O rok neskôr ste opäť nastúpili na štart Gira. A tvrdili ste, že ste zažili najťažší deň kariéry. Pelotón stúpal na Gaviu, alpský štít vo výške 2 621 metrov…
Dodnes mi to mnohí pripomínajú. Keď sa tam idú lyžovať, alebo sa vyberú na Giro, posielajú mi pohľadnice, ktoré pripomínajú rok 1988, stále ich tam ponúkajú ako spomienku na historickú etapu. Štrajkovali sme, žiadali, aby cieľ preložili, ale riaditeľ pretekov Torriani vravel: toto presne Giro potrebuje, to bude história, o ktorej sa bude vždy rozprávať. To mu vyšlo, ako športový manažér to kvitujem, ale ako cyklista by som to už nikdy nechcel zažiť. V tom okamihu som sa definitívne rozhodol, že v profesionálnej cyklistike končím, bol to najhorší deň, ktorý som v nej zažil.
V etape sa množstvo cyklistov vzdalo, ale vy ste prišli do cieľa…
Dostali sme nejaké prísľuby, vybrali sa na horu, ale boli sme na ňu nepripravení, zle oblečení, bola zima, veľa snehu. Zažil som cyklistické peklo. Najhoršia bola cesta na vrchol a potom zjazd. Ako jeden z mála som celú etapu absolvoval na bicykli, aj to len preto, lebo som nemal takú možnosť ako väčšina pretekárov, ktorí sa aspoň na chvíľu zviezli v aute… Bol to športový škandál. Počasie nebolo ani v ďalších dňoch optimálne, až potom začali etapy skracovať. Ale podmienky už neboli také kruté ako pamätný deň 6. júna.
Čítajte viac Spolu so Saganom sa po sezóne rozlúči s kariérou ďalší hviezdny cyklista: Končí sa úžasné dobrodružstvo, som z toho smutný
Pre československú cyklistiku boli v tom období najsledovanejšie Preteky mieru. Vy ste na nich obsadili celkovo štvrté a dve piate miesta, čo bol výborný výsledok. Ako si na toto podujatie spomínate?
Pre nás boli Preteky mieru vrcholom všetkého. Vďaka nim, vďaka našim legendám Smolíkovi a Moravcovi, ktorí ich vyhrali, som sa začal venovať cyklistike. A nielen ja, to platilo v tom čase o takmer všetkých reprezentantoch. Bol som typ cyklistu, ktorému tieto preteky charakterom, profilom nesedeli. Mal som radšej preteky v kopcoch, občas nejaká časovka, nie príliš dlhá. Na Pretekoch mieru veľa etáp viedlo po rovine, často sa rozhodovalo v záverečnom šprinte, čo nebolo nič pre mňa. Ale mali pre nás nesmierny význam.
V čom?
Vďaka nim sme mali dobré podmienky. V zimách, ktoré boli tvrdšie ako teraz, sme mohli trénovať v prijateľných klimatických podmienkach. Keď sme chceli na Pretekoch mieru obstáť, potrebovali sme najazdiť v zimnej príprave aspoň 12-tisíc kilometrov. Dnes je to úplne iné, vybrali by sme sa na Malorku, prenajali si apartmán a jazdili tam pokojne celú zimu.
Aké ťažké bolo vybojovať na Pretekoch mieru víťazstvá?
V tom čase boli Rusi nezdolateľní, mali Suchoručenkova, Averina, Osokina, Pikuusa a mnohých iných. Silný tím malo NDR a Poľsko. My sme bojovali najmä v súťaží tímov, čo bolo dosť preferované. A aj v klasifikácii jednotlivcov sme sa usilovali vybojovať nejaké lepšie umiestenia. Pretekom mieru sa venovala obrovská pozornosť v médiách, podobne ako teraz Tour či Giru, ktoré sprevádza veľká mediálna omáčka. Tak to bolo vtedy i teraz.
Foto: ČTK / Zehl Igor
Medaily na najvýznamnejších fórach ste získali ako člen tímu na 100 km. To bola pekelná disciplína. Mali ste ju rád?
Neznášal som ju. V roku 1975 som sa dostal predčasne do tímu, do ktorého som ešte výkonnostne nepatril, jazdil som po boku borcov, akými boli Moravec, Klasa, Hrazdíra. Do kvarteta Dukly ma požičali z Favoritu Brno, dopadlo to zle, tím sa primárne mojou vinou rozsypal a nedorazil do cieľa. Mal som devätnásť, zlomilo ma to, hoci Vlasto Moravec ma utešoval, že keby som neodpadol ja, tak sa to stane jemu.
Chýba vám táto najdlhšia časovka v programe pretekov a šampionátov?
Musím uznať, že mala niečo do seba. Profíci ju nejazdia, preto ju zrušili. Nedala sa jazdiť bez špeciálnej prípravy, len tak. V našej dobe sme ju zvládli päťdesiatkou, teraz by museli ísť jazdci o desať kilometrov rýchlejšie. Na to by sa museli dlhodobejšie chystať, to si vyžaduje čas a čas sú peniaze. Tímy by potrebovali na túto časovku vyčleniť aj desať cyklistov a potom by vybrali štyroch… Uznávam, že stovka predstavovala strašné galeje.