Výrazne prispel aj k najväčšiemu úspechu klubu z Tehelného poľa – víťazstvu vo finále Pohára víťazov pohárov (PVP) 1969, od ktorého čoskoro uplynie 55 rokov. Tento týždeň uviedli Hrdličku do Siene slávy slovenského futbalu.
Podstatnú väčšinu hráčskej i trénerskej kariéry prežil na Tehelnom poli. A belasým farbám zostal verný dodnes. Jeho mladí zverenci patria do najmladšej vekovej kategórie bratislavského Slovana. „Sú úplní začiatočníci, tvoria takzvanú predprípravku. Väčšina z nich si sadne prvý raz do školských lavíc až v septembri tohto roku," vysvetľuje bývalý československý reprezentant.
Pripomína, že v tomto veku ešte nejde o tradičné tréningy. „Pre nich je to najmä hra. Zoznamujú sa s ihriskom, so spoluhráčmi. Momentálne ich máme v tíme asi tridsať, ale nikdy sa nezídu všetci. Venujeme sa im traja. Dva tréningy do týždňa v tomto veku im stačia. A musím dodať, že aj mne," smeje sa Hrdlička, ktorý oslávil osemdesiatku vlani v novembri.
Čítajte viac Calzonov tvrdý odkaz Čavričovi: Kto nechce, nech zostane doma. Bojovať za Slovensko chce gule
Nehýbe sa však len na ihrisku s deťmi, ale stále si chodí raz do týždňa zahrať futbal aj so starými pánmi. „Teraz v zime sme hrávali v hale. Máme partiu bývalých športovcov, stretávame sa v podobnom zložení asi desať rokov. Starnem nielen ja, ale aj ostatní, takže ešte s nimi držím krok. V nijakom prípade nie som iba do počtu. Keď to raz zistím, tak potom skončím," tvrdí.
Včelička v strede poľa
Medzi ním a jeho mladými futbalistami je výrazný vekový rozdiel – 75 rokov. Napriek tomu dokážu nájsť spoločnú reč.
„Usilujeme sa deťúrence zaujať, učíme ich základy. Dôležité je, aby ich futbal bavil. Sú spontánne, emotívne, keď sa im niečo nepodarí alebo ich niečo bolí, aj si poplačú. Niekedy sa k nim musím správať viac ako otec než ako tréner. Povzbudiť ich, pochváliť, motivovať. Ale už ich vedieme aj k tomu, že na ihrisku platí nejaký režim, pravidlá, ktoré musia dodržiavať. Nie je to vždy jednoduché, ale práca s deťmi mi vždy prinášala potešenie."
V predškolskom veku sa ešte nedá posúdiť, či z malých nadšencov vyrastú dobrí futbalisti. „Až po dvoch-troch rokoch tréningu, keď majú osem-deväť rokov, začínajú sa medzi nimi prejavovať rozdiely, ukazuje sa, kto je pohybovo nadaný viac a kto menej. Samozrejme, ešte stále to nie je záruka, že z nich budú ligoví futbalisti. Aj v ďalšom období pôsobí veľa faktorov, keď sa láme ich kariéra," zdôrazňuje.
Pripomína, že on začínal so systematickým tréningom v trinástich rokoch, čo by bolo dnes už neskoro. „Aj dovtedy sme hrávali futbal, venovali sa rôznym športom, ale boli sme samorasti. Napriek tomu, že som začínal s pravidelným tréningom v staršom veku, rýchlo som sa dostal do veľkého futbalu. V lige som zažil premiéru ako devätnásťročný. Mojimi prvými trénermi v áčku boli legendárni Ajči Bulla a Jim Šťastný. Do tímu postupne prichádzali veľkí hráči – Jokl, bratia Čapkovičovci, bratia Zlochovci… Na ihrisku som najčastejšie tvoril dvojičku s Jožom Čapkovičom. V strede poľa sme boli len dvaja, veľa sme behali, obhospodarovali veľkú časť ihriska. Jožo bol fyzicky neuveriteľne nadupaný a aj ja som niečo vydržal."
Foto: TASR, archív
Sám sa za hviezdu nikdy nepovažoval, hoci dlho patril ku kľúčovým hráčom tímu z Tehelného poľa. „Mal som solídnu techniku, občas som dal aj gól, ale vždy som sa považoval viac za včeličku, ktorá pracovala na iných. Vedel som sa dobre pripraviť najmä na najväčšie zápasy – proti Trnave či Sparte – a v nich som dal aj dôležité góly."
Trúfali si aj vo finále PVP
Za vrchol kariéry považuje víťazstvo vo finále PVP. Zdolali v ňom Barcelonu (3:1) v Bazileji. Domnieva sa, že vtedy ešte nedocenili význam tohto úspechu.
„Aspoň ja som to takto vnímal. V tom období sme bežne hrávali stretnutia so silnými a známymi súpermi, chodili na turnaje do zahraničia, v zime sme trávili týždeň-dva v rôznych krajinách Európy a vyrážali sme aj na turné do Južnej Ameriky. Rešpektovali sme súperov, ale nebáli sme sa ich."
Bieli jastrabi z Tehelného poľa, ako ich nazval v priamej reportáži z Bazileja známy rozhlasový reportér Gabo Zelenay, si trúfali aj vo finále PVP. Hrdlička vtedy nebral stretnutie ako zvlášť výnimočné. Pripravovali sa naň ako na každé iné, nerobili nič špeciálne. Postupom do finále sme dosiahli viac, ako od nás čakali, teraz už môžeme len prekvapiť, vravel im tréner Vičan.
„Nastupovali sme na zápas s odhodlaním, nechýbalo nám ani zdravé sebavedomie. To sa aj prejavilo, hneď v úvode sme sa ujali vedenia a náskok sme si udržali až do konca," spomína Hrdlička. Motor bratislavského tímu podal výborný výkon. Potešili ho reakcie súperov. Jedného z hráčov Barcelony sa pýtali, kto sa mu páčil z bratislavského mužstva a dodnes počuje, ako si lámal jazyk s jeho menom.
Hrr… Hrl… koktal Barcelončan. Nakoniec sa mu to ani nepodarilo. Vyslovil ho komentátor a hráč len s úľavou a úsmevom prikývol. Pre cudzinca bolo vysloviť jeho meno ťažšie, ako im streliť gól.
Čítajte viac Vezmite si pero, papier a píšte si! Španieli čistia žalúdok mladíkom po prehre so Slovákmi
„Nezazlieval som mu to, naopak, také ocenenie od súpera vždy poteší," dodáva. V nasledujúcej sezóne slovanisti triumfovali aj v československej lige, prerušili skvelú sériu veľkého súpera z Trnavy a získali titul. „A mohli sme ho vybojovať opäť aj v roku 1971. Po jeseni sme viedli tabuľku so šesťbodovým náskokom, a vtedy sa za výhru prideľovali len dva body. Už sme sa cítili skoro majstrami, ale po prehre na Sparte sa to zlomilo a sezónu sme nedotiahli do úspešného konca."
Dva razy proti Pelému
Dodáva, že Slovan už v tej sezóne neviedol Vičan, ktorý odišiel trénovať do Poľska. „Keby zostal, verím, že by sme udržali prvú priečku. Ale Trnava mala fantastické mužstvo. Čo hráč, to veľká osobnosť. To, čo hrá Barcelona alebo Manchester City, s dlhým držaním lopty, to už pred vyše polstoročím predvádzal Spartak. Súperovi nedával loptu a behať bez nej je veľmi únavné, kto to nezažil, ťažko to pochopí. V semifinále Európskeho pohára majstrov ničil doma aj Ajax, vyhral 2:0 a súper len so šťastím postúpil do finále. V tom čase bolo na Slovensku množstvo vynikajúcich hráčov," približuje veľké časy slovenského futbalu.
Reprezentačný dres mal na sebe sedemnásťkrát a odohral v ňom aj viaceré významné zápasy. Dva razy nastúpil aj proti Brazílii. Prvýkrát na Maracane v Riu de Janeiro v priateľskom zápase. ČSSR podľahla 1:2 a oba góly jej strelil Pelé. Proti nemu si zahral aj na MS 1970 v Brazílii a aj vtedy im dal kráľ futbalu gól.
„Pelé bol najlepší hráč, proti ktorému som hral. Už v tom čase bol veľký profesionál, sebavedomý, cieľavedomý. Ukazoval s ľahkosťou rôzne kúsky. Dodnes mám pred očami bezchybnú akciu. V šestnástke, v ktorej bolo veľa hráčov, si ukážkovo spracoval loptu na prsiach a nechytateľne dal gól. Vyzeralo to elegantne, urobil to so samozrejmosťou, ale neskôr som videl zábery z tréningov. On presne túto situáciu tvrdo nacvičoval. Stokrát priletel center do šestnástky a stokrát pálil na bránku. My sme neboli až takí dôslední a uvedomelí," priznáva Hrdlička.
Čítajte viac Ty zúfalý cigán! Drakonický trest za rasizmus pre bývalého reprezentačného trénera Česka
Po skončení úspešnej kariéry sa ako tréner venoval zväčša mládeži. Viedol najmä dorastencov, s ktorými dosiahol viaceré úspechy, získaval tituly. Patrili do československej a neskôr slovenskej špičky. Boli medzi nimi aj budúce výrazné osobnosti – Peter Dubovský, Marek Hamšík, Samuel Slovák, Szilárd Németh a viacerí ďalší.
Veľkým trénerom robil asistenta
Na otázku, ktorý z nich bol najväčší talent, dlho nerozmýšľa. „Németh. Samozrejme, vynikajúci boli Dubovský a Hamšík, ale tých som mal v tíme len krátko. So Szilim som spolupracoval dlhšie, rád na neho spomínam. Ale aj na mnohých iných, mal som za niekoľko desaťročí v tíme množstvo šikovných chlapcov." Väčšina bývalých futbalistov by najradšej hneď trénovala mužské tímy v popredných kluboch. Po skončení kariéry si to vo veľkom futbale vyskúšal aj Hrdlička.
„Dva roky som pôsobil v Brne, kde som v závere kariéry aj hrával. V Slovane som najprv pracoval s mužmi ako asistent trénera. Pomáhal som Michalovi Vičanovi, Antonovi Malatinskému i Jozefovi Venglošovi, teda veľkým trénerským osobnostiam. S každým som strávil rok a veľa sa naučil. Vičan bol môj kolega, ale predtým aj tréner, s ktorým sme vybojovali triumf v PVP. Vychádzal najmä z praxe a futbalu rozumel. Malatinský vybudoval veľký trnavský tím, ale v Slovane už nemal takú silnú podporu ako v Trnave, kde čo povedal, to platilo. S Venglošom som trénersky začínal, mal som 31 rokov. Dával mi značný priestor, bolo to pre mňa náročné obdobie."
Prečo po takom rozbehu a cenných skúsenostiach nepokračoval v práci s mužmi? „Vyhodnotil som sám pre seba, že práca s mládežou mi viac sedí.“ Tvrdí, že to vyplýva najmä z jeho povahy. „Nebol som taký rázny a tvrdý, ako si často vyžaduje práca s mužmi. To však neznamená, že dorastenci to mali so mnou ľahké. Bez vysokých nárokov a disciplíny by to nešlo. Tréner v mužskom futbale má neistý a kočovný život, často sa sťahuje, nikdy nevie, na aký dlhý čas. Vyskúšal som si to, pôsobil som aj v Kuvajte či Saudskej Arábii, zistil som, že tento život mi príliš nevyhovuje. Aj s dorastencami sme dosť cestovali, cez víkend hrávali ligu aj na východe republiky, ale viac času som trávil doma, mohol sa viac venovať rodine," uzatvára svoje spomienky.
