„Pred pár dňami som sa vrátil z Bratislavy. Ani tam na mňa nezabudli,“ teší československého dvojnásobného majstra sveta.
Ako na vás reagujú v hlavnom meste?
Akoby som bol ich. Nesmierne ma to teší. Nezarobil som síce obrovské peniaze – nikdy na mňa z neba nepadali – všetko mi však vynahradila sociálna sféra. Či som bol na Miletičke alebo v Poluse, ľudia sa mi zdravili. Ešte stále si pamätajú naše legendárne zápasy proti Slovanu. Aj 80-roční starčekovia sa zavše prihovoria – vtedy sa mi chce od dojatia plakať. Som nadšený, aj preto sa to všetko oplatilo robiť.
Ale silnejšie spojenie ako Vincet Lukáč – Košice, zrejme neexistuje…
Tu som sa narodil, tu žijem. Nič viac pre mňa neexistuje. S bratmi sme vytvorili útok, boli sme akousi raritou. Až po nás prišli bratia Šťastní. Mesto z toho ťažilo, urobili sme veľkú dieru do sveta. Košice boli vždy zasnúbené športu, mali sme hokej, futbal, hádzanú, kadečo iné… Dnes akoby to pravda ani nebola, nezostalo nič. Ťažko sa mi to hovorí.
Počas šampionátu krajina väčšinou zabúda na všedné problémy a sústredí sa predovšetkým na hokejové zápasy. Máte radi toto obdobie?
Pochopiteľne. Nežijeme v ľahkej dobe, národ je v strese, za sebou má veľmi ťažký rok, zaslúži si aspoň malé rozptýlenie. Sme len 400-kilometrová republika, keď sa zomkneme, je to nádherné. A to všetko napriek tomu, že tieto majstrovstvá sveta sú – povedzme si to na rovinu – biednejšie.
Keď vidím prázdne tribúny, je mi smutno. Ani veľmoci nevyslali to najlepšie, čo majú. Výsledky netreba preceňovať. No chvála bohu aj za to – po pandémii nám to akoby spadlo z neba. Keď sa to skončí, začne sa futbalové Euro a potom zasa Tour de France s Petrom Saganom. Môže mať tento národ lepší relax, ako je šport? Opravte ma, ak sa mýlim, no ja taký nepoznám.
Je Slovensko hokejová krajina?
Ako Československo sme boli naozaj výnimoční. Dostať sa do reprezentácie bol pre Slováka kumšt. Zväčša sme tam boli traja-štyria. Za mojej éry ja, Igor Liba, Dárius Rusnák a Dušan Pašek. Aj generácia po nás potvrdila, že Slovensko je hokejový štát – tiež mala úspechy. Ale dnes? Nemôžem povedať, že by sme už neboli hokejovou krajinou – veľa iných športov nemáme – no kvalita sa vytratila.
Vážime si legendy?
Spoločnosť áno. Tá nezabúda, históriu predsa nevymažete. Často mám však pocit, že práve hokejové prostredie opomína to, čo sme dosiahli. Uráža ma to. Hokej sa nenarodil teraz, ani pri vzniku samostatného Slovenska, bol tu aj predtým. No my sa klaniame hráčom, ktorí nikdy nič nedosiahli. Našťastie, ľudia si pamätajú. Keď im poviem, že dvojnásobný majster sveta, strieborný i bronzový z olympiády a člen siene slávy má 440-eurový dôchodok, chytia sa za hlavu. Vravia, že to nie je možné.
Keď sa dnes vyberiete do centra Košíc, koľkí sa vám prihovoria?
U nás ma pozná každý a nemám s tým žiadny problém. Napokon, neskrývam sa, rád sa pozhováram (úsmev). Predovšetkým teraz, keď sú majstrovstvá sveta, chce každý na kus reči. Zaujíma ich, čo si myslím i ako žijem. Veľmi ma to hreje.
Kedy ste sa cítili najslávnejší?
Počas zlatých MS 1977 vo Viedni som bol na izbe s nebohým Vladom Dzurillom, po návrate som zažil neskutočný ošiaľ. Po šampionáte v Prahe 1985 som bol na ulici pán boh (smiech). Čokoľvek som potreboval, nikde nebol problém. Na polícii, na úrade, u lekárov, dokonca aj v autoškole. Nemal som veľa peňazí – za triumf v Prahe to bolo v prepočte na eurá nejakých 1700 – ale veľa sociálnych výhod. Každý ma poznal. Nikto mi nepovedal nie.
O rivalite s vtedajším Sovietskym zväzom sa popísali stovky článkov. Uvedomovali ste si prepojenie politiky s hokejom?
Žiadne nebolo. Nikdy sa mi nestalo, aby nejaký komunista prišiel do kabíny a povedal, že musíme prehrať. Rivalita, to áno, ale všetko v rámci športu. Kto by predsa nechcel pokoriť ZSSR? Za našej éry nič viac neexistovalo. Sem-tam sa nám to aj podarilo. Vyhrávať sa nad nimi nedalo, ale vyhrať áno.
Národ v tom zrejme videl trošku aj politiku…
Ja som v tom cítil jedine súboj Dávida s Goliášom, každý chcel skalp najmocnejšieho. Keď sme ich zdolali, boli sme slávni. To je všetko. S hokejom som prešiel celý svet, za oceánom hral proti Kanaďanom – boli to bohovskí hráči. Ale Rusi sú Rusi. ľudsky mi vždy najviac sadli.
Čítali ste noviny?
Vždy. Aj Pravdu. Ešte keď som býval u rodičov, každé ráno nás s bratmi čakala na stole denná tlač. Všetko sme zhltli. Sestra nám robila kroniku, články poctivo vystrihovala. Boli to solídne texty, korektné. Nikdy som nemal pocit, že by ma redaktor úmyselne poškodil. Tak ako s hokejom, aj s novinárskou brandžou to šlo v poslednom čase dolu vodou.
Prináša popularita aj negatíva?
Bez debaty. Predovšetkým dnes. Ak urobím niečo, čo spraví každý normálny človek, už je zle. Hneď sa toho každý chytí. Len preto, že ja som Vinco Lukáč.
Dávame do pozornosti Program, výsledky, zaujímavosti. Všetko o MS v hokeji 2021Čo by bolo, keby ste hrali dnes?
Tak si teraz kúpim polovicu Košíc. Bol by som v NHL a doma by ma vítali s červeným kobercom. Keby som vedel, že dôjde k revolúcii, nečakám ani sekundu a zmizol by som. Ako bratia Šťastní. Kto však tušil, že sa všetko zmení? Nechcel som vystaviť rodinu ani blízkych nepríjemnostiam. Bál som sa, že ich už nikdy neuvidím.
Čo vám dnes z hokeja najviac chýba?
Aj teraz si občas chodím zahrať. Často sa mi o ňom sníva, premietajú sa mi akcie, rozmýšľam, čo by som urobil na ľade inak. Roky pribúdajú, no stále žijem hokejom.