Okrem skúseností si odniesla aj jeden, teraz už virálny, videoúlovok – Tourminátorov pád, ktorý sa našťastie skončil s úsmevom.
„Takmer som mala zástavu srdca. Viem, čo ho čaká, aký má program. Keby sa zranil, o všetko by prišiel. Vzápätí som si však povedala, "čo panikáriš, veď to je Peter Sagan!“ uškŕňa sa spätne študentka Fakulty telesnej výchovy a športu v Bratislave.
Ako ste sa dostali k spoločnému tréningu?
Môj tréner a manažér v tíme OKOEVERYWHERE Michael Kolář sa pozná s Peťom prakticky odmalička. Dlho sa nevideli a keďže Sagan prechádza k horskej cyklistike, chcel sa viac povenovať technike. Stretli sme sa v talianskom Finale Ligure. Šli sme tam s tým, že mu chceme pomôcť (úsmev).
Veľa sa hovorilo o tom, že preteky na ceste mu posledné sezóny neprinášali žiadnu radosť. Našiel ju na horskom bicykli?
Verte, že áno. A my sme sa tešili ešte viac, keď sme videli, ako si to užíva. Nakoplo ho to. Aj pár ľudí z jeho okolia nám povedalo, že po rokoch je konečne na bicykli šťastný. Napokon nám to potvrdil aj on sám.
A vôbec – stíhal vám?
(smiech) Na začiatku som sa trošku obávala, nevedela som, ako na tom bude. Je to však Peter Sagan – podľa mňa nadčlovek. Po pár minútach sa rozjazdil. Odvtedy sa nás až do konca sústredenia držal ako kliešť. Je fakt skvelý.
Čo prvé sa človek opýta cyklistickej legendy, keď mu ju predstavia?
Mám voči nemu obrovský rešpekt, poviem pravdu, spočiatku som sa okolo neho len motala. A čo som sa ho opýtala? Uf, to si už nespomínam. Boli sme tam ako partia, sadli sme si, zdalo sa mi, že sme ako kamaráti, ktorí sa už dlho poznajú.
Tak inak – mal viac otázok on alebo vy?
Bola som zvedavá. Všetko, čo vravel o svojej profesionálnej kariére, ma veľmi zaujímalo. Pochopiteľne, mala som aj otázky, bol tam však aj jeho dlhoročný priateľ, redaktor zo špecializovaného cyklistického portálu, ktorý sa ho neustále niečo pýtal. Ja som so zatajeným dychom po celý čas počúvala.
Foto: Martin Sarvaš/Biker Magazín
S novinármi komunikuje veľmi stroho, často ich nechá trápiť sa s otázkami, pričom s odpoveďami sám nepomáha…
V cyklistickej komunite je asi iný. Cítil sa tak dobre, že ani večné dopytovanie mu v tej chvíli nerobilo problém. Aspoň som sa veľa dozvedela.
Mimochodom, spomeniete si, kedy ste ho prvýkrát zaregistrovali ako pretekára?
Je to ikona. Registrujem ho dlho. Najviac vo mne rezonujú majstrovstvá sveta v Bergene 2017 a jeho tesný finiš s Alexandrom Kristoffom.
Už pred pretekmi som našim vravela, že ak Peťo vyhrá, v pondelok nepôjdem do školy. A tak som tam ani nešla. Ďakujem mu aj za tento jeden deň (úsmev).
Video z vašej kamery, na ktorom zblízka vidieť, ako spadol, z mobilu zrejme nikdy nevymažete…
Nielen z mobilu, ale ani z pamäte. Veď komu sa podarí natočiť ho, ako letí dolu z bicykla? V cieli som si video ihneď stiahla do mobilu a pozrela hádam aj pätnásťkrát. Aj Peťo ho chcel vidieť. Potom som mu ho aj poslala. Zabávali sme sa na tom.
Kanadský cyklistický portál vaše video sprevádzal titulkom: „Pozrite sa, ako Sagan pri tréningu ‚žral‘ hlinu na svojom MTB“. Jedol ju teda?
Poviem to takto – nemal k tomu ďaleko (smiech).
Čo spravil z pohľadu enduro jazdca zle?
Celý deň sme sa spúšťali po tej trati. V jej strede je kameň, nie je ho vidno, keďže pred ním je ostrá 90-stupňová zákruta. Tiež som tam mala problémy. Nečudujem sa, že sa mu to stalo.
Peťo to tam pustil viac ako mal a vzniklo toto virálne video. Nebolo to o neskúsenosti, Sagan nebol prvý ani posledný, ktorý na ňom spadol.
Vyzeralo to, že ho to vôbec nebolí…
Presne tak. Aj preto sme mu dali prezývku Wolverine (fiktívna postava komiksovej série X-Men, pozn. red.). Na sústredení spadol niekoľkokrát, vždy sa postavil, oprášil a šiel ďalej. A ja som takmer mala akési zástavy srdca. Viem, čo ho čaká, aký má program, keby sa zranil, o všetko by prišiel. Vzápätí som si však povedala, „čo panikáriš, veď to je Peter Sagan!“
Čo má robiť jazdec, ktorý vie, že spadne?
Dať si ruky dopredu. A potom sa už len schúliť a pokiaľ sa dá, skotúľať. Každá situácia je iná, nie vždy sa to dá. Je to aj o skúsenostiach, človek sa časom naučí aj padať. Nejaký cyklistický „výletník“ by sa v tomto prípade najskôr dolámal.
Čo najviac bolí pri endure? Vyzerá to ako pomerne boľavá disciplína.
To teda je… Pochopiteľne, zlomeniny sú najhoršie. Kľúčne kosti praskajú pomerne často, občas sa vykĺbi rameno. Ja som mala napríklad problém s kolenom, po páde sa mi prakticky otočilo a potrhali všetky väzy. V tomto športe treba so zraneniami počítať. Radosť z jazdy a úspech však prebijú akúkoľvek bolesť.
Ale pády, po ktorých ste si aspoň na chvíľku povedali, že „už nikdy viac na to nesadnem“, asi boli, nie?
To sa mi ešte nestalo. Enduro je moja celoživotná láska, pravda, ľudí zaujímajú predovšetkým zranenia, ale ja im vravím, že to je možno jedno percento zo všetkého, čo vám táto disciplína dáva. Zvyšných 99 percent je o neopísateľnej radosti.
Foto: Martin Sarvaš/Biker Magazín
Dočítali sme sa, že pred dvomi rokmi ste museli podstúpiť operáciu mozgu…
Keď som mala sedemnásť, diagnostikovali mi dedičné ochorenie – aneuryzmu (vydutie) mozgu. Mojej mamine praskla, tak som šla na MR a CT vyšetrenie. Potvrdilo sa, že aj ja mám výduť cievy. Pri endure zažívam rôzne tlaky a otrasy, mohlo sa to stať i mne.
Po operácii som dva mesiace pauzovala, na kontrole mi povedali, že to je v pohode, no o pár minút ortieľ už znel, že s cyklistikou musím skončiť. Poviem vám, zrútil sa mi svet. Dlho sme riešili, čo ďalej. Napokon sa to vyvŕbilo tak, že po dobu jedného roku som pretekala na vlastné riziko.
Po pár týždňoch som už stála na štarte Svetového pohára. Keď som vyhrala, z psychického dna som vyletela na Everest. Bol to pocit, ktorý som si dovtedy ani nevedela predstaviť. Teraz je už – našťastie – všetko v poriadku.
Ako ste sa vlastne dostali k enduru?
Cez môjho strýka, ktorý sa mu venuje veľmi dlho. Bol jedným z priekopníkov endura na Slovensku. Cestoval po celej Európe, kde sú kvalitné trate, u nás doma s tým stále len začíname. Aj preto som rada, že môže byť pri jeho rozvoji.
Nestretávali ste sa s predsudkami?
Venovala som sa futbalu aj hokeju, rodičia vždy trvali na tom, že sa musím hýbať. Jasné, aj dnes mi ešte kde-kto povie, že enduro je príliš chalanské. Azda aj preto sa mu u nás zatiaľ venuje tak málo dievčat. Skôr či neskôr to však príde aj sem.
Aký je to pocit frčať po kamenistej trati dolu kopcom?
Je tam veľa adrenalínu. A kde je adrenalín, tam je nepopísateľná radosť.
Praje Slovensko tomuto športu?
U nás doma je to zatiaľ pomerne náročné, aj preto toľko cestujeme. Vo svete sú dlhšie i obtiažnejšie trate. Dve najťažšie sú asi v Kanade – vo Whistleri a vo Val di Fassa. Sú to ikony svetového endura.
Foto: Martin Sarvaš/Biker Magazín
Koľko stojí bicykel, na ktorom jazdíte?
Nemám to vyčíslené, je tam viacero úprav, ktoré v obchode nekúpite. Povedala by som, že možno desať tisíc. Na sezónu mám jeden, maximálne dva. Našťastie mám sponzorov.
Váš najväčší športový cieľ?
Dostať sa do profitímu a zostať dlho v kolotoči najväčších svetových podujatí. Zatiaľ sa to dá jedine v zahraničí.
Pochádzate a žijete v Lozorne, kde sa narodil aj legendárny olympijský víťaz Anton Tkáč. Rodia sa tam ľudia s pedálmi na nohách?
(úsmev) Osobne som ho nepoznala, ale je to náš slávny rodák. Budem rada, ak prispejem v našej dedine k ďalšiemu cyklistickému úspechu.
Možno aj na olympiáde?
Dúfam v to. Na budúci rok budeme mať prvé majstrovstvá sveta, bodaj by z tejto disciplíny bol raz aj olympijský šport. Veľmi si to želám. Byť druhou olympioničkou z Lozorna.
A čo si želáte k okrúhlym dvadsiatym narodeninám?
Jeden veľký darček som už dostala – zatrénovala som si predsa s Peťom Saganom, o čom sa mi predtým ani len nesnívalo. Ak by som si mohla priať ešte jeden, potom nech sa mi v ďalšej sezóne vyhýbajú zranenia.
Čítajte viac V pelotóne jazdia výkonnostné kone, dajte im „horák“ a na druhý deň sa nepostavia na štart. Sagan je iný level