Na svetovom šampionáte štartoval štyri razy a vždy sa vracal s medailou. Získal dve zlaté a dve strieborné. Vo výnimočnej zbierke má aj striebro zo ZOH 1984. Košický rodák Vincent Lukáč oslávil 14. februára sedemdesiat rokov.
Dal toľko gólov, že na väčšinu z nich si už nepamätá. Ale na prvý v lige – 5. novembra 1971 – nezabudne nikdy. "Nastúpil som len na tretí zápas v lige, hrali sme proti Slovanu Bratislava.
A prekonal som Vlada Dzurillu. Podľa mňa najlepšieho brankára na svete a asi najlepšieho človeka, ktorého som poznal. Išiel som sám na neho a zakončil blafákom.
Viedli sme už 3:0. Dzurilla vykorčuľoval z bránky a nechal sa vystriedať. Keď mi taký zasran strelí gól, nemám na ľade čo hľadať, vyhlásil. A ja som sa cítil v siedmom nebi, bol to ohromný zážitok," spomína Vincent Lukáč.
Začal v útoku s Hlinkom a Holíkom
Netrvalo dlho a stretli sa spolu v reprezentačnom výbere. Premiéru si v ňom odkrútil 18. novembra 1973 v Prahe v stretnutí so Švédskom. Mal devätnásť rokov.
Nehrával ešte pravidelne a na úvodný gól v národnom tíme čakal do 27. marca 1975. Otváral skóre v súboji s Fínskom.
V roku 1977 mladého Košičana nominovali tréneri Karel Gut a Ján Starší prvý raz aj na majstrovstvá sveta do Viedne.
Ocitol sa v tíme nabitom osobnosťami. Okrem neho v ňom už boli len traja Slováci: Dzurilla a bratia Marián a Peter Šťastní.
Čítajte viac Cudzinci na zaplakanie, Slovan je výsmech! Keby som vedel, čo sa v republike udeje, ušiel by som, tvrdí Lukáč
"Slováci nemali nikdy jednoduchú cestu do československej reprezentácie. Museli patriť do absolútnej špičky. Bolo to čiastočne aj objektívne.
Nemali sme spravidla toľko výborných hráčov ako Česi. Ale platilo, že ak bol český a slovenský hokejista približne na rovnakej výkonnostnej úrovni, vo väčšine prípadov dostal prednosť Čech.
Musím však dodať, že ja som krivdu nikdy necítil, nezažil som nijakú nespravodlivosť, vzťahy v kolektíve bývali korektné."
Na jeho prvom šampionáte začínalo mužstvo proti Fínsku. Už v ňom naznačilo formu. Rozstrieľalo severanov 11:3, po pätnástich minútach bolo rozhodnuté, brankár Ylönen inkasoval sedemkrát.
Lukáč dostal hneď na štarte miesto v útoku s velikánmi Ivanom Hlinkom a Jiřím Holíkom. "Na izbe som býval s Vladom Dzurillom.
Čítajte viac Čo meno, to pojem a Lašák v klietke. Legendy slovenského hokeja žiarili v Steel Aréne
On bol skúsený hráč, veľká hviezda v najlepšom slova zmysle, ja hokejové ucho. Oslovoval som ho tatko alebo otec," dodáva Lukáč, ktorý si premiéru na majstrovstvách sveta vychutnal, hoci sa medzi strelcov gólov ešte nezapísal. Ale tešil sa s oporami tímu zo zlatých medailí…
Kamarát ušiel na šampionáte
O päť rokov neskôr, na MS 1982 vo Fínsku, už patril k skúseným borcom. Tento šampionát vstúpil do histórie hokeja viacerými zaujímavosťami.
V drese Kanady sa objavil prvý i posledný raz na MS Wayne Gretzky, podľa niektorých odborníkov najlepší hokejista histórie.
Za ZSSR, ktorý vybojoval titul, prvý raz nastúpila legendárna päťka Fetisov, Kasatonov – Makarov, Larionov, Krutov.
A aj pre Lukáča mal tento šampionát špeciálnu príchuť. Za kurióznych i dramatických okolností sa na ňom zrodil útok, ktorý potom patril medzi najlepšie na svete.
V prvých troch zápasoch nastúpila košická formácia Lukáč – Ihnačák – Liba. „Potom sa však Peter Ihnačák rozhodol opustiť tím, emigroval. Vybral sa za bratom Mirom. Mal to všetko do detailov pripravené,“ vraví Lukáč.
Foto: Profimedia
O tom, že sa niečo chystá, nevedel. Iba tušil, že čosi visí vo vzduchu. Zbytočne sa však nevypytoval. "Nebol som ani hluchý ani slepý, bývali sme spolu na izbe.
Vyrastali sme spolu odmalička a hrávali v jednom mužstve. Večer pred odchodom mal telefonát, z ktorého sa dalo niečo vycítiť. Robil som sa, že spím. Nechcel som radšej nič vedieť."
Až do rozlúčky nepadlo o tom, čo Ihnačák chystá, jediné slovo. Ešte v deň, keď odchádzal, boli ráno na rozkorčuľovaní, po ňom opúšťali halu poslední.
„Objali sme sa, zaželal som mu všetko najlepšie. Do hotela už so mnou nešiel. Nezazlieval som mu to, ale ja by som to nikdy neurobil. Peter bol v špeciálnej situácii. Mal v zahraničí brata, ktorý mu pripravil zázemie.“
V Helsinkách hral divadlo
Vrátil sa rýchlo do hotela a zamieril do reštaurácie na obed. Pri ich stole zostala jedna stolička prázdna. Prešlo desať minút, nič sa ešte nedialo. Ale po ďalších desiatich už tréneri spozorneli.
„Kde je Ihnačák?“ pýtali sa ho. Krčil plecami, čudoval sa, hral divadlo. Ale nebolo mu všetko jedno. Išiel prvý na koberec. Všetkých Ihnačákov útek zaskočil.
Nik o ňom netušil a keď sa zobudili, už bolo neskoro. Podozrievali ho, že musel o tom vedieť. Otázky sa sypali, ešte aj po návrate domov, ale nevedel na ne odpovedať.
V Helsinkách museli tréneri Luděk Bukač a Stanislav Neveselý riešiť aj problém so zložením formácií.
Vtedy sa rozhodli zaradiť do ich útoku Dáriusa Rusnáka z bratislavského Slovana… V tíme zostali len traja Slováci a všetci boli v jednom útoku.
Čítajte viac Silne dojatý Lukáč. Na východe si ho uctili potleskom, legendárny hokejista sa rozplakal priamo pred kamerou
„Útok sa hneď ujal. V boji o medaily bol kľúčový zápas so Švédmi, nemohli sme v ňom prehrať. Zvíťazili sme 3:2, dal som dva góly a prihrával mi na ne Daro.“
ČSSR získala striebro. Zlato patrilo zbornej ZSSR. V základnej skupine jej československí reprezentanti podľahli 3:5, favorit ich zlomil až v poslednej tretine.
To bol ešte posledný zápas s Ihnačákom v zostave. Vo finálovej skupine, v poslednom stretnutí celého turnaja sa zrodila bezgólová remíza.
Mimochodom, tento zápas bol jediný vo vzájomných súbojoch Československa a ZSSR, v ktorom diváci gól nevideli.
Zlatá Praha bola posledná
Pre útočnú formáciu Lukáč – Rusnák – Liba sa začalo skvelé obdobie, ktoré trvalo štyri roky. Najlepšie hrali v Sarajeve 1984.
V olympijskom turnaji im vyšiel najmä zápas s USA. Američania zvolili prehnane tvrdú hru, bolo v nej plno faulov i surových zákrokov, čo im rozhodca Olsson toleroval.
Nedali sa zastrašiť, aj napriek tomu, že z dvadsiatich hráčov dohrávali dvanásti. "Bol to asi môj najťažší a možno aj najlepší zápas v kariére.
Náš útok v ňom strelil všetky štyri góly, dva dal Igor a my s Darom po jednom," dopĺňa Lukáč. Aj zo Sarajeva si viezli striebornú medailu a aj tam ich preskočili len sovietski hokejisti.
Na zápas s nimi by najradšej zabudol. "Myslím, že v Sarajeve sme mohli viac potrápiť aj tohto súpera a zabojovať aj o zlato. Premárnili sme veľkú šancu.
Prejavila sa naša povaha, striebro sme už mali isté, uspokojili sme sa," domnieva sa Lukáč. "Bolo to jediné stretnutie v turnaji, v ktorom sme neskórovali, ale inkasovali sme dva góly.
Foto: ČTK / Havelka Zdeněk
Jeden z nich úplne náhodne. Strela sa od zadného mantinelu odrazila do chrbta brankára Šindela a odtiaľ skončila v sieti."
Veľká éra slovenského útoku vrcholila. O rok sa konali majstrovstvá sveta v Československu. Kapitánom tímu bol Dárius Rusnák. Domáci sa tešili z titulu majstra sveta.
Rozhodujúci zápas odohrali 3. mája 1985 a zdolali v ňom Kanadu 5:3. Bolo to posledné stretnutie na šampionáte, ale aj posledný spoločný zápas ich úspešného útoku.
Gól dal Hašekovi i Treťjakovi
Lukáč strelil v reprezentácii 70 gólov v 146 zápasoch. V lige ich dával len v Košiciach a keď vojenčil v Dukle Jihlava, v špičkovom československom tíme s viacerými reprezentantmi.
Vojaci sa v tom čase stali zopár rokov po sebe majstri. S nimi sa tešil zo svojho jediného titulu, niekoľko kôl pred koncom bolo o jeho držiteľovi rozhodnuté.
Prispel k nemu viacerými dôležitými gólmi. „Nebolo na svete brankára, ktorého by som neprekonal. Dal som gól aj Hašekovi, aj Treťjakovi,“ pripomínal svoje výnimočné strelecké schopnosti.
Bolo to viac o talente či o poctivej práci? „Najmä o talente. Ale musíte ho stále zdokonaľovať. Tvrdo sme makali. Ako ruskí hokejisti.“
Čítajte viac Lukáč už mal byť v Sieni slávy. Pred rokmi ma navrhol vtedajší šéf zväzu, potom tam dali Šatana a Pálffyho, vraví legenda Československa
Odmalička túžil strieľať góly. A to sa mu aj splnilo. Tvrdí, že to, ako prekonať súperových brankárov, ho nik nenaučil. "To som dostal ako dar od Boha.
Musel som síce veľa trénovať, ale mal som na góly talent i cit. Na ľade sa gól rodí v zlomku sekundy. Rozhoduje rýchla myšlienka, schopnosť bleskovo sa rozhodnúť.
Dobrý útočník si nájde na ľade priestor, dokáže sa uvoľniť, prevziať prihrávku. A potom je to už v jeho rukách."
Keď bol tréner, počul často: „Pán Lukáč, naučte strieľať hráčov góly, ako ste to vedeli vy.“ To bola náročná úloha. "Ako ich to mám naučiť?!
Ako predpísať hráčovi, že keď sa rúti na brankára, má urobiť blafák, alebo puk napáliť do vinkla, alebo poslať ho po ľade, alebo namieriť medzi betóny…? To je vec strelca.
Jeho veľkosti, výnimočnosti, talentu, skúseností. On sa musí rozhodnúť a vtedy sa nestihne pýtať trénera, čo má urobiť."
Chýbal mu titul s Košičanmi
V košických VSŽ začínal v útoku so starším bratom Imrichom. Mladší Jozef hrával spočiatku ešte za dorast a pridal sa k nim neskôr.
Vinco si väčšinu ligových gólov pripísal v košickom drese, v ktorom strávil podstatnú väčšinu kariéry – trinásť rokov.
Keď si obliekal uniformu v Jihlave, nastúpil aj Košiciach v dvoch ligových stretnutiach, ale dokopy len jednu tretinu a päť minút. Na to si spomína celkom presne.
"Keď tam hrala Jihlava prvý raz, mal som zlomenú ruku. A keď druhýkrát, nebol to pre mňa najlepší zápas. Prvý a zároveň posledný raz som dostal trest do konca zápasu – od rozhodcu Vrábela.
Čítajte viac Lukáč otvorene o Slovane: Pardavého a Kapuša mi je ľúto. Vedenie im nakúpilo holofojtošov. Bola to obrovská chyba
Prežíval som veľké napätie a nezvládol som ho psychicky. Hral som doma a proti svojim, to som nikdy dovtedy nezažil. Pobil som sa so Šándrikom a Šterbákom," približuje.
V jeho kariére išlo takmer všetko ako po drôtiku, ale vždy to neplatilo. Priznáva, že ako Košičana ho mrzelo, že sa nedočkal titulu aj vo svojom rodnom meste.
"To je síce škoda, ale získal som ho v Jihlave. Nedá sa nič robiť, na to potrebujete aj trochu šťastia. V Košiciach sme budovali mužstvo. Skončili sme druhí.
Federálna liga bývala veľmi náročná súťaž. Vládla v nej veľká konkurencia. Postupne sme však vybudovali veľmi silné mužstvo, ktoré už nestálo na jednom či dvoch hráčoch, ako to bývalo v minulosti.
Rok po tom, čo som doma skončil a prestúpil do Nemecka, sa konečne dočkalo aj titulu." Mal pocit, že svoj malý podiel na ňom mal aj on…
Vincent Lukáč (70)
Bývalý hokejový reprezentant sa narodil 14. februára 1954 v Košiciach.
Je dvojnásobný majster sveta (1977 a 1985). Okrem toho má z MS dve strieborné medaily (1982 a 1983).
Dvakrát štartoval na ZOH. V Sarajeve 1984 vybojovalo mužstvo striebro, v Lake Placide 1980 bolo piate.
V drese ČSSR nastúpil 146-krát a dal 70 gólov. Vo federálnej lige má na konte 518 zápasov a 393 gólov.
Vyhral Zlatú hokejku 1983 pre najlepšieho československého hokejistu.
Väčšinu kariéry prežil vo VSŽ Košice (13 rokov) a jednu sezónu v Dukle Jihlava, s ktorou získal titul.
V roku 1982 ho draftoval Quebec Nordiques, ale v NHL si nikdy nezahral. V závere kariéry pôsobil v zahraničí – dve sezóny v nemeckom Rosenheime a jednu v rakúskom Wiener EV. Tri roky strávil na Britských ostrovoch.
Po skončení hráčskej kariéry viedol viaceré slovenské kluby ako tréner i asistent trénera. V ročníku 1996/1997 bol asistentom trénera reprezentácie Jozefa Golonku.
Má dcéru Lenku a syna Vincenta. S Evou sa zosobášil v roku 1977, zomrela v roku 2009.