Topoľčiansky rodák vyslovil túžbu zúčastniť sa na olympijskom turnaji v Soči, ale v rozhovore pre Pravdu jedným dychom dodáva: „Nebude to len v mojich rukách.“
Aké boli prvé dni po zranení, čo bolo pre vás najhoršie?
Nebolo to jednoduché, lebo tri mesiace som nerobil vôbec nič. Zostal som bez kondície, bez sily. Prvýkrát v živote sa mi stalo, že moje telo nedostalo tri mesiace žiadnu záťaž, takže som aj pribral a musel som si dávať pozor na váhu. O to ťažšie je teraz vrátiť sa späť a dostať sa do formy.
Nakoľko vás zranenie limitovalo v bežnom živote?
Ráno som vstal a cítil som bolesti hlavy. Niečo podobné migréne. Nebolo to príjemné. Po dvoch mesiacoch som s tým začal normálne žiť. Snažil som sa na to nemyslieť. Lekári nechceli ani počuť o žiadnom tréningu, kým budem mať bolesti hlavy. Našťastie som navštívil dobrého lekára v Michigane, ktorý mi pomohol. Bolesti zrazu pominuli. Nie úplne, ale môžem hrať hokej a robiť veci ako predtým.
S akým pocitom ste vykorčuľovali prvýkrát po dlhšej pauze na ľad?
Bolo to krásne a bol som úplne unesený, najmä keď som išiel na ľad s tímom. Zdalo sa mi to strašne rýchle. Dúfam, že si na to rýchlo zvyknem a čochvíľa začnem aj s kontaktným hokejom, so súbojmi.
Ako dlho vám potvrá, kým dobehnete kondičné resty?
To je teraz to najhoršie, s čím sa trápim. Kondička a sila odišla strašne rýchlo a veľmi ťažko sa naberá. Keď má hráč poranené rameno, môže posilňovať aspoň nohy, ale ja idem úplne z nuly. Tri mesiace som nemohol robiť nič a dobehnúť to nie je jednoduché. Navyše ma ešte stále pobolieva hlava. Keď pulz stúpne na 165, začne ešte viac bolieť. Začíname postupne, neviem, koľko to bude trvať, ale dúfam, že do desiatich dní by som mohol skúsiť nastúpiť na zápas.
Obetí s otrasom mozgu v NHL pribúda. Ako sa dá proti tomu bojovať?
Samozrejme, že je v zápasoch potrebné chrániť hlavu, telo, ale v prvom rade je to o hráčoch. Zápasy sú také vyhrotené, že hráči v nich niekedy nepremýšľajú, sú nabudení aj trénermi. Snažia sa hrať čo najlepšie, ale niekedy spravia blbosť. Narazia do súpera aj meter pred mantinelom. Je to diskutabilné.
V lete ste ešte o prípadnej účasti v Soči hovorili opatrne. Ako dlho vo vás dozrievalo presvedčenie, že chcete na turnaj ísť?
Samozrejme, že zavážil rozhovor s trénerom Vůjtekom aj s chalanmi. Chceli, aby som do Soči išiel, aby som tam hral. Chceli, aby som pomohol. Povedal som si oukej, bude to taká rozlúčka s mojou reprezentačnou kariérou. Ale zároveň som zopakoval, že musím byť zdravý a vo forme. Rád by som do Soči išiel, ale bude to veľmi ťažké. Keď stihnem jeden-dva-tri zápasy pred olympiádou, to ešte neznamená, že budem vo forme. Ak sa nebudem dobre cítiť, tak to vypustím. Zdravie je prvoradé, aj keď túžba je veľká. Opakujem, musím byť v poriadku a musím byť vo forme.
Čo hovoríte na nomináciu? V tíme sa objavia premiérovo mladíci Jurčo a Marinčin, naopak chýba veterán Miroslav Šatan…
Je to vec trénera, ktorý je zodpovedný za nomináciu. Keď bude úspech, všetci budú trénera nosiť na rukách, a keď mužstvo vybuchne, všetko sa zvalí na jeho hlavu.
S kým z nominovaných ste v poslednom čase najviac v kontakte?
S mojimi súputníkmi z reprezentácie, s Gabčom (Gáborík), Hosičkom (Hossa), s Kopcom (Kopecký) a Sekom (Sekera). Sem tam si napíšeme, zavoláme. Každý sa teší. Škoda Gáboríkovho zranenia. Ostatným sa darí, čo je dobré. Dúfam, že vytvoríme dobrú partiu a dosiahneme pekný výsledok.
Vlajkonosičom slovenskej výpravy bude Zdeno Chára, ktorého Boston uvoľnil do Soči o tri dni skôr. Svedčí to aj o postavení, aké má kapitán slovenského tímu v klube?
Bol som prekvapený, ale je to od tímu pekné gesto, že mu umožnili niesť slovenskú vlajku. Zdeno má obrovské meno, obrovský rešpekt v NHL i v Európe. Už si svoje preskákal.
Manažéri z klubov NHL sa nechali počuť, že je pre nich česť, ak sa hráči z ich tímu dostanú na olympiádu. Na druhej strane panujú prirodzené obavy, že sa hráč môže zraniť. Ako vnímajú olympiádu v Amerike alebo aj v Kanade, kde ste pôsobili pred ZOH 2010?
Olympiáda je vizitka hráča, lebo sa na nej zúčastnia najlepší športovci na svete. Je to prestíž aj pre klub, ale keď sa pozerám na môj prípad, som zvedavý, ako to dopadne. Tri mesiace som môjmu tímu nepomáhal, iba som sa liečil. A teraz mám odísť na olympiádu. Musím si počkať aj na vyjadrenie manažéra klubu, tímových lekárov. Nebude to len v mojich rukách.
Islanders figurujú zatiaľ na poslednom mieste svojej divízie. Ako vidíte šance na play off?
Začali sme celkom dobre. Po desiatich zápasoch sme boli tretí-štvrtý tím v divízii. Potom sme mali krízu, aj hráči sa nám zranili. Nehrali sme dobre a padli sme celkom dolu. V posledných zápasoch však chalani začali znovu vyhrávať, získali sebavedomie. Do konca základnej časti ešte zostáva dosť zápasov a keď budeme pokračovať vo výkonoch z posledných dní, môžeme ešte zabojovať o postup.
Ako napreduje v hokejovej kariére syn Maxim?
Všetko robíme hravou formou. Spočiatku ho to až tak nebavilo, mal radosť, keď mohol na ľade padať alebo niekoho zraziť, ale za posledný mesiac sa to veľmi zmenilo. Doma každý deň hráme hokej, až ma z toho rozbolí hlava, ale je to môj syn. Samozrejme, že chodí aj korčuľovať a spravil veľké pokroky. Veľmi ma to teší, ale jeho napredovanie je ešte dlhá pesnička.
Manažment a lekári môžu Višňovskému zakázať štart
Proti túžbe Ľubomíra Višňovského zúčastniť sa na ZOH v Soči sa môžu postaviť lekári a manažment jeho zamestnávateľa New York Islanders. Generálny manažér New Yorku Islanders Garth Snow nevidí jeho účasť reálne, aj keby sa objavil v zostave ešte pred olympijskou prestávkou do 9. februára. „Ľubo chce veľmi reprezentovať svoju krajinu a zúčastniť sa na zimných olympijských hrách, ale naši lekári a ani ja nie sme stotožnení s tým, aby tam išiel hrať,“ povedal pre denník Newsday Snow, ktorý môže obrancovi zakázať účasť v Soči.
(SITA)