Celý svoj život ho úspešne spájal s biznisom. Venoval sa stolnému tenisu, sálovému futbalu, jachtingu, až prepadol motoristickému športu, ktorý je u nás menej známy. Je najstarším driftérom v Európe.
Často zdôrazňujete nevyhnutnosť aktívneho športovania. V čom pociťujete jeho význam?
Šport mi vždy veľmi pomáhal. Pestoval vo mne húževnatosť a cieľavedomosť. V živote som dosiahol takmer všetko, čo som chcel. Ale moje začiatky neboli jednoduché. Vďaka športu som prekážky ľahšie prekonával.
Na čo si z detských a študentských rokov najviac spomínate?
Narodil som sa v Bratislave, ale prvých šesť rokov života som býval u starých rodičov na dedine. Moji rodičia pochádzali zo skromných pomerov, otec mal osem súrodencov, mama tri sestry. Hoci sa snažili robiť pre mňa ako jediného syna všetko, čo vládali a veľmi som im za to vďačný, od nich som nemohol čakať výraznejšiu finančnú podporu. Vyštudoval som vysokú školu, fakultu architektúry. Bez prospechového štipendia a bez príležitostných prác aj na nočných zmenách pri oprave električkových tratí v Bratislave či na poliach Devína a Karlovej Vsi by sa mi to sotva podarilo.
V športe ste začínali so stolným tenisom?
Áno, už ako začínajúceho športovca ma ovplyvnil Štefan Kollárovits, ktorý bol v tom čase špičkový európsky hráč. Mal som dvanásť, keď som sa stal majstrom Bratislavy neregistrovaných hráčov. Odvtedy som pingpong mastil každý deň – intenzívne som trénoval, chodil na sústredenia, kým iní na dovolenky.
Čítajte viac Grobian, počastovali ho Maďari. Norris žartíky po rozbití trofeje ľutuje, v niečom však neustúpi
Prinieslo to aj výsledky?
Dostal som sa na solídnu úroveň. Ešte som nemal sedemnásť a stal som sa platným hráčom slovenskej národnej ligy. Mimochodom, s pánom Kollárovitsom si zahrám dodnes. Vždy si máme čo povedať a nielen na športovú tému. Keďže môj otec odišiel veľmi skoro, Štefan zostal mojím vzorom. Stolnému tenisu som sa súťažne neskôr už nevenoval. Prednosť dostalo štúdium, rôzne aktivity na vysokej škole, bol som členom trojčlenného tímu, ktorý vyhral medzinárodnú architektonickú súťaž Hľadáme dokonalé projekty – s prácou na riešenie bratislavskej hlavnej stanice a predstaničného priestoru.
Čo šport? Už ste mu nevenovali toľko času?
Zamestnal som sa v Hydroconzulte, v jednej z najväčších projektových organizácií v Československu asi s 1500 projektantmi, kde som zostal až do nežnej revolúcie. Opäť som sa vrátil aj k športu, presedlal som na sálový futbal, ktorý naberal na popularite. Hral som za náš podnik a profesijné napredovanie spojené s intenzívnym športovaním ma znova silne napĺňalo. Vybrali ma do tímu, ktorý mal byť vyslaný na projektovanie stavieb do Líbye. Ale prišla nežná revolúcia a otvorili sa iné možnosti. Dal som sa na podnikanie. S kolegom architektom sme založili hneď v roku 1990 spoločnosť s ručením obmedzením.
Na nové spoločenské i ekonomické pomery ste zareagovali rýchlo…
Ale nešlo všetko hladko. Už aj preto nie, lebo sme museli zložiť 100-tisíc korún, čo v tom čase nebolo málo. Poriadne som zariskoval a pustili sme sa do práce. Napokon sme to v trojici potiahli desať rokov a vybudovali sme úspešnú firmu. Húževnatosť a pracovitosť spojenú s nadšením sme mali v krvi. Jeden z nás bol vrcholový džudista, druhý plavec a ja som sa vždy pokladal za všestranného športovca. Popri práci sme denne žili športom.
V roku 2004 ste vyhrali konkurz, ktorý opäť zmenil váš život…
Stal som sa generálnym riaditeľom a predsedom predstavenstva najväčšej projektovej organizácie na Slovensku – spoločnosti Dopravoprojekt. Po osemnástich rokoch už na týchto postoch nepôsobím, ale dodnes kontrolujem chod spoločnosti z pozície predsedu dozornej rady. Najťažších bolo prvých desať rokov…
Čítajte viac Bude 7-násobný majster sveta jazdiť v Mercedese? Šéf tímu Wolff prehovoril o Hamiltonovi
V čom?
Museli sme firmu kompletne prebudovať. Zmenil som organizačnú štruktúru spoločnosti, vymenil značnú časť riadiaceho manažmentu, zlákal nových klientov, rozšíril projektovanie aj pre zahraničné firmy… Spoločnosť sa stala sa najlepšou projektovou organizáciou na našom trhu, ultidisciplinárnou konzultačnou spoločnosťou. Dovolím si tvrdiť, že jediná vie urobiť na Slovensku akýkoľvek veľký a zložitý projekt.
Máte prácu, o ktorej sa hovorí ako o sedavom zamestnaní. Kompenzovali ste ju pohybom?
Nesedím, samozrejme, celý čas za stolom, ale firma s 250 projektantmi a s ročným obratom priemerne 22–28 miliónov eur na projektových výkonoch dáva zabrať. To by sa nedalo zvládnuť bez aktívneho športovania. Hovorí sa, že špičkový manažér pracuje dvadsaťštyri hodín denne a šport je najlepšia kompenzácia vysokého pracovného tempa. Do svojej profesie som si zo športu priniesol veľa zásad a vlastností. V práci i v športe sa snažím mať vždy čistú hlavu.
Kamaráti o vás tvrdia, že chcete byť vždy prvý. Platí to o práci i o športe?
Podľa mňa je to veľmi podobné, keď zaváhate, dáte šancu iným a to sa vám môže vypomstiť. Šport aj biznis ústi totiž do hľadania fyzických a psychických hraníc, testovania vlastných limitov a prekonávania seba samého. Šport ma neustále udržuje v kondícii, je zábavný i zaujímavý.
Máte naň pri vašom pracovnom nasadení čas?
Vždy si ho nájdem. Je to aj vhodná pôda na získavanie kontaktov, rozvíjanie biznisu. V ňom potrebujete mať pevné zdravie a športom si ho utužujete. Športovaním a súťažením získavam apetít po víťazstvách, ale aj ostražitosť, vytrvalosť, húževnatosť, kondíciu. Ale šport a biznis spája najmä to, že všetko sa odohráva vo vašej hlave. V jednom aj druhom prípade musíte byť, samozrejme, vždy na všetko dobre pripravený, spoľahnúť sa na seba. A skúšať, ako zdolať súpera, aby ste dosiahli, po čom túžite.
Ako do týchto predstáv zapadá šport, ktorému ste prepadli v posledných rokoch a ktorý je spojený s veľkým adrenalínom?
Motošportu sa venujem viac ako desať rokov. Prináša adrenalín, ale aj zábavu, relax. Stres z práce a adrenalín z motošportu som dlho kompenzoval jachtingom.
Jachting je však náročný na čas…
To bol problém. Venoval som sa najmä jachtárskym súťažiam na Jadranskom mori. S mojou posádkou sme dosiahli celkom slušné výsledky, ale spolu s driftovaním mi to zaberalo veľa času, nevedel som všetky aktivity zladiť. Musel som sa rozhodnúť: jachting alebo drift. Súťaží v drifte som sa nedokázal vzdať, dal som im prednosť. Jachtingu sa síce venujem, ale už iba rekreačne. Stále rád odkormidlujem plachetnicu či katamarán, ale sú to len špeciálne situácie, ideálne pre moju rodinu alebo maximálne pre kamarátov.
V čom sa stal pre vás drift takým špeciálnym?
Motošport sa stal súčasťou môjho života. Sezóna v ňom trvá osem mesiacov v roku a pozostáva z asi dvanástich pretekov. Každé motošportové odvetvie prináša adrenalín. Jazdím v aute, ktoré má 750 koní a je neustále v šmyku, aj pri veľkých rýchlostiach. Je to zážitok, pri ktorom mi ani nejde o umiestnenie, ale o to, či to vôbec zvládnem. Hoci som najstarší driftér Európy, možno aj sveta, darí sa mi v mnohých medzinárodných súťažiach zamiešať medzi tridsaťročných jazdcov. Na to musím byť v kondícii. A nielen ja, ale aj celý tím. Presne ako aj v biznise.
Aké úspechy ste v drifte vybojovali?
Dostavili sa po niekoľkých rokoch. Nielen na Slovensku či v Čechách, ale aj na Nürburgringu v Nemecku. Napríklad triumf na medzinárodných pretekoch českého šampionátu na okruhu Nürburgring alebo druhé miesto na pretekoch v rámci slovenského šampionátu na brnianskom okruhu. Ale najviac si cením úspech v pretekoch pod názvom Nürburgring Cup, skončil som síce tretí, ale v obrovskej medzinárodnej konkurencii 97 automobilov.
O drifte priemerný športový fanúšik veľa nevie…
Je to tak. A keď predsa niečo, väčšinou si myslí, že ide o pálenie pneumatík niekde na parkovisku. Je to mylná predstava, ktorá možno vznikla aj na základe filmov o driftéroch. Kolískou driftu je Japonsko, kde sa priekopníci tohto športu najprv naozaj preháňali po cestách a garážach, no dnes je už táto disciplína zaradená pod Medzinárodnú automobilovú federáciu FIA a v súťažiach – väčšinou na okruhoch a motokárových dráhach – musí auto aj jazdec spĺňať všetky najmä bezpečnostné požiadavky ako v ktoromkoľvek inom odvetví motošportu.
Čítajte viac Všetko bolo nachystané, tichá podpora Putina ich vyšla draho. F1 v dlhoočakávanom dejisku nebude
Ako vyzerá súťaž?
Začína sa prísnymi technickými prehliadkami vozidla, aj príslušenstva jazdca, od jeho licencie až po kontrolu rukavíc, obuvi, kombinézy a podobne. Ak je všetko v poriadku, tak vás pripustia na tréning, potom na takzvané individuálne kvalifikačné jazdy a do batlov. Najprv sa jazdia kvalifikácie. Na rovine rozbehnete špeciálne pripravené auto, zrýchlite až do 200 km/h a na stanovenom mieste ho pustíte do šmyku. Prešmýkate sa po celej určenej trati pod dohľadom rozhodcov, prednou či zadnou časťou auta a pri tom sa usilujete maximálne priblížiť k bodovaným miestam, čo bývajú betónové alebo oceľové zvodidlá, vyznačené zóny, kužele. Do hlavnej súťaže sa kvalifikuje 32 jazdcov. Nasledujú vyraďovacie súťaže – batle dvoch áut. Ich priebeh je už iný.
V čom?
Už sa nehodnotí rýchlosť, ani sa nesmie predbiehať. Jazdí sa po dvojiciach, prvý ide ideálnu stopu, druhý ho musí v tesnej blízkosti nasledovať a kopírovať. V druhom kole si úlohy vymenia. Vyhráva ten, kto dokonale kopíruje v šmyku prvého, je pri ňom tesne blízko. V podstate to funguje ako synchronizované plávanie, ale dvaja muži za volantom sú súperi, nie partneri. Takéto preteky si vyžadujú nielen kondičku, ale aj správne naladenú psychiku. A, samozrejme, financie.
Kedy ste sa začali venovať driftu?
K autám som mal vždy veľmi blízko, vôni benzínu som privykol už ako chlapec, ktorý pomáhal otcovi – šoférovi z povolania – s opravami auta. Sen o vlastnom pretekárskom aute som si splnil až v relatívne vysokom veku. Aspoň si to už môžem finančne dovoliť a nie som závislý od sponzorov. Drift je rovnako nákladný ako hociktorý iný motošport. V jedných pretekoch spotrebujem aj dvadsať pneumatík. Auto, na ktorom súťažím, tiež nie je lacné.
Čítajte viac Belgicko hostí F1 krátko po tragédii. Neponúkajte šou na vode, vyzýva vedenie Leclerc
Asi sa nedá kúpiť v bežnom obchode…
Je špeciálne konštruované, kúpiť sa nedá. Musíte si ho dať postaviť špecializovanému autoservisu pre driftové autá. Zadáte parametre, aké si želáte, ja mám napríklad pod kapotou 750 koní a 730 krútiaci moment. Za rok, možno za dva, ho pripravia. Ceny driftérskych áut sú veľmi rozdielne, odvíjajú sa od kvality auta. Pohybujú sa od 40-tisíc do 150-tisíc eur, od starších repasovaných áut až po profesionálne, aké by som chcel aj ja, aby som vedel konkurovať popredným jazdcom, ktorí sa tým živia.
Aké má auto parametre?
Je špeciálne upravované na veľký výkon koní, ale aj krútiaceho momentu, úplne odľahčené, samozrejme, je vybavené tzv. celorámom, hasiacim systémom, sekvenčnou prevodovkou, špeciálnymi brzdami, spojkou, chladiacim systémom, podvozkom, veľkým turbom a ďalšími mnohými vecami. Je to taký poloprototyp vychádzajúci z radu BMW M3 E46 GTR verzie so sériovým 3,2-litrovým motorom. Vo všeobecnosti platí, že väčšina nákladov je v jazdcovej réžii, najmä v mojom prípade.
Čo sponzori?
Je ich málo. Ako som už naznačil, je to najmä o samofinancovaní, hoci takisto ide o propagáciu Slovenska na európskych podujatiach tohto typu. Našťastie, mám veľa kamarátov, ktorí mi fandia a aj ma podporujú. A nájdu sa aj firmy, čo pochopili význam ich zviditeľnenia prostredníctvom reklamy po Európe, čo si veľmi vážim. Som povďačný aj mojej manželke, ktorá má pre tohto môjho koníčka pochopenie.
