„A to som sa pomalšie rozbiehal, úvod súťaže mi nevyšiel,“ pripomína. Na blížiacom sa svetovom šampionáte hráčov do dvadsať rokov by mal patriť k jedným z lídrov slovenskej reprezentácie.
Už ste sa aklimatizovali na Slovensku?
Priletel som v utorok ráno. Na ľade som ešte nebol, mám problém so zápästím. Stalo sa mi to pred dvomi týždňami. Čakal som na výsledok vyšetrenia.
Čo ukázal?
Našťastie, nič nie je zlomené, ale ešte ma to bolí. Zlepšuje sa to, uvidím, ako sa budem cítiť na ľade. Účasť na šampionáte mi to určite neohrozí.
Zo zámoria o vás prichádzali dobré správy, patríte k najproduktívnejším hráčom. Trúfate si na to aj v reprezentácii?
Ale áno, som na to pripravený. V reprezentácii som tretí-štvrtý rok, už si na pozíciu jedného z lídrov privykám, no nejako extra to nevnímam. Moju hru to neovplyvní.
Sledovali ste v zámorí, ako sa dvadsiatke vodí v extralige?
Na internete som si pravidelne pozeral výsledky. Som rád, že sa chalanom celkom darilo. Musíme to však teraz potvrdiť na majstrovstvách sveta. Medzinárodný hokej je iný ako v Kanade. Treba sa aklimatizovať na podmienky a iný systém. Dúfam, že podržím aj reprezentáciu. So spoluhráčmi z nej som sa dlho nevidel. Teším sa, že si opäť s nimi zahrám. S Milanom Kolenom hráme v mládežníckych výberoch od pätnástich rokov, možno budeme spolu aj v útoku. Ak sa obetujeme jeden pre druhého, môžeme uspieť.
Čo je najťažšie pri príchode mladého hráča do zámorskej súťaže?
Najmä psychika. Musíte byť silný psychicky, uvedomiť si, prečo som sem prišiel a o čo hrám. Aj keď mi niečo nevyhovuje, musím vedieť sa cez to prehrýzť. Potom sa to na dobré obráti.
Už sa tak deje?
Obráti sa to vtedy, keď budem hrať NHL – ak sa do nej dostanem. Zatiaľ na to veľmi nemyslím, snažím sa hrať svoj hokej, pomôcť tímu. Zatiaľ to vychádza.