Pokračovanie článku: Hodinky od Čepičku a Stalinove spisy. Na jeho počesť plnili záväzky

Z majstra športu majster šrotu

Vždy bol presvedčený, že keď skončí vojenčinu, vráti sa na Slovensko. Bol to jasný plán. Ale cesta domov nebola taká priamočiara, ako očakával. V Trenčíne budovali sídlisko pod Sokolicami a sľúbili mu byt. „Vyboxoval“ si ho však napokon niekto iný.

Foto: Ján Súkup

Ján Zachara Ján Zachara.

„Prijal som teda ponuku z Prahy, do Rudej hvězdy, kde mi byt expresne pridelili, za dva týždne som sa sťahoval.“

V hlavnom meste vydržal ďalšie štyri roky a až po melbournskej olympiáde 1956 sa definitívne vrátil a začal pracovať v dubnickej fabrike v oceliarni.

Z majstra športu som sa stal majster šrotu, vravel pobavene. Popri zamestnaní vyštudoval priemyslovku a postupne to dotiahol až na vrchného majstra odlievania ocele. Z tohto postu odchádzal do dôchodku.

Mohol sa však vybrať aj po inej ceste. Ponúkali mu, aby sa stal na plný úväzok trénerom. „Ja už svoju prácu mám,“ odmietol. Ale práci trénera sa venoval do deväťdesiatky. Do telocvične chodil vždy až po šichte v oceliarni.

Venoval sa najmä mládeži, hoci v najlepších rokoch dubnického boxu spolu s Rudolfom Gondášom viedol aj tím, ktorý vybojoval vo federálnej konkurencii majstrovský titul a niekoľko sezón predstavoval absolútnu domácu špičku. Už mal na chrbte deviaty krížik a stále trikrát do týždňa dochádzal na tréningy s mladými pästiarmi do Ilavy.

„Keď som s trénerstvom začínal, mal som plnú telocvičňu chlapcov i dievčat, venovali sa rôznym aktivitám, nielen boxu. Teraz sa zíde na tréningu osem až desať pästiarov,“ vravel.

„Keď vidím, ako box predstavujú v televízii, ani sa nečudujem rodičom, že deti naň nechcú dávať. Ukazujú extrémne zápasy. Každý vidí len tvrdý úder do hlavy. Amatérsky box je iný. Nedominuje v ňom hrubá sila. Je to šerm päsťami. Samozrejme, musí prísť aj úder, bez toho to nejde, inak nebodujete.“

Zachara bol vždy férový chlap. A medzi povrazmi nikdy neoplýval ťažkým úderom. Dokázal sa im často vyhnúť. "V boxe je dôležitá kondičná príprava, rýchlosť, šikovnosť, bleskové nohy.

Mojou prednosťou bola dobrá technika. Keď som videl, že súper nestačí, mal som s ním súcit, nedorazil som ho. Stačilo, že som vyhral. A len málokedy som zvíťazil k. o."

105 schodov za manželkou

S Annou, ktorú si bral v roku 1949, dlho snívali, že si postavia domček so záhradkou. Splnilo sa im to v roku 1976, usadili sa aj s dcérou Mariannou a so synom Jánom v Novej Dubnici.

Manželka bola tanečnica vo folklórnom súbore Kubran. V sedemdesiatych rokoch prekonávala zdravotné problémy, absolvovala dve operácie mozgu a po jednej z nich jej narušili statiku. Jej odchod pred desiatimi rokmi ťažko znášal. Roky chodil denne na cintorín nad ich domom. Viedlo k nemu 105 schodov, ktoré absolvoval v každom počasí.

Foto: ČTK / Havelka Zdeněk

Ján Zachara Československý boxer, olympijský víťaz z roku 1952 Ján Zachara.

Ich domček, v ktorom strávil už bezmála polstoročie, prepísal na dcéru. Obetavo pomáha otcovi a vždy sa starala, aby domácnosť fungovala. Jej daroval aj zlatú medailu z Helsínk. V obývačke má vystavených veľa trofejí, ktoré pripomínajú jeho úspešné roky v ringu.

Ale na helsinskú olympiádu mu zostala na pamiatku len medaila a štartové číslo 258.

"Všetko ostatné som musel odovzdať, aj biele tričko a červené trenírky, v ktorých som boxoval. Patrili sme medzi najchudobnejšie výpravy. Oblečenie sme mali po olympionikoch z Londýna spred štyroch rokov.

Nohavice som mal zahnuté, boli dlhé a padali mi. Niečo som venoval do múzea. Medailu vlastní Marianna, ktorá je stará ako môj triumf. Narodila sa vo februári v roku olympiády."

Mnohí šampióni svoje medaily predali. Aj jemu ponúkal za ňu pred časom zberateľ z Prahy veľké peniaze. „Ale olympijskú medailu by som nedal za nič. Ani za milión. A na čo by mi bol? Mám všetko, čo potrebujem,“ tešil sa Ján Zachara.