešnejší?
Obaja sme to mali ťažké… (smiech). Bol som útočník v ČH Bratislava, on stopér v Slovane. To boli fantastické derby. Na naše súboje fanúšikovia po zápasoch často spomínali. Prejsť cez Popluhára bol obrovský problém, vo vzduchu absolútne dominoval. Musel som vždy na neho niečo vymýšľať, využíval som rýchlosť, to bola jediná šanca. V reprezentácii tvorili najmä so Svaťom Pluskalom neprekonateľnú hradbu, to som bol ako strelec vždy šťastný, že sú moji spoluhráči a nehrám proti ním.

Čítajte viac Kto najviac zarobil na prestupoch? Tento klub by ste netipovali

Vaša rivalita s Popluhárom sa preniesla aj do Francúzska…
Bola to v tom čase kuriózna situácia. Dvaja Slováci nastúpili zopárkrát proti sebe vo francúzskej lige. Na konci šesťdesiatych rokov sme dostali niekoľkí šancu hrať v zahraničí, ja v Nimes, Popluhár v Lyone. Spomínam si na náš vzájomný zápas, vyhrali sme v ňom 4:1. Dal som tri góly, z toho dva hlavou. Bimbo bol z toho nešťastný, dlho mi to – ale len naoko – nevedel zabudnúť. V novinách sa objavili titulky: Scherer zdolal Popluhára. Hráči Lyonu po zápase prespali v Nimes, do noci sme spolu sedeli a spomínali na Slovensko.

Obaja ste zažili vrchol kariéry v Čile 1962. Na čo si najviac spomínate?
Pamäť mi zatiaľ, našťastie, funguje, takže si spomínam na veľa vecí. Bol to futbalový sen. Prvý zápas so Španielmi a senzačné víťazstvo, moje tri góly vo vyraďovacej fáze turnaja, finále s Brazíliou. Všetko to boli výnimočné zážitky. Nik nám neveril, mali sme odohrať tri zápasy v skupine a vrátiť sa domov.

Ale na šampionáte ste zostali až do posledného dňa…
V Čile som mal 24 rokov, nemal som ešte veľa skúseností z veľkého futbalu. A čakala ma premiéra na majstrovstvách sveta, proti mne stáli Puskás, Gento a ďalšie hviezdy. V noci pred zápasom som nezažmúril ani oko. Druhý zápas – Brazília. Pelé, Garrincha, Váva, Gilmar… Opäť som nespal. Hneď v úvode turnaja sme zdolali veľkého favorita Španielsko… To nám otvorilo cestu k veľkému triumfu.

Boli ste obávaný strelec a mužstvu pomohli vaše tri góly. Mali ste silnejšiu pravú alebo ľavú nohu?
Bol som mladý, nebol som síce príliš technicky zdatný, ale rýchly a mal som nos na góly, vedel som zakončiť pravou, ľavou nohou, ale aj hlavou. Ľavačku som mal silnejšiu. Pálil som ňou tvrdé strely, občas síce neboli najpresnejšie, ale vždy prudké. Pravú nohu som mal zasa presnejšiu, využíval som ju na technické strely a penalty.

Čítajte viac Kováčik priznáva chybu. Nový tréner bude drahší a zo zahraničia

Ktorý z čilských gólov bol najkrajší?
Všetky boli predovšetkým veľmi dôležité. Prvý gól na šampionáte som strelil vo štvrťfinále proti Maďarom. Nabehol som si do uličky medzi dvoma súperovými obrancami a z hranice šestnástky loptu napálil, Grosics to nečakal. Týmto gólom sme vyhrali 1:0 a postúpili sme. V semifinále nás čakala Juhoslávia. Bola veľkým favoritom, mali sme pred súbojom s ňou trochu malú dušičku. Vyhrali sme 3:1, ale dlho bol zápas úplne otvorený.

Ešte v 80. minúte bolo 1:1. Potom ste však strelili dva góly…
Na prvý mi prihrával Masopust, bežal som sám na brankára, obišiel som aj Šoškiča a strieľal do prázdnej bránky. Päť minút pred koncom som zvýšil z penalty. K lopte sme sa postavili dvaja – okrem mňa aj Kvašňák, my sme boli určení na jedenástky. Nechaj to na mňa, vravím mu. A vtom sa ozval z lavičky aj Vytlačil, Adolfe, choď na to! Postavil som si loptu, otočil som sa… a ani jeden z našich hráčov sa nepozeral, všetci boli obrátení chrbtom k juhoslovanskej bránke.

Nemali ste obavy?
Najmä v čase, keď som hrával v ČH Bratislava, jedenástky som trénoval, každý deň som zostal s dvoma brankármi na ihrisku v Petržalke a strieľal som na bránku, donekonečna som skúšal priame kopy i penalty. Niekedy aj dve hodiny. Aj v lige som ich strieľal pravidelne. Pred penaltou som sa nikdy nepozeral na loptu, sledoval som vždy brankára. V zápase s Juhosláviou som sa pomaly rozbehol a strieľal pravačkou. Po zemi k žrdi.

Tréner Vytlačil robil v priebehu turnaja zmeny v zostave. Vy ste v skupine gól nedali, ale nevystriedal vás. Čomu ste vďačili za jeho dôveru?
Musím sa priznať, že do posledných chvíľ som príliš neveril, že sa dostanem do nominácie. Jej zloženie som sa dozvedel z novín. Bol som nadšený i prekvapený. Pred šampionátom som nemal najlepšiu formu, tréner Vytlačil sa chodil špeciálne na mňa pozerať v ligových zápasoch. A veril mi. Trénoval som ako blázon, chcel som hrať, robil som maximum, aby som dostal šancu. Mal som podiel aj na postupe na šampionát.

Foto: Jan Tauber / AFP / Profimedia

Adolf Scherer v mladosti. Adolf Scherer počas aktívnej kariéry.

Pomohlo vám, že ste sa aj v kvalifikácii strelecky presadili?
Vytlačil vedel, že som schopný strielať góly. Veril, že keď sa dostanem do dvoch-troch streleckých pozícii, určite nejakú zužitkujem. Bol som rád, že na MS som to potvrdil. V kvalifikácii sme nastúpili proti Škótsku a Írsku, dal som im štyri góly. Hrali sme tretí rozhodujúci zápas so Škótmi na neutrálnej pôde v Bruseli a tesne pred koncom sme prehrávali 1:2. Vyrovnal som a nasledovalo predĺženie. V ňom skóroval Pospíchal a Kvašňák…

Vo finále bola Brazília už nad sily československého mužstva?
Brazília bola lepšia, ale som presvedčený, že sme ju mohli zdolať. V skupine sme s ňou remizovali, vo finále jej chýbal zranený Pelé. A viedli sme 1:0. Urobili sme potom chybu, mali sme byť taktickejší. Hrali sme príliš otvorene, útočili sme, chceli sme náskok zvýšiť. Ak by sa nám to podarilo, určite vyhráme. Ale Brazílčania z protiútoku vyrovnali. Musím však povedať, že na MS sme mali najmä skvelého brankára Schrojfa i obranu – Lála, Popluhár, Novák, Pluskal… To bola naša istota.

Máte finálový zápas na videu?
Mám, aj niektoré ďalšie. Často si ich pozerám. A nechce sa mi veriť, že po ihrisku behám naozaj ja. Mladý, chudý, silný. Najmä v nohách som mal silu. Čile zanechalo vo mne príjemné dojmy. Keď sa mi narodil vo Francúzsku syn, dal so mu meno Rudolf, po trénerovi Vytlačilovi. A striebornú medailu nosím stále na retiazke na krku… (rozopína si gombík na košeli a ukazuje čilskú medailu).

Čítajte viac Je to oficiálne. Liga má tretieho nováčika, otestovala ho Trnava

Nikdy ju neodkladáte?
Nikdy, aj s ňou v noci spávam… Len pred pár rokmi som ju zvesil z krku a takmer to zle dopadlo. Keď som si chodil zaplávať do mora, manželka mi vždy vravela, aby som ju nechal doma, lebo ju stratím. Raz som ju počúvol, po 50 rokoch som medailu dal dolu. Niekde sa zapatrošila, nevedel som ju nájsť, bol som z toho zúfalý. Až sme ju náhodou objavili v topánke, kde zapadla…

Na Slovensku ste hrávali vo viacerých tímoch. Na ktoré obdobie najradšej spomínate?
V ČH Bratislava, kam som prišiel z Lokomotívy Vrútky, som pôsobil osem rokov. Toto obdobie bolo najkrajšie, mali sme vynikajúce mužstvo s viacerými reprezentantmi – Molnárom, Weissom, Kačánim, Buberníkom a ďalšími, v roku 1959 sme získali československý titul. Je smutné, že tímy, kde som doma hrával, už neexistujú, alebo sa futbalovo prepadli – ČH, Martin, Lokomotíva i VSS Košice…

Sledujete stále aj slovenský futbal?
Futbal stále sledujem. Strávim pred televízorom veľa času a vidím množstvo zápasov, najviac z francúzskej ligy. Mrzí ma, že Slovensku sa v poslednom období príliš nedarí a málo strieľa góly. Potrebovalo by poriadnych strelcov, Adamca a Scherera v najlepších rokoch. Bol som na našich zápasoch na ME 2016 vo Francúzsku. Škoda, že sa mužstvo neprebojovalo na tohtoročné MS.

Titul bude obhajovať Francúzsko. Získa opäť titul?
Nie, budem Francúzom držať palce, ale podľa mňa ho nezískajú. Očakávam, že silná bude Brazília i Argentína, ale mojím tajným favoritom je Anglicko.

Ste rodák z Priekopy, ktorá je už súčasťou Martina. Nechceli ste sa nikdy vrátiť do rodnej krajiny?
Ja som sa vrátil… V roku 1968, mal som tridsať, som dostal súhlas na prestup do zahraničia. V Nimes som strávil štyri roky. Tam som futbalovo povyrástol, veľa som sa naučil a ešte sa zlepšil. Na zápasy chodilo dvadsaťtisíc divákov. Urobil som si tam dobré meno a potvrdil povesť strelca. Dal som bezmála šesťdesiat gólov vo francúzskej lige. Keď sa mi končila zmluva a vypršalo aj povolenie na zahraničný pobyt, vrátil sa tam, kde som začínal s futbalom – do druholigového martinského tímu. Ale nebol som spokojný.

Čítajte viac Messi je späť v Barcelone. Po jeho príchode fanúšikovia šaleli

Prečo nie?
Vo Francúzsku som si zvykol na iný život. Bol som členom KSČ. Vstúpil som do strany ako mladý, bol som známy, populárny. Ale mňa politika nikdy nelákala, vlastne ma ani nezaujímala. Keď som sa vrátil domov z Francúzska, predvolali ma na stranícky výbor a vyčítali mi, že nie som poriadny komunista, že si neplním povinnosti, že som neplatil členské. Ospravedlnil som sa a vravím im, že všetky dlhy vyrovnám, zaplatím aj v dolároch… (smiech). Nepomohlo to. Trápilo ma, že sa už nemôžem venovať profesionálnemu futbalu. Chodil som do fabriky na šichty, začínal som o šiestej, keď som pár minút meškal, bolo zle, išiel som na koberec k majstrovi…

Kedy ste sa vrátili do Francúzska?
Využil som prvú príležitosť. Prišla mi pozvánka na exhibičný zápas výberu francúzskej ligy proti legionárom. Už som sa nevrátil. Druhý raz som sa oženil, vzal som si lekárku Nadiu, máme dospelé deti Annu a Rudolfa. Až do päťdesiatky som hrával v menších kluboch. Horšie bolo, že som sa nedostal domov sedemnásť rokov. Až po zmenách v roku 1989 to už nebol problém, vracal som sa na Slovensko pomerne často, chvíľu som aj viedol martinských futbalistov. Dnes som majiteľom francúzskeho i slovenského pasu. Na Slovensko sa raz vrátim navždy. Keď umriem. Chcem, aby ma pochovali v Martine, na mieste, kde odpočívajú aj moji rodičia.