Čo je na Dakare najťažšie?
Jednoznačne navigácia. Boli sme jazdci, ktorí súťažili na veľkých pretekoch, na motorkách sme si verili, ale navigácia nám dávala zabrať. Dôležité bolo vedieť ísť čo najrýchlejšie a pri tom udržať optimálnu trasu, nezablúdiť. Čo z toho, keď jazdíte rýchlo, ale zablúdite. Potom musíte riskovať a robíte aj chyby.
Získali ste v hviezdnej kariére množstvo trofejí. Ktorú z nich si ceníte najviac?
Zlatú medailu majstra sveta. Ale vysoko staviam aj účasť na Dakare, najmä ročník, ktorý som dokončil na deviatom mieste. V roku 2008 Dakar zrušili. Namiesto neho sa uskutočnila Rely Transorientale, ktorú som vyhral, čo považujem za takisto mimoriadny úspech.
Viedla z Petrohradu do Pekingu, cez územie Ruska, Kazachstanu a Číny, trvala ešte o dva dni viac ako Dakar a merala vyše 10-tisíc kilometrov. Na rozdiel od Dakaru sme prekonávali rôznorodý terén.
Púšti ste sa ani tu nevyhli…
Trasa viedla cez Gobi, je to obrovská a obávaná púšť, tam som zažil úžasné duny, ktoré mi pripomínali vysoké kopce z piesku, akoby som sa ocitol niekde vo Fatre alebo v Karpatoch.
Narazili sme na široké stepi, horské prostredie, brezové háje… Unikátne boli nádherné jazerá v púšti, v ich strede vyvierala voda. Finišovali sme pri Veľkom čínskom múre.
Vaša posledná Rely Dakar viedla ešte v Afrike. Po nej sa podujatie presťahovalo do Južnej Ameriky a teraz štvrtý raz zavíta do Saudskej Arábie. Ktoré z týchto prostredí sa vám najviac pozdáva?
Zažil som preteky v Afrike, ale jazdil som aj v Južnej Amerike na Šesťdňovej, poznám terény, ktorými viedol Dakar. Všade boli iné podmienky a všade boli preteky veľmi ťažké. V Južnej Amerike viedla trasa osídleným územím, trasu lemovalo neraz veľa ľudí.
V Afrike som letel na motorke a nestretol som celé hodiny človeka. Preteky viedli často ďaleko od civilizácie, a preto aj pomoc, ak sa niečo vyskytlo, bola oveľa nedostupnejšia. Ale rovnako je dôležité, že sa výrazne menia podmienky.
V čom najviac?
V našej ére vládli sparťanské pomery, spávali sme na piesku, toalety boli vykopané v zemi, mali sme len vedro s vodou. Mohli sme si vziať len minimálnu batožinu.
V ruksaku som mal nejaké oblečenie, okrem toho spacák a stan. So mnou cestoval brat Rasťo, ktorý mi robil mechanika. To bola tá originálna, nefalšovaná rely, ktorú zakladal Thierry Sabine.
Teraz prídu výborne vybavené tímy s mechanikmi, s obrovskými autami, karavanmi, kde jazdci spia, k dispozícii majú sprchu a ďalšie vymoženosti.
V roku 2008 ste podstúpili transplantáciu pečene. Potom ste sa už na Dakare nepredstavili. Boli dôvodom zdravotné ťažkosti?
Čiastočne. Ale operácia dopadla dobre a opäť som mohol športovať. Začal som jazdiť na štvorkolke, veľmi ma bavila, trénoval som na nej, chodil na preteky, chystal som sa aj na Dakar. Ale táto myšlienka v roku 2009 stroskotala na nedostatku peňazí. Nechceli sme sa zadlžovať a finančne trápiť. Vtedy by som si na to zdravotne ešte trúfal.
Boli ste slovenským motocyklovým priekopníkom na Dakare. Po vás prišiel Ivan Jakeš a Štefan Svitko. Radili sa s vami, pomohli im vaše skúsenosti?
Ivan v mojom tíme dokonca absolvoval aj africký Dakar, takže sme boli v úzkom kontakte. So Števom sme jazdili spolu enduro, často sme debatovali, o motorkách, o tom, na čo si treba na Dakare dávať pozor.
Obaja ukázali na týchto najťažších pretekoch výborné výkony. Jakeš skončil štvrtý a Svitkovo druhé miesto je nádherné, všetka česť.
Štartuje nový ročník veľkého podujatia, na ktorom sa Svitko zúčastní pätnásty raz. Naposledy obsadil 12. priečku. Aké šance mu dávate?
Jeho bilancia je obdivuhodná. Získal už veľa skúseností. Čaká ho tvrdá konkurencia, ale verím, že bude lepší ako vlani a prebojuje sa do prvej desiatky, čo budem považovať za výborný výsledok.
