Odovzdala mu ju najmladšia dcéra nebohého Thorleifa Hauga, hrdinu prvej zimnej olympiády v histórii, ktorému pred 90 rokmi v Chamonix okrem troch zlatých medailí udelili aj bronzovú za skoky na lyžiach. Tú však omylom – v dôsledku až podozrivo triviálnej počtárskej chyby. Jeden bol Haug, druhý Haugen. Ich priezviská mali zhodný koreň, ktorý v staroseverčine znamenal to, čo v slovenčine kopec. Pôvabné: ku kopcu patrí sneh a k snehu lyže. Obaja ich odmala milovali a oboch preslávili.
Rozhodcovská chyba na ZOH 1924 však nevyplynula zo zhody mien. Skôr z nezhody štátnej príslušnosti. Jej obeť zomrela v presvedčení, že keby neemigrovala do USA, figuruje medzi olympijskými šampiónmi.
Seriál – Príbehy zimných hrdinov
Všetko sa začalo pred 90 rokmi vo francúzskom Chamonix. Až do začiatku zimných olympijských hier v ruskom Soči bude Pravda prinášať príbehy hrdinov minulých zimných olympiád – oslavovaných, zatracovaných i zabudnutých.
Thorleif Haug aj Anders Haugen sa narodili ako Nóri. Ešte na konci 19. storočia. Anders bol však o šesť rokov starší, na svet prišiel 24. októbra 1888, a keď dovŕšil dvadsať, rodičia ho aj s mladším bratom a sestrou vzali do Nového sveta – celá família sa vysťahovala za robotou do zámoria. Z Hauga sa v Nórsku stal "lyžiarsky Nurmi“ a z Haugena v Spojených štátoch prvý a dodnes jediný americký olympijský medailista v skokoch z lyžiarskeho mostíka.
Kapitán cestoval za vlastné
Pioniermi amerického lyžovania boli škandinávski imigranti. Zvlášť nórski, ktorých v tom čase žilo za morom už vyše milióna. V roku 1872 založili v Berline v štáte New Hampshire blízo hraníc s Kanadou vôbec prvý lyžiarsky klub na americkom kontinente. Zrod lyžiarskeho zväzu USA v roku 1904 v Ishpemingu dohodlo sedem ľudí, z ktorých až šiesti mali nórsky pôvod. Vrátane prvého prezidenta a generálneho sekretára.
Haugenovci patrili k druhej generácii ambasádorov nórskej lyžiarskej kultúry – symbolom prvej za zlatej horúčky bol pôvodne zlatokop, potom legendárny poštár na snežniciach a na lyžiach John "Snowshoe“ Thompson. Bratia sa naučili skákať ešte v Nórsku a starší Anders sa už po pol druha roku ako reprezentant klubu Chippewa Falls stal v minnesotskom Coleraine majstrom USA 1910. Bol to prvý z jedenástich amerických titulov, ktorí Haugenovci v období 1910 – 1928 získali. Až sedem z nich o tri roky mladší Lars.
V čase nominácie do Chamonix však bol americkou jednotkou jeho starší brat: vyhral domáci šampionát 1923 a v januári 1924 aj kvalifikačný trials v Minneapolise, v ktorom Lars skončil piaty. Andersa Haugena, ktorý mal v tom čase už bližšie k štyridsiatke ako k tridsiatke, zväz určil za kapitána celého lyžiarskeho tímu USA. Dokonca aj za jedného z dvoch delegátov na zakladajúci kongres Medzinárodnej lyžiarskej federácie! Cestu do Európy si napriek tomu musel hradiť z vlastného vrecka.
Najatraktívnejšie na záver
Kým letné olympiády boli vtedy už v rozkvete, zimné len vyháňali púčiky a bojovali o lúče životodarného olympijského slnka. Ich zrodu sa najviac bránili funkcionári škandinávskych krajín. Najmä švédski, ktorí nechceli konkurenciu pre Severské hry, no aj nórski, ktorí každý rok organizovali Holmenkollenské hry.
V Chamonix na prelome januára a februára 1924 oficiálne prebiehal Týždeň zimných športov, ale pod patronátom Medzinárodného olympijského výboru a za gescie organizačného výboru Hier VIII. olympiády v Paríži. Vo svete však vyvolal taký ohlas, že MOV ho 6. mája 1926 na 25. zasadaní v Lisabone so spätnou platnosťou uznal za historicky prvé zimné olympijské hry.
Rozhodnutie neprekvapilo, z dobovej americkej tlače vyplýva, že aj zámorie ho očakávalo. Napriek tomu, že v premiére pod Mont Blancom nie všetky súťaže prebehli hladko a s kostolným poriadkom. Skoky prišli na rad na samý záver programu Týždňa trvajúceho dvanásť dní. Bola to atrakcia zo všetkých najväčšia. Pod mostík Le Mont prišlo pätnásťtisíc ľudí, hoci vstupenku si ich kúpila len tisícka. Nórski skokani mali v tom čase také renomé, že keď sa vo výsledkovej listine traja objavili na prvých troch miestach a ďalší na piatom, pozastavil sa nad tým len ten, kto preteky videl na vlastné oči. Napríklad reportér dnes svetoznámeho francúzskeho športového denníka L'Équipe, ktorý vtedy ešte vychádzal pod názvom L'́Auto: "Najlepší skokan, ten, ktorý skočil najďalej, a bez pádu, nezvíťazil, ba nezískal ani medailu.“
Pán generál, netešte sa
Američan Anders Haugen, pôvodom tiež Nór, doletel najprv na vzdialenosť 49 m a v druhom kole skočil dokonca 50 metrov – tak ďaleko ako nik zo súperov, ani víťaz Jacob Tullin Thams (dvakrát 49 m).
"Vyhral si, všetkých si preskočil najmenej o meter, máš zlato! priletel za mnou a vyobjímal ma lyžiarsky šéf našej výpravy George Leach,“ spomínal po rokoch Haugen. "Mal som pred ním rešpekt, bol brigádny generál a v tom čase aj primátor Minneapolisu, ale musel som ho uzemniť: Tešíte sa predčasne, nerozhodujú metre, ale body – o čo som ďalej skočil, o to mi ako Američanovi znížia známku.“
A fakt. Haugen vo výsledkoch figuroval až štvrtý za tretím Nórom Haugom s neporovnateľne nižšou metrážou 44 a 44 a pol. Meranie dĺžky skokov, ako poznamenal francúzsky novinár, bolo na srandu, počítal sa len štýl…
Oveľa-oveľa neskôr sa ukázalo, že ešte aj ten zle zrátali. Štýl skokanov bodmi od 0 do 20 hodnotili traja rozhodcovia: Nór Hysing-Olsen, Francúz Touchon a Čech Štengl. Ich známky sa na záver spriemerovali do jednej. Hoci Haug dostal viac len od svojho krajana, podľa výsledkovej listiny skončil pred Haugenom, ktorého vyššie hodnotil Francúz aj Čech: 3. Haug (Nórsko) 18,000, 4. Haugen (USA) 17,917.
Teoreticky to samozrejme bolo možné, ale prakticky to malo byť okamžite ak nie podozrivé, tak aspoň tehotné na prerátanie. Americký brigádny generál bol výsledkami roztrpčený, podať protest mu však nenapadlo.
Ako sa prišlo na chybu
Zdalo sa, že nespravodlivosť ostane zakonzervovaná na večnosť. Fenomenálny Thorleif Haug zomrel už ako štyridsiatnik na zápal pľúc a možno ani nevedel, že bronzový príškvarok troch zlatých medailí získal neprávom. Cenné je, že podnet na otvorenie prípadu prišiel z Nórska, aj keď nešlo o pohnutie svedomia.
Slávu za odhalenie chyby zožal nórsky publicita a športový historik Jakob Vaage, dlhé roky kurátor lyžiarskeho múzea v Holmenkollene, ale inšpiráciu dostal od svojho krajana Thoralfa Strømstada, v Chamonix 1924 strieborného na 50 km aj v severskej kombinácii. Ten tvrdil, že na ňu natrafil náhodou oživujúc si pamäť už ako sedemdesiatnik snorením v protokoloch po vlastných výsledkoch.
Združenári mali údajne pôvodne súťažiť osobitne, ale organizátori napokon bežeckú časť ich súťaže spojili s behom na 18 kilometrov. Haug ho vyhral a jedným vrzom získal jedno zlato, bežecké, a druhému, združenárskemu, vybehol v ústrety. Skoky do severskej kombinácie boli už oddelené od súťaže špecialistov, tvorili jej predprogram. Haug však štartoval v jednej aj v druhej súťaži. V prvej získal zlato, v druhej bronz. Ale ten, ako odhalil Strømstad, neprávom. Skutočný priemer jeho známok nebol 18,000, ale len 17,8125, zaokrúhlene 17,813, teda nižší ako mal pôvodne štvrtý Američan Haugen (17,917).
MOV: Nóri, vybavte si to
Lausannská centrála MOV na Vaageho podnet začiatkom sedemdesiatych rokov prerátala výsledky a priznala lapsus. Namiesto toho, aby sa ospravedlnila a sama zorganizovala ceremoniál nového prerozdelenia medailí, cynicky nechala na Nórov, aby si to vybavili medzi sebou…
Bola to tortúra. Vaage najskôr vyhľadal Haugovu dcéru Annu Mariu Magnussenovú, ktorá spravovala otcovizeň, a taktne jej vysvetlil podstatu. Našťastie, pochopila: Ak sa má napraviť krivda a navyše otcovu medailu dostane nórsky rodák, sama mu ju odovzdám. Potom sa cez amerického historika Williama Banksa Berryho skontaktoval s Andersom Haugenom, ktorý v tom čase žil v Kalifornii.
Haugen mal zdravý koreň a dobrodružnú povahu. Živil sa ako murár a tesár, ale privyrábal si aj exhibičným skákaním, trénovaním a projektovaním mostíkov. Prvý vďaka nemu postavili pri jazere Nagawicka a prvý pod jeho dozorom a po ňom pomenovaný vyrástol v areáli Nórmi založenej St. Olaf College v minnesotskom Northfielde ešte pred olympiádou 1924. Výstavbu ďalších inicioval aj s bratom v tridsiatych rokoch.
Skákal aj na snehu z mraziarní
Nerozpakoval sa skákať na čomkoľvek a cez čokoľvek. Ako prvý na svete aj na inom, ako prirodzenom snehu – zhodou okolností na Troch kráľov 1927. Veľkej skokanskej šou v illinoiskom Palos Hills Parku, na ktorej sa čakalo 60-tisíc divákov, hrozilo odvolanie. Ako naprotiveň vôbec nenapadol sneh.
Šéforganizátor, poslanec chicagskej mestskej rady Anton Joseph Cermak, rodák z českého Kladna, neskorší chicagský primátor, odmietol kapitulovať. Obvolal tri najväčšie mraziarne v širokom okolí, ktoré promptne poslali šesť vagónov "umelého“ snehu. Vystlali ním mostík aj bubon, ale pozvané hviezdy sa zdráhali skákať. Tak im išiel Haugen príkladom.
Rok pred šesťdesiatkou sa dal nahovoriť a v Los Angeles v prístave preskakoval na lyžiach autá. Ešte ako sedemdesiatnik trénoval mlaď. Naposledy vraj stál na lyžiach ako 91-ročný.
V sedemdesiatom štvrtom mal osemdesiatšesť. Vaageho pozvanie do Osla na ceremoniál prerozdeľovania medailí z olympiády 1924 ho prekvapilo, no nezaváhal: Pravdaže, na cestu do Európy si trúfam. Široké úsmevy Haugena aj Haugovej dcéry na fotografii obleteli svet.
Život dožil v kalifornskom Oaklande. Štyri mesiace pred smrťou, keď ho už ako 95-ročného zmárala rakovina prostaty, poskytol posledné interview – pre Milwaukee Journal. Ale už len sprostredkovane cez syna Einara.
"Hovorí, že bronzová medaila, ktorú dodatočne v roku 1974 dostal, bola v podstate len cena útechy. V skutočnosti mal získať zlato,“ interpretoval otcove slová. "V Chamonix 1924 to bolo veľmi spolitizované. Nóri ma vnímali ako zradcu. Ty nie si Američan, ty si Nór, vraveli mi,“ odkázal Anders Haugen.
| Haug (Nórsko) | 17,750 | 17,500 | 18,000 | ||
| 17,625 | 17,875 | 18,125 | |||
| 17,688 | 17,688 | 18,063 | 18,000 | 17,813 | |
| Haugen (USA) | 18,250 | 18,250 | 18,500 | ||
| 17,000 | 17,500 | 18,000 | |||
| 17,625 | 17,875 | 18,250 | 17,917 | 17,917 |
Známky, ktoré Haug a Haugen dostali od troch rozhodcov (v prvom stĺpci od Nóra Hysinga-Olsena, v druhom od Čecha Štengla a v treťom od Francúza Touchona) v prvom a druhom kole. V treťom riadku priemerná známka od všetkých troch rozhodcov, potom pôvodný výpočet priemeru (zaokrúhlený smerom hore) a napokon upravený po 50 rokoch.