Škoda získal v časovke tímov na 100 km bronz na OH 1980 i MS 1981. Spolu s Milanom Jurčom boli prví cyklisti z bývalého Československa, ktorí sa predstavili na pretekoch Giro d'Italia 1987.
V roku 1987 ste prestúpili do talianskeho profitímu EcoFlam, čo bolo v tom čase skoro nemožné. Ako sa vám to podarilo?
Usiloval som sa o to dlhší čas. Prvý raz sa o tom rokovalo v roku 1984. V ňom sa konala olympiáda v Los Angeles, na ktorej sme nemohli štartovať. Najlukratívnejšiu ponuku som mal z francúzskeho tímu, v ktorom jazdil aj víťaz Tour de France Laurent Fignon. V tom čase ešte neexistovali manažéri, kto vie, ako by to dopadlo, aj keby som dostal súhlas.
Kto o tom rozhodoval?
To sa riešilo na najvyšších miestach. Musel som požiadať o súhlas ČSZTV. Obrátil som sa na jeho šéfa Antonína Himla, to bol v podstate minister športu. „Súdruh Škoda, čo si pre našu socialistickú vlasť urobil? Zatiaľ je to málo,“ odpovedal si a moju žiadosť zamietol. Ale bol to už prvý posun, lebo sa tým aspoň niekto konkrétne zaoberal. Tento moment ovplyvnil moju ďalšiu kariéru.
V čom?
Stratil som motiváciu, doma som sa nemal už kam posúvať. V roku 1984 som mal nielen ja, ale aj iní cyklisti, ktorí sme sa chystali na olympiádu, výbornú formu. Olympiáda mala byť náš vrchol. Bol som v najlepších cyklistických rokoch. Potreboval som nadstavbu, pokračovanie na vyššej úrovni. Od toho obdobia, to sa musím priznať, som do športu už nevkladal toľko síl, energie ako predtým.
Čo sa zmenilo o tri roky neskôr?
V tom období bola trošku priaznivejšia, uvoľnenejšia atmosféra. To trochu platilo aj o roku 1984. Ale stále sa zdalo, že cesta k profesionálom je zarúbaná. V roku 1986 viedol reprezentáciu Kamil Haťapka, ktorý zohral v mojom odchode kľúčovú úlohu. Na konci apríla sme sa chystali na významné etapové preteky Giro della Regione. Pred ich štartom mi tréner vravel, poviem to presne tak, ako on vtedy: Viem, Škodovka, že si „nasraný“, ale garantujem ti, keď vyhráš tieto preteky, tak ťa dostanem k profíkom.
Motivovalo vás to?
V duchu som si vravel, Kamil, toto si mi mal povedať pred dvoma rokmi. Ale mal som formu, preteky som vyhral. Nechcem to bagatelizovať, nebolo to ľahké, ak chcete byť v takom podujatí najlepší, musíte mať aj kus šťastia. Kamil dodržal slovo. Pomohlo mi ešte zopár ľudí na ČSZTV. Na jeseň sa rozbehli rokovania a ďalší rok som jazdil s profíkmi. Také jednoduché, v úvodzovkách, to bolo.
Foto: ČTK / Jaroslav Skála
Mali ste 30 rokov. Malo to ešte zmysel?
Veľa ľudí ma od toho odhováralo. Vraveli mi, že pílim pod sebou konár. Bol som členom Dukly Brno a počúval som, že keď odídem, tak sa už do Dukly nemôžem vrátiť. Už som nemal takú silnú motiváciu, ako keď som bol mladší. Ale povedal som si, aspoň to vyskúšam, lebo by som si možno celý život vyčítal, že keď som konečne šancu dostal, aj keď neskoro, nevyužil som ju. Neľutujem, aj keď športové výsledky už nemohli byť také, aké by som si želal. Bol som vyžmýkaný.
Ale v roku 1987 ste nastúpili na prvé Giro a obsadili ste celkovo 19. miesto. Bolo to nad očakávanie…
Bolo by to povzbudzujúce, keby som mal dvadsaťpäť či menej… Devätnáste miesto bolo slušné, ale nič neznamenalo, tam sa počítali víťazstvá, všetko ostatné boli prehry. Ale trošku ma to potešilo a nadobudol som dojem, že by som mohol dosiahnuť ešte nejaké dobré výsledky. To bola falošná nádej. Už to nešlo. V pelotóne bol aj Milan Jurčo, s ktorým som jazdil v československej reprezentácii. Bol v silnejšom tíme ako ja, nás bolo jedenásť, ich raz toľko. Po Gire si vyskúšal aj Tour.