„Koľko? Potrebujete až polhodinu? To nie, zavolajte radšej večer. Som na bicykli, mašírujem do práce,“ vravel veselým hlasom niekdajší hráč Interu Bratislava.
Pre jeho futbalové kolená je vraj bicykel ideálna mašina. V zime, keď na ňu nemôže vysadnúť, ho vraj všetko bolí.
„Nielen koleno, ale aj oba členky mám na šrot. Športom k trvalej invalidite u mňa platí na sto percent,“ vyhŕkne z neho a ostatné si necháva na večer.
Zo sľúbenej polhodiny je napokon hodinové spomínanie…
Zohnať na vás kontakt je priam sizyfovská práca…
Vážne? Možno preto, že už trinásť rokov pôsobím v Rakúsku. Keď s niekým zo Slovenska hovorím, je to predovšetkým s rodinou. Málo ľudí má na mňa telefónne číslo, ani sociálne siete nevyužívam. Som už taký starší typ človeka.
To znie tak depresívne. Veď ste stále mladý…
Aký mladý? Veď budem mať čoskoro 47. (smiech) Ale je to tak, čo sa týka virtuálneho sveta, som už inde. Žeby som si ja pozeral na internete nejaké videá, či iné somariny, to je pre mňa priveľká strata času.
Keď sme si pýtali na vás telefónne číslo od niekdajšieho spoluhráča Vratislava Greška, povedal: „Fú, Peter je stratený muž, nemám šajnu, kde je momentálne“…
Veru, ani ja nemám kontakt na každého z bývalej partie. Na Petra Hlinku, ktorý trénoval v Rakúsku, áno. So Szilim Némethom sme si dávnejšie zvykli zavolať, ale v poslednej dobe už ani to nie.
Pár novinárov malo na mňa číslo, ale poviem vám, posledný rozhovor som robil naposledy hádam pred piatimi rokmi. Zišiel som jednoducho z očí, veď už dvadsať rokov nehrám.
A nie je to škoda? Akiste by bolo na čo spomínať s niekdajšími parťákmi…
Veru bolo. Zážitkov mám fúru. Na Slovensko však veľmi nechodím, možno trikrát za rok. Nemám inak dôvod. Keď sa zastavím, utekám domov k rodine.
Povedzte, kam vás odvial život?
Do Rakúska. Končil som tu kariéru a tak som aj zostal. Na Slovensku som si urobil trénerskú licenciu, čakal som, že sa niekto ozve, ale akosi som sa nedočkal. U nás doma v Brezne je náročné zamestnať sa.
Celý život som bol profesionálny futbalista, jedinou šancou bolo trénovať v neďalekej Podbrezovej, ale v tom čase hrávala tretiu, či štvrtú ligu. Mali záujem, ale to by ma neuživilo.
Musel som sa niekde zamestnať, trénerské ambície sa postupne vyparili. V Rakúsku som v jednom z tunajších klubov pomáhal ako asistent, ale prišiel koronavírus a všetko padlo.
V ktorom meste žijete?
Priamo vo Viedni. Som zamestnanec a prevádzkovateľ v reštaurácii McDonald's. Keď príde tovar, vykladám ho, ak som potrebný v kuchyni, idem tam. A potom zasa rôzne papierovačky. Pracujem tu už niekoľko rokov.
Kedysi som mal aj dve roboty, ale v Rakúsku to je problém – z tej druhej platíte daň. Šesť či sedem rokov, som to ťahal na dvoch frontoch, bol som z toho dosť uťahaný. Navyše, vôbec sa to neoplatí.
Zdá sa, že návrat na Slovensko vám nehrozí…
Mám tu priateľku, aj životná úroveň tu je vyššia. Ak by som bol Bratislavčan, možno sa aj vrátim, ale u nás na Horehroní to je s prácou dosť náročné. Som bývalý futbalista, veľa toho robiť neviem, to je jednoducho fakt.
Je rakúsky futbal inde ako slovenský?
Videli sme to pred pár týždňami, keď Rakúšania vyhrali na Tehelnom poli 2:0. Alebo keď Slovan vypadol pomerne jednoznačne v Európskej konferenčnej lige so Sturmom Graz. Zavše zájdem na zápas Rapidu Viedeň.
Mám pocit, že v tunajšej lige by sa zo slovenských mužstiev presadil jedine Slovan. Iní by len ťažko mohli konkurovať Salzburgu a spol. Ale určite by som nepovedal, že slovenský futbal výrazne zaostáva. To teda nie.
Ktorá futbalová spomienka vám najviac vykúzli úsmev?
Reprezentačné zápasy za 21-ku. To bola rozprávka. Za tri roky sme sa dostali z dna až na olympijské hry. Tréner Radolský s nami robil divy, neskutočne nás zomkol. Výsledok sa prejavil na majstrovstvách Európy, ktoré sa hrali u nás doma.
Ľudia žili futbalom, zdolali sme Angličanov a ja si dodnes spomínam na nabité Pasienky. Alebo proti Talianom – keď sme vyrovnali na 1:1, posledných 20 minút sme ich nepustili za polovicu. Dali sme do toho všetko, čo bolo v nás – jeden za druhého.
Škoda, že sa nehralo semifinále, ale priamo zápasy o celkové víťazstvo a o 3. miesto. Ktovie, čo by bolo.
Od majstrovských titulov Interu Bratislava uplynulo 24, resp. 23 rokov. Akoby to už ani pravda nebola, však?
(smiech) Čas plynie. Rýchlejšie, ako by sme si všetci želali. Tréner Bubenko bol pán tréner. Z neznámych hráčov, ktorí prišli do vtedajšieho Interu, spravil za dva – tri roky supermančaft. Z ničoho nič sme mali v mužstve sedem reprezentantov, veľa „dvadsaťjednotkárov“ a Németha s Pintem v áčku.
Aj Slovan mal v tíme známe mená, Rezešove Košice a Spartak Trnava boli tiež mimoriadne silné, ale my sme ich krok po kroku dostali za chrbát. Napokon, dvakrát „double“ po sebe hovorí za všetko.
Boli to najšťastnejšie futbalové roky?
Nuž, bol som mladý, akoby som to ani nevnímal. Makal som na sebe, no chýbali mi skúsenosti. Jedno je však fakt, keď som prichádzal na Pasienky, nečakal som, že tam zažijem takéto úspešné obdobie.
Inter mal cveng… Cítili ste sa slávny?
Neviem, či zrovna slávny, ale určite mi to trošku pomotalo hlavu. Netvrdím, že som bol namyslený, ale boli veci, ktoré mi uchádzali. Až po kariére som si vlastne uvedomil, akú šancu som dostal.
Hrávať za Inter, v takom silnom mužstve, veď to je veľká vec, nie? Ale bol som len mladý chalan, mal svoje maniere. Keď ma Bubenko posadil na lavičku, veľmi som sa hneval. Aj som mu to povedal.
Ale Bubenko vedel zvýšiť hlas…
Iste, bol prísny. Neskutočne dbal na disciplínu. Veľa sme behali, na dva týždne nás vzal do Tatier a poviem vám, to boli hotové galeje. Keď sme sa mali stretnúť o ôsmej ráno na štadióne, museli sme tam byť presne na minútu.
Neraz sa stalo, že domov sme prišli až večer. Z času na čas nás mladých – mňa, Greška či Czinegeho – nechal sedieť. Nie preto, že by sme hrali zle, ale aby sme si aj niektoré veci uvedomili.
Nemali ste ho občas plné zuby?
Jasné, mal. (úsmev) Ale bol to pán tréner. A kondične som bol na tom tak dobre, že som mohol pokojne hrať aj dva zápasy za deň.
Po rokoch dominancie Slovana ste boli zrazu pánmi Bratislavy vy…
Tak, tak… Na ihrisku som vždy nechal všetko. Svoju dušu. Napriek tomu vo mne drieme pocit, čo by bolo keby. Sú veci, ktoré by som dnes robil inak.
Asi každý vie, že som mal osobné problémy, že moja životospráva nebola najlepšia. Žiaľ, stalo sa. Všetko sa prejavilo neskôr, do 27 či 28 rokov to šlo, potom ma však dobehli aj rodinné záležitosti. Rozvádzal som sa. Snažím sa to teraz naprávať.
Hovorí sa vám o tom ťažko?
Je to za mnou. Štyri či päť rokov som bol závislý na automatoch. Všetko, čo som si vtedy zarobil, je preč. Postupne sa to dozvedela aj manželka. Vôbec som si neuvedomoval, že mám problém. Nazdával som sa, že keď prehrám, opäť zarobím. Že mi peniaze budú chodiť donekonečna.
Nemal vám kto pomôcť?
Bola iná doba. Dnešní chlapci majú možnosti, organizáciu, ktorá im dokáže poradiť či pomôcť. Ak nastane problém, rieši sa to. Za mojich čias som nebol žiadnou výnimkou, aj iní sa v tom topili. Že je niečo zle, som zistil, až keď bolo neskoro.
Mal som fázy, keď sme hrali dôležitý zápas, kašľal som na hazard, uvedomoval som si, že priorita je niekde inde, nevysedával som pri automate od rána do noci.
Čo bol ten moment, keď ste si povedali dosť?
Rozvod. Veľmi ma to vzalo. Z Olomouca som prestúpil do Ružomberka, mal som zlomenú nohu a aj psychicky som bol na tom zle. Trvalo mi, kým som futbalovo pookrial.
Ťažký polrok, bol som sám a pomohol mi až odchod do Poľska. Tam som spravil hrubú čiaru, sekol so s tým s odvtedy som sa toho ani len nedotkol. Viete, čo je dobré?
Hovorte…
Že napríklad vo Viedni je už osem rokov absolútny zákaz hazardných hier.
Aj v Bratislave sa o tom špekulovalo…
Veď to. Že sa o tom len hovorilo. Mali by to zakázať na celom svete. Hodiť tie mašiny do smetí. Lenže štát z toho žije, veľa peňazí sa takto prikotúľa do štátneho rozpočtu a v tom slovenskom ich veľa nie je, však?
Veľa som o tom čítal, v Rakúsku je mnoho rodín „pozliezaných“ z celého sveta, keď miestne úrady počítali, koľko eur skončilo v automatoch, došli k horibilnému číslu. Museli niečo urobiť. Chvalabohu, že to zatrhli.
Čo by ste mohli mať, keby ste tejto pliage v minulosti nepodľahli?
Neviem. Nikdy som to nepočítal. Pravda, peniaze patria k životu, ale za mojich aktívnych čias sa zarábalo inak ako dnes. Poviem to takto: Nič iné by som nechcel, len svoju rodinu naspäť.
Peniaze? Aj keď nemáte veľa, prežijete, ale keď sa v nich topíte a pritom nemáte disciplínu, verte, sú to len problémy. U mňa to takto bolo. Keď som ich mal, nevedel som, čo s tým. Manželka mi neprestajne hovorila, aby sme si kúpili byt či investovali, ale ja som váhal.
Odpustila vám po rokoch?
Ale áno. Rozpráva sa so mnou. Som jej za to vďačný.
Čítajte viac Slovan je poslanie, Orava jeho život, jedine Beatles však nikdy neprehrali. Z pracovne legendárneho pôrodníka idú návštevy do kolienKeď sa vrátime do Interu, v tom čase vás neuvoľnili na olympiádu, ktorú ste si predtým vybojovali. Nenaštrbilo to vaše vzťahy?
Taký som bol z toho sklamaný. Ani som poriadne nepátral po tom, kto za to vlastne môže. Dvadsaťjednotka bola skvelá partia, po každom zápase sme si šli sadnúť, nikdy sme sa nerozutekali hneď do svojich klubov. Krásne časy, skvelí chalani. Vždy som sa na nich tešil.
Po ME nám prezident Interu Obložinský oznámil, že Slovenský futbalový zväz rozhodol, že štyria hráči do Sydney nepocestujú. Dvaja slovanisti – Sedlák s Meszárošom – a potom ja s Némethom. Neskôr som počul o akomsi zákulisnom boji Adamca s Radolským.
Dôvod?
V seniorskej reprezentácii nám vraj závideli tento úspech. Po ME do 21 rokov bola týždňová pauza a začínala sa ligová príprava. Aj na olympiádu. Tam nám oznámili, že my štyria nikam nepocestujeme. Adamec nás totiž vzal na tri duely, v ktorých som dovedna odohral dvanásť minút. Vôbec som tomu nerozumel.
Sledovali ste olympionikov v televízii?
Dodnes si na to spomínam. Na zápas proti Brazílii s Ronaldinhom. Tak som si pri ňom poplakal. So Szilim sme boli akurát v Nórsku na izbe – obaja sme boli poriadne nahnevaní.
Radolský nám potom povedal, že nemal silu bojovať proti ľuďom na zväze a chlapci, ktorí sa vrátili z Austrálie, zasa vraveli, že ak by sme boli kompletní, tak tam budeme viac mútiť vodu. Rozumiem, pre futbalistu nie je olympiáda zápasom na majstrovstvách sveta, no ja som mal len dvadsať rokov. Svoju neúčasť som hrozne prežíval.
Účasť v Sydney vám ušla, ale prestup do Sparty Praha už nie. Bola to jediná ponuka?
Mal som ich veľa. V hre boli nemecké mužstvá, hovorilo sa o Evertone, v Rapide Viedeň som bol dokonca už dohodnutý na zmluve, ale akosi to padlo.
Mal som manažéra, predostrel mi zoznam záujemcov, dokonca aj Slavia Praha na ňom bola, ale napokon z toho bola Sparta. Každý rok hrala v Lige majstrov, nebolo čo riešiť.
Lákadlo, ale zároveň obrovský tlak…
Presne tak. A ja som tam prišiel úplne neskúsený. Akoby z dediny do veľkomesta, taký veľký rozdiel to bol. Česká liga bola inde a mne niečo ešte chýbalo. Príprava síce bola dobrá, no prišli sme do Blšian – kde by Sparta vyhrala 30 z 31 zápasov – a my sme tam schytali 0:3. A o týždeň zasa s Libercom doma 0:2.
Dostal som síce najlepšiu známku, ale tréner niečo musel spraviť. Mesiac ma nechal sedieť na lavičke a keď sme mali hrať s Bayernom Mníchov, z ničoho nič si na mňa spomenul. Viete, aký to bol stres?
Aký?
Úplne som bol rozklepaný. A zároveň bez hernej praxe. Mal som aj veľkú šancu, ale narazil na Oliho Kahna. Ale inak sme v LM hrali skvele, zvládli oba zápasy s Portom aj s Feyenoordom.
Proti Spartaku Mosvka som dal dokonca gól – v poslednej minúte som vyrovnal na 2:2. Aspoň som Sparte pomohol k nejakým peniažkom, keď už za mňa vysolili 8,5 milióna korún. (smiech)
Ale potom ste dokázali, že Peter Babnič vie strieľať góly aj v Česku…
V Sparte som bol dlhé tri roky, ale poriadne sa nedostal k slovu. Za ten čas sa tam obtočilo viacero trénerov a každý z nich ma chcel, videli, že sa snažím. No keď prišla šanca, zrazu to nešlo – asi to bolo naozaj o tých skúsenostiach. Sám som chcel ísť preč.
Pomohlo mi hosťovanie v Zlíne a v Olomouci to potom už bolo ono. Každý rok sme hrali v pohároch, vyradili Dortmund, v lige nikdy neskončili horší ako piati. S krajanom Ľubošom Reiterom nám to spolu sypalo.
V dávnejšom rozhovore nám spomínal, že aj on mal po kariére problémy zaradiť sa…
A pritom je to taký rozumný človek. Pamätám si, ako mu záležalo na rodine. Keď sme šli po zápase na pivko, po prvom mi vravel, „poď domov“. On šiel a ja som zostal.
Možno keby na mňa trošku viac naliehal. Na rozdiel odo mňa to mal v hlave všetko zrovnané. Často sa ma pýtal, čo budem robiť po kariére – priznám sa, nezaujímalo ma to, ale jeho vlastná budúcnosť áno. Škoda, že som si od neho nezobral príklad.
Dokedy vás futbal bavil?
Osem rokov som bol prakticky bez zranení, potom to však prišlo. Mal som ročnú pauzu a po nej sa začalo aj futbalové trápenie. Zrazu som cítil, že mladí chlapci sa akosi tlačia dopredu a nedokážem s tým nič urobiť. Možno som mal zostať v Česku a nevracať sa domov.
Čo bolo po kariére najťažšie?
Vôbec sa zaradiť. Mnohí chlapci nastúpili na trénerskú cestu, ale tam tých možností až tak veľa nie je. Som vyučený strojár, šanca, že sa uplatním v tomto fachu bez prechádzajúcich skúseností, prakticky neexistovala. Bolo treba sporiť a investovať, keď bolo z čoho, lebo peniaze rýchlo dôjdu.
Ak by ste mohli zmeniť jediný deň vo vašom doterajšom živote, ktorý by to bol?
Všetko je tak, ako má byť. Nemenil by som deň, ale prístup k životu. Bol som futbalový bojovník, ale nefutbalový život som podcenil. Prišli problémy, nezvládol som ich. Napokon, aj moja kariéra by inak vyzerala.
No sny som si splnil – keď som bol dospievajúci chalan, chcel som hrať v slovenskej lige, potom v reprezentácii. Splnila sa mi aj Liga majstrov. No poznám sa, viem, že keď som bol na tom zdravotne v poriadku, bolo to dobré. Mohol som dosiahnuť aj viac.
Sledujete, ako sa dnes darí Interu?
Ani veľmi nie. Už len fakt, že Slovan sa pred rokmi presťahoval na Pasienky, sa mi vôbec nepáčil. Všetko to tam zo dňa na deň padlo.
Viete, kde tento klub hráva dnes?
Niekde na Vinohradoch, nie?
V Stupave…
Ale… To vážne? To mi ani nehovorte. (úsmev) A hráva tam stále aj Roman Kratochvíl?
Nie. Teraz tam je exreprezentant Juraj Piroska…
To sú veci. Neverím, že tento klub bude ešte niekedy hrať v najvyššej súťaži. Značka s takouto históriou, veď to je také smutné. A na Pasienkoch rastie burina.
Ak by dnes za vami do Rakúska prišla stará partia interistov, zahráte si s nimi?
Ihneď by som si obúval kopačky. Pred pár rokmi sme mali stretnutie 21-károv, ktorí hrali na európskom šampionáte. Volal mi aj tréner Radolský, žiaľ, nepustil ma tam šéf. Nemohol som odísť na dva dni.
Čiže po olympiáde ste nemohli ani na stretávku…
(úsmev) Tak nejak. Nestretávam sa s chlapcami, naposledy s Kratochvílom pred šiestimi či siedmimi rokmi v Bratislave. Úplnou náhodou. Taký som bol šťastný. Dobre sme sa porozprávali. Keď bude niekto robiť stretnutie po 30 rokoch od víťazstva Interu v lige, určite prídem.
Viacero vašich „žlto-čiernych“ exspoluhráčov už nie je medzi nami…
Ani mi nehovorte. Nebohý Peťo Dzúrik, bol to veľmi fajn chlapík. Chodievali sme spolu na štadión, behávali tam, robili si kávu. Bolí ma to. Alebo osud Maja Čišovského. Zdravie je najdôležitejšie.
Čo vám dnes doma pripomína kariéru?
Nie som na takéto veci. Všetko som porozdával. Doma mi tuším zostal len jeden dres Interu a reprezentácie, ostatné je fuč. Niečo je u brata, iné som daroval. Keď niekto prišiel, povedal som mu, „na, zober si!“ Možno by som našiel nejaké medaily.
Vedia vaši kolegovia z práce, kto je Peter Babnič?
Veľmi o tom nerozprávam. Ale zopár fanúšikov ma stretlo vo Viedni, chceli sa so mnou odfotiť, bol som z toho hotový. Inak pracujem s ľuďmi z celého sveta, keď sa opýtajú, poviem, inak nie.
Aj môj šéf dlhé roky nevedel, že som bol profesionálny futbalista – keď mu to niekto oznámil, ihneď pátral vo wikipedii. „A to si mi nemohol povedať?“ vravel mi. Pre mňa to je však minulosť.
Zostáva futbal definitívne už iba v spomienkach?
Som fanúšik. Futbal bude vždy mojou vášňou. Keď si po robote pozriem dobrý zápas, hneď mi je fajn. Ale napíšte tam prosím, že držím našim chlapcom palce na majstrovstvách Európy. Budem ich sledovať.