Čo má robiť jazdec, ktorý vie, že spadne?
Dať si ruky dopredu. A potom sa už len schúliť a pokiaľ sa dá, skotúľať. Každá situácia je iná, nie vždy sa to dá. Je to aj o skúsenostiach, človek sa časom naučí aj padať. Nejaký cyklistický „výletník“ by sa v tomto prípade najskôr dolámal.
Čo najviac bolí pri endure? Vyzerá to ako pomerne boľavá disciplína.
To teda je… Pochopiteľne, zlomeniny sú najhoršie. Kľúčne kosti praskajú pomerne často, občas sa vykĺbi rameno. Ja som mala napríklad problém s kolenom, po páde sa mi prakticky otočilo a potrhali všetky väzy. V tomto športe treba so zraneniami počítať. Radosť z jazdy a úspech však prebijú akúkoľvek bolesť.
Ale pády, po ktorých ste si aspoň na chvíľku povedali, že „už nikdy viac na to nesadnem“, asi boli, nie?
To sa mi ešte nestalo. Enduro je moja celoživotná láska, pravda, ľudí zaujímajú predovšetkým zranenia, ale ja im vravím, že to je možno jedno percento zo všetkého, čo vám táto disciplína dáva. Zvyšných 99 percent je o neopísateľnej radosti.
Foto: Martin Sarvaš/Biker Magazín
Dočítali sme sa, že pred dvomi rokmi ste museli podstúpiť operáciu mozgu…
Keď som mala sedemnásť, diagnostikovali mi dedičné ochorenie – aneuryzmu (vydutie) mozgu. Mojej mamine praskla, tak som šla na MR a CT vyšetrenie. Potvrdilo sa, že aj ja mám výduť cievy. Pri endure zažívam rôzne tlaky a otrasy, mohlo sa to stať i mne.
Po operácii som dva mesiace pauzovala, na kontrole mi povedali, že to je v pohode, no o pár minút ortieľ už znel, že s cyklistikou musím skončiť. Poviem vám, zrútil sa mi svet. Dlho sme riešili, čo ďalej. Napokon sa to vyvŕbilo tak, že po dobu jedného roku som pretekala na vlastné riziko.
Po pár týždňoch som už stála na štarte Svetového pohára. Keď som vyhrala, z psychického dna som vyletela na Everest. Bol to pocit, ktorý som si dovtedy ani nevedela predstaviť. Teraz je už – našťastie – všetko v poriadku.
Ako ste sa vlastne dostali k enduru?
Cez môjho strýka, ktorý sa mu venuje veľmi dlho. Bol jedným z priekopníkov endura na Slovensku. Cestoval po celej Európe, kde sú kvalitné trate, u nás doma s tým stále len začíname. Aj preto som rada, že môže byť pri jeho rozvoji.
Nestretávali ste sa s predsudkami?
Venovala som sa futbalu aj hokeju, rodičia vždy trvali na tom, že sa musím hýbať. Jasné, aj dnes mi ešte kde-kto povie, že enduro je príliš chalanské. Azda aj preto sa mu u nás zatiaľ venuje tak málo dievčat. Skôr či neskôr to však príde aj sem.
Aký je to pocit frčať po kamenistej trati dolu kopcom?
Je tam veľa adrenalínu. A kde je adrenalín, tam je nepopísateľná radosť.
Praje Slovensko tomuto športu?
U nás doma je to zatiaľ pomerne náročné, aj preto toľko cestujeme. Vo svete sú dlhšie i obtiažnejšie trate. Dve najťažšie sú asi v Kanade – vo Whistleri a vo Val di Fassa. Sú to ikony svetového endura.
Foto: Martin Sarvaš/Biker Magazín
Koľko stojí bicykel, na ktorom jazdíte?
Nemám to vyčíslené, je tam viacero úprav, ktoré v obchode nekúpite. Povedala by som, že možno desať tisíc. Na sezónu mám jeden, maximálne dva. Našťastie mám sponzorov.
Váš najväčší športový cieľ?
Dostať sa do profitímu a zostať dlho v kolotoči najväčších svetových podujatí. Zatiaľ sa to dá jedine v zahraničí.
Pochádzate a žijete v Lozorne, kde sa narodil aj legendárny olympijský víťaz Anton Tkáč. Rodia sa tam ľudia s pedálmi na nohách?
(úsmev) Osobne som ho nepoznala, ale je to náš slávny rodák. Budem rada, ak prispejem v našej dedine k ďalšiemu cyklistickému úspechu.
Možno aj na olympiáde?
Dúfam v to. Na budúci rok budeme mať prvé majstrovstvá sveta, bodaj by z tejto disciplíny bol raz aj olympijský šport. Veľmi si to želám. Byť druhou olympioničkou z Lozorna.
A čo si želáte k okrúhlym dvadsiatym narodeninám?
Jeden veľký darček som už dostala – zatrénovala som si predsa s Peťom Saganom, o čom sa mi predtým ani len nesnívalo. Ak by som si mohla priať ešte jeden, potom nech sa mi v ďalšej sezóne vyhýbajú zranenia.
Čítajte viac V pelotóne jazdia výkonnostné kone, dajte im „horák“ a na druhý deň sa nepostavia na štart. Sagan je iný level