Práve v tomto titule sa prvýkrát objavil názov jedného z najpopulárnejších športov sveta v jeho aktuálnej gramatickej podobe – hokej.
Už niekoľko storočí predtým sa na Britských ostrovoch spomínalo "behanie za loptou s palicami alebo tyčami“. V niektorých mestách bol „hokie“ dokonca zakázaný. Vzbudzoval príliš veľké vášne a prinášal zranenia. Aké trefné…
Kolískou hokeja je Kanada. Najviac zlatých medailí majú Rusi. Treťou najúspešnejšou reprezentáciou je Československo. A medzi najlepších fanúšikov patria Slováci.
Dôvodov je viacero, mnohé sú spojené so spomínanými súpermi. Jeden aspekt však nad všetkými prevyšuje. Hokej pre rivalitu so Sovietskym zväzom a neskôr Českom pod Tatrami už nie je len športom. Je to liek, terapia i vzdor proti veľmociam na ľade.
"Za čias Československa sme dosahovali úspechy a tie boli transformované ako národné povstanie proti sovietskej ideológii. Bola to naša revolta voči krivdám režimu,“ zamýšľa sa športový psychológ Peter Bielik.
"Hokej je výrazne prepojený s minulosťou a politikou. Tieto motívy sú silné. Niekedy sa stal vďačným politickým nástrojom, najmä za bývalého režimu. Je to dynamický šport, baví ľudí. Lenže u nás má silný historický podtón,“ pridáva sa dvojnásobný medailista z majstrovstiev sveta Pavol Rybár.
Vyhrajme, aj keby sme mali umrieť
Hokej na Slovensku už oslávil sté narodeniny. Výsostné postavenie medzi športovými nadšencami si však vybojoval za osem marcových dní roka 1969. Hokej je kráľom dodnes. V ére Petra Sagana, Petry Vlhovej či úspechov futbalovej reprezentácie stále dokáže národ zmobilizovať viac, ako jeden z najlepších cyklistov histórie či víťazka Svetového pohára v alpskom lyžovaní.
"Je to dynamická a krásna hra. Stále sa niečo deje. Tečú nervy, vzplanú vášne. Preto zaujme aj starších či ženskú časť populácie. Futbal či Tour de France sa s hokejom porovnať nedajú. Výhry na klzisku spájajú slovenských starcov, rodičov i deti tak ako nič iné. Pochybujem, že to niekto alebo niečo zmení,“ pokračuje Bielik.
Vráťme sa do minulého storočia. Dátum 21. august 1968 by mali ovládať všetci Slováci. Bez ohľadu na vek či chuť fandiť hokejistom. Vojská Varšavskej zmluvy vpadli do Československa a obsadili ho. Spoločenské zmeny vtedy zasiahli aj komunitu na ľade. Majstrovstvá sveta 1969 sa mali pôvodne konať práve v ČSSR. Lenže z diplomatických dôvodov sa šampionát odohral v Štokholme.
Dnes sme zvyknutí, že dva májové týždne nehovoríme o ničom inom, ako o hokejkách a puku. MS 1969 však odštartovali v marci. A kým dejiny Československa si dokonale pamätajú krivdu z 21. augusta 1968, história tamojšieho hokeja si pamätá jej dvojnásobnú odvetu na švédskom ľade.
Presne sedem mesiacov od vpádu sovietskych tankov hralo mužstvo okolo kapitána Jozefa Golonku prvýkrát proti ZSSR na svetovom fóre. Pred úvodným buly sa dohodli na postupe, ako k súboju 21. marca 1969 pristúpiť. Herne i diplomaticky. Súbili si, že aj keby mali umrieť na ľade, tak vyhrajú. A ukážu, "že sa Sovieti dajú zdolať aj hokejkami, nielen tankami“.
Československý výber zvíťazil 2:0. Po zápase Sovietom odmietol podať ruky, niektorí mali na dresoch prelepené hviezdy. O osem dní neskôr vyhralo ČSSR opäť. Triumf 4:3 obletel svet a postavil na nohy Prahu i Bratislavu. Odštartoval búrlivé oslavy spojené s protestami proti okupačným vojskám.
"Hokej sa hrá piati proti piatim, ale je to vlastne súboj päťnásťmiliónového národa proti veľmoci so stovkami miliónov obyvateľov. Na ľade sa obrovský rozdiel maže. Hráči krajanom i svetu ukazovali silu postaviť sa za svoje hodnoty. Vtedy sa zrodil fenomén hokej a aj napriek výrazným geografickým i politickým zmenám za ostatné polstoročie pretrval,“ je presvedčený Bielik.
Námestia a zimomriavky
Od slávnych čias Golonku, Vladimíra Dzurillu či legendárneho útoku Igor Liba – Vincent Lukáč – Dárius Rusnák pretieklo Dunajom veľa vody. Sú krásnou spomienkou, ale najmä nenávratne preč… Slovenský hokej išiel po rozpade spoločného štátu s Českom medzi trpaslíkov.
Čítajte viac Lukáč: Po MS som bol na ulici pánboh. Dnes by som si kúpil polovicu KošícKým za riekou Morava zostala po prvom januári 1993 sláva i dovtedajšie medaily, nový štát na mape Európy sa musel postupne prebíjať z hokejového suterénu až do VIP lóže pre najlepších. V záverečnej medailovej fáze bol pri tom aj Rybár.
"Neupínal som sa na Golonku či Dzurillu. Bavil ma hokej. Priviedol ma k nemu kamarát. Páčila sa mi hra, je dynamická. Zostal som pri nej. Že by som sa upínal na niekdajšie legendy a bol ich fanúšik, to nie,“ ozrejmuje svoje pohnútky držiteľ striebra z MS 2000 a bronzu zo šampionátu v roku 2003.
V oboch prípadoch, keď sa do Bratislavy vrátil z Petrohradu, respektíve z Helsínk s cenným kovom, čakali Rybára i spoluhráčov tisíce ľudí na Námestí SNP v Bratislave. Spomienky vybledli, emócia pretrvala. Veď je to predsa hokej.
"Občas si na to spomeniem… Pousmejem sa nad tým, ako to je dávno a aký som už starý. V tom momente sme plné námestia nevnímali. Všetko sa zbehlo tak rýchlo. Ešte dva týždne sa o prvej medaile slovenského tímu na majstrovstvách sveta z Petrohradu písalo a debatovalo. Potom to ustalo, blížila sa ďalšia sezóna. Aj teraz, keď sa k tomu vraciam, mám zimomriavky. Sú to krásne spomienky,“ hovorí čoskoro 50-ročný Rybár.
Nikdy sa nepovažoval za veľkú hviezdu. Potešilo ho, keď ho ľudia pozdravili, chceli podpis či fotografiu. Hokejová sláva má, ako všetko ostatné, plusy aj mínusy.
"U mňa určite prevažujú pozitívne reakcie. Iste, našli sa aj negatívne či závistlivé. Viac som to vnímal až v čase, keď sa kritika na moju osobu preniesla na syna Patrika. Dosť ju vnímal a ja zasa absorbujem negatívne reakcie na jeho výkony. To je zrejme údel každého otca-hokejistu, ktorého syn šiel v jeho šľapajach,“ konštatuje otec 27-ročného Patrika, od novej sezóny brankára Dynama Minsk a slovenského reprezentanta.
Zabudnete na hádky i šéfa
Nezávidí mu. Sústrediť sa na výkony pod drobnohľadom médií a vášnivých i vulgárnych fanúšikov na sociálnych sieťach je náročné. Pavol Rybár je rád, že to počas kariéry nemusel riešiť. Pri vrúcnom i búrlivom vzťahu Slovákov s hokejom to je poriadna záťaž na hlavu.
"Tlak na hokejistov je enormný. Cítili sme ho aj my a to v tom čase nebol internet samozrejmosťou a sociálne siete neexistovali. Hokejista sa s tým musí buď vyrovnať, alebo ak nie je dostatočne mentálne silný, nesmie to čítať. Môže to pomýliť hlavu,“ špekuluje Rybár.
Expert na športovú psychológiu Bielik má v portfóliu množstvo súčasných hokejistov. Až pred šiestimi rokmi na MS 2015 v Ostrave ako člen slovenského realizačného tímu však pochopil, aký veľký tlak nesie slovenský reprezentant.
"Bolo to ako šampionát doma. Zažil som si na vlastnej koži, aké to je, keď sa darí i nedarí. Nie je to jednoduché. Hráčom odporúčam, aby sociálne siete nesledovali. Je to deštruktívne prostredie. Dajú si povedať, radšej sa koncentrujú na výkon. So sledovaním reakcií doma cez telefón by to podľa mňa úplne nešlo,“ ponúka pohľad Bielik.
Máj je lásky čas, ale pre Slovákov je najmä časom hokeja. Na necelý mesiac zabudnú na hádky so ženou, odvrávajúce deti, neznesiteľného šéfa. Lebo puk v bránke a hymna na konci sú v tom čase dôležitejšie.
"Hokej má aj liečivú moc, ak to takto môžem povedať. Odťahuje nás od každodenných problémov, zabúdame na ne. Platí to však, keď vyhrávame. Ak to nejde, kríza sa prehlbuje. Ľudia na dva týždne počas MS v hokeji zabúdajú na vlastný život a jeho útrapy. Zároveň, ak ide mužstvu karta, môžu hokejisti tento spoločenský tlak otočiť vo svoj prospech. Hráčom to prihodí aj 50 percent k výkonnosti,“ dopĺňa Bielik.
Po ôsmich rokoch sa hokejistom s dvojkrížom na hrudi podarilo dostať medzi najlepšiu osmičku. Nebolo to žiadne šťastné prekĺznutie s kalkulačkami v ruke. Tri dôležité víťazstvá nad priamymi konkurentmi o štvrtú postupovú priečku a jeden trojbodový zápis proti superfavoritovi z Ruska. Matematika nepustí…
A hľa – dvanásť bodov stačilo na to, aby päťmiliónová krajina znova stála na nohách. Zdvihla hlavy. Obliekla si dresy. Ozdobila autá trikolórou. Naplnila chladničky pivom. Bola k sebe o čosi milšia aj v čase, keď nám testovania a rúška idú na nervy. A fandila tým, ktorých za dva májové týždne niekoľkokrát tak miluje i nenávidí.
"V tejto covidovej dobe obzvlášť cítiť tento aspekt súdržnosti. Ľudia majú za sebou ťažké mesiace, môžu sa upnúť na niečo pozitívne. Slováci hrajú pekný hokej, ukončili osemročné čakanie na štvrťfinále, pozdvihlo to celú krajinu.
Je to dobrý signál do budúcnosti a aj dôkaz, že hoci už nepatríme medzi hokejové veľmoci, stále nás hra spája ako nič iné. Vďaka nej na niekoľko týždňov púšťame z hlavy hádky či problémy,“ uzatvára Rybár.