Proti Islandu to bol veľmi pekný výkon. Dokonca bravúrny. Calzonovi zverenci prehrávali, zdvihli sa a súpera napokon pohodlne zdolali.
V podobnej situácii už zlyhali onakvejšie mužstvá. V minulosti dvakrát aj Slováci – proti Slovinsku 2009 a Bielorusku 2015.
Posledný krok býva ťažký a oni tlaku tentoraz nepodľahli. Za to im patrí potlesk. S mexickými vlnami však ešte počkajme.

Pohľad na tabuľku je jasný a pre tých, ktorí sa v živote prísne držia faktov, nie je o čom. Nemuseli pritom vidieť ani jeden zápas. Keď mužstvo cestuje na ME z piateho výkonnostného koša, je to vraj v každom prípade bezvýhradný úspech.
Pravda je ale aj taká, že Slováci si neporadili s jediným silnejším súperom. Nemuseli, lebo toto zďaleka nebol Island 2016, ani Bosna 2014. Spolu s Luxemburskom nemajú aktuálne vo svojom strede porovnateľnú futbalovú kvalitu.

Mimochodom, ak v argumentácii často skĺzame k spojeniu „malé Slovensko proti veľkému XY“, pozrime sa, koho sme to nechali za sebou. Počtom obyvateľov polovičné Slovensko, kde sa aj futbal rieši podľa národnostného kľúča, Bratislavu, polovičnú Bratislavu a Nové Zámky.
A to všetko v situácii, keď na majstrovstvá Európy ide takmer polovica kontinentu. Veď len Slováci na ne pocestujú tretíkrát v rade. Azda aj napriek eufórii uznáte, že „veľký úspech“ vyzerá trošku inak.

Už o dva týždne sa dozvieme súperov pre budúcoročné Euro. V Nemecku Francesco Calzona a spol. narazia na iné futbalové váhy. Možno aj ťažšie ako Ronaldovo Portugalsko.
Šancí zdolať silnejšieho budú mať hneď niekoľko. V lete môžu byť naozajstní frajeri.