„V globále jej venujem najviac času. Aj vzťah mám s ňou najbližší,“ vraví bývalý hokejista.
Ale blízko máte aj k Šimonovi Nemcovi, však?
Pochopiteľne. Nedávno som sa vrátil z Ameriky, kde som ho videl. Nikdy nezabudnem, keď mi ho ako 14-ročného priniesol hokejový agent Marcel Sakáč. Šimon mal štrnásť a povedali mi, aby som sa oňho dobre postaral, lebo je to budúci hráč NHL.
Pozeral som sa s miernym úškľabom a vravel si, „tento“? Poviem vám, trošku bol pribratý. Uplynulo päť rokov, sedel som na zápase New Jersey Devils a ten chlapec hrá v zámorskej profilige. Ide mu to akoby tam bol už tretiu sezónu. S totálnym prehľadom a pokojom. Klobúk dole.
Foto: Archív Šimona Klimčíka
A neustále sa zlepšuje…
Keď bude na vrchole výkonnosti a získa aj potrebné skúsenosti, bude z neho kandidát na Norrisovu trofej pre najlepšieho beka. Má na to všetky predpoklady. Ale musí na sebe veľmi tvrdo drieť. Má však jedno šťastie.
Aké?
V Petre má veľký vzor. Počas letnej prípravy sa neraz stretnú a môže vidieť, ako Vlhová drie. Pýta sa ma: "Naozaj toľko času trávi v športovom inštitúte? Je tam doobeda, poobede, tréning, fyzioterapia, regenerácia. Športu odovzdáva neskutočne veľa a aj preto je olympijská víťazka a svetová šampiónka.
Čiže Nemcovi občas Vlhovú takto podhodíte?
Samozrejme. A koľkokrát. Povedal som mu: „Šimon, ty máš azda aj viac hokejového talentu ako Peťa toho lyžiarskeho, ale musíš mať aj takú pracovnú morálku ako ona. Žiadny môj športovec sa jej v tomto nevyrovná.“
Ako hokejista dokážete posúdiť, že Nemec má veľký hokejový talent…
A ešte aký. Raz môže byť top obranca, má na to naozaj všetko. Ale nesmie sa spoliehať len na svoje nadštandardné hokejové myslenie, musí makať. To, čo mu boh nadelil, je jedna vec, k tomu treba ešte niečo pridať.
Väčšinou to takto u športovcov býva – buď ste obrovský talent alebo si to všetko musíte vydrieť…
A potom sú to ešte športoví velikáni. Tí, ktorí majú jedno aj druhé. Šimon nesmie poľaviť. Musí byť silný a rýchly.
Foto: Archív Šimona Klimčíka
Pred rokom a pol ste nám povedali, že zatiaľ čo Filip Mešár pri tlaku na lavičke zdvihne aj sto kilogramov, Nemec nie. Zmenilo sa na tom niečo?
Kilečko asi stále nedá. No mohol by už. (smiech) Každý má iné predispozície, silnejšie a slabšie stránky. Šimon a Filip sú odlišní a každý pracuje na svojich nedostatkoch.
Keď sme sa rozprávali, Nemec ešte nebol pripravený na NHL, dnes už asi áno, predsa len, zvláda aj osobné súboje. Ale aj keď som bol v New Jersey a rozprával som sa s tamojšími kondičnými trénermi, tiež vidia uňho veľký potenciál na zlepšovanie sa.
Cepujú ho tam?
Nemyslím si. Je už sezóna, po zápase regenerujú a nasleduje ďalší duel. Práve keď som tam bol, mal po kondičnom tréningu, ale bola to už len skôr udržiavačka.
Vy ste naňho v lete tvrdší?
To by som nepovedal. Príprava je niečo iné, tam sa ide na kvantum. Dnes hrá tri-štyrikrát za týždeň, dôraz sa kladie na regeneráciu a výživu. Ale sám uznal, že keď hrajú dva zápasy za dva dni – v tejto sezóne ich majú až sedemnásť – má toho dosť.
Mal som možnosť vidieť to, keď po Chicagu hrali s Vancouvrom. Vyzeralo to ako v Prátri na kolotočoch, v prvej tretine prehrali na strely 2:15. Ale môžem povedať, že život v NHL si užíva.
Povedal vám to?
Bol som tam aj vlani a rozdiel je obrovský. V Amerike sa postupne udomácňuje, rastie mu sebavedomie, aj na letisko pre mňa prišiel už na aute. Zabýval sa.
Čítajte viac Jubilejný bod Šimona Nemca v sezóne. Jeho New Jersey sa vyrovnalo najlepšiemu tímu NHL
Je to už viac muž ako chlapec?
Život, ktorý tam vedie, ho posúva dopredu. V kabíne je s veľkými hviezdami, zákonite preto rastie aj osobnostne. Vidieť to aj na ľade.
Keď sme s ním robili rozhovor po debute v Nitre, mal len pätnásť, bola to náročná novinárska úloha…
Viem si to predstaviť. (smiech) Aj teraz v New Jersey robil interview pred celou hlavou, vravel mi potom, že mal celkom slušnú trému. No zvládol to. Petra zažíva niečo podobné, tiež dáva po pretekoch rozhovory pred celým areálom.
Zdá sa nám, že v tomto sú predsa len iní – Nemec dnes pri rozhovoroch pôsobí o dosť uvoľnenejšie…
Petra je väčší introvert. Nechcem však povedať, že Šimon by bol nejaký exhibicionista, to teda určite nie. Na oboch mám rád, že viac makajú telom ako rozprávajú ústami, lebo zažil som aj opačné prípady.
Áno, Nemec je navonok asi o niečo sebavedomejší, žoviálnejší, ale to je len dobre. Keď mal premiéru v NHL, nebolo to na ňom vôbec vidno. Keby bol ako my Slováci – taký maličký a zakríknutý bez sebadôvery – ako by to asi dopadlo?
Možno na niekoho pôsobí trošku arogantne, ale nie je to tak, on je práveže skromný chalan. V Amerike to dávajú Európanom občas pocítiť, Šimona však ihneď vzali medzi seba. Preto, že si verí. A výkony ho k tomu oprávňujú.
Videli ste aj zázemie Devils?
Zariadil mi lístky na zápas, ale keď som ho poprosil, že by som sa chcel ísť pozrieť aj na tréning a rád videl zákulisie, trošku zneistel. Akoby si myslel, že je tam len mesiac s cestou a na niečo také nemá nárok. Ale už z minulosti som poznal tamojšieho kondičného trénera, napísal som mu a všetko vzápätí vybavil. Bol som tam tri hodiny – Šimon makal na ľade a ja zasa sedel v ich akejsi obývačke a pil kávu. Šimon sa na tom celkom bavil.
Bol to iný svet?
Isteže. Vlastný kuchár, brutálna šatňa, servis okolo, ľudí majú hádam na všetko. Pre chalana, ktorý hral niekedy hokej, to bolo niečo neskutočné. Na druhej strane ma zahrialo pri srdci, keď som videl, že ich posilňovňa je na 90 percent zariadená rovnako ako tá moja v Liptovskom Mikuláši. Čiže aj u nás máme dobré podmienky na rozvoj kondičného tréningu.
Nedávno ste vydali knihu s názvom Nerev. Aj Vlhová s Nemcom pri vašom tréningu občas „revú“?
Z času na čas si samozrejme zafrflú. Alo zrovna oni dvaja sa nikdy extrémne nesťažujú. Keď niečo poviete Vlhovej, spraví to bez nariekania a zbytočných otázok. Keď mi zasa povie, že už je unavená, beriem to do úvahy, lebo často to nehovorí.
Keď niekto vydrží päť rokov pod prísnym Liviom Magonim, zrejme znesie veľa…
(úsmev) Peťa nie je žiadna primadona.
Bol to v sobotu v Jasnej smutný deň?
Smutný. Veľmi smutný.
Ale v životoch profesionálnych športovcov zrejme pomerne bežný…
Stáva sa to, patrí to k lyžovaniu, prihodilo sa to aj iným elitným pretekárom. Teraz Petre. Na domácom kopci, pred vlastnými fanúšikmi – veľmi smutné.
Sú potrhané väzy v kolene najčastejšie vážne zranenie v lyžovaní?
Áno. Tým, že členok je v lyžiarke zafixovaný, tak jediný voľný bod na nohe je koleno. Väčšinou si to odnesie meniskus alebo krížny väz. Žiaľ, stalo sa.
Väčšinou sa to udeje v zjazde či v super G, nie?
Práveže sa to prihodí aj v technických disciplínach. Častejšie pri obrovskom slalome, keďže tam je aj vyššia rýchlosť. Zažil som však už aj to, že sa to stalo babám pri slalome.
Čo ste prežívali na trati, keď Petra spadla?
Že je zle, som začal tušiť, keď zostala ležať v sieti. Nezdvíhala sa. Viete, ona je silný kus lyžiarky a keď sa nezdvíha na nohy, viem, že je to vážne. Na to, že je to žena, má celkom výrazne posunutý prah bolesti a nikdy sa neváľa po zemi len tak.
Aj Mikaela Shiffrinová spomínala, že keď lyžiarky na trati videli, ako silná Vlhová bezvládne leží v snehu, muselo to s nimi zatriasť…
Presne tak. A potom – keď som sledoval – ako ju nakladajú do vrtuľníka, mal som slzy v očiach. To si je človek potom už istý, že to nie je dobré. Strašná škoda.
Musela aj Petra ihneď vedieť, že to bude mať vážne následky? Napokon, samotný pád nevyzeral fatálne…
Keď si ho však človek pozrie spomalene, zistí, že pri páde sa jej pravé koleno trošku prerotovalo – zrejme práve tam došlo k zraneniu.
Čiže nie po náraze do siete?
Predpokladám, že nie. Z toho, čo som videl, sa to stalo pri páde, viseli jej lyže dopredu.
Boli ste už s ňou v kontakte?
Chvíľku, keď odchádzala vrtuľníkom. Poslal som jej potom správu. Keď sa to upokojí, zavoláme si.
Ako to podľa vás prežíva?
Musí jej to byť veľmi ľúto. Navyše, stalo sa to na jej domácom kopci, v Jasnej. No život ide ďalej. V ňom sa stávajú aj podstatne horšie veci.
V minulosti ste boli profesionálny športovec, dnes mnohých koučujete. Ako dlho sa hlava vysporadúva s niečím takým?
Sú športovci, ktorí začnú od prvého dňa. Pracujú na tom, aby boli hneď späť. Ale – samozrejme – nájdu sa aj lajdáci. Fakt je jeden, rekonvalescencia bude stáť veľmi veľa síl.
Fyzických aj psychických. Petra je vo všetkom odhodlaná a motivovaná, vôbec sa nebojím. Bude robiť všetko preto, aby bola čo najrýchlejšie naspäť. Absolútne pripravená.
Čo to znamená z hľadiska vašej práce a Petrinej kondičnej prípravy na ďalšiu sezónu?
Ťažko v tejto chvíli povedať. Je to stále čerstvé. Bude sa riešiť operácia a celý následný plán. Na prognózy a hodnotenia je teraz priskoro.
Bude to aj pre vás výzva?
Pre všetkých v tíme. Dostane od nás všetku možnú podporu.
Pracovali ste už so športovcom, ktorý sa vracal po podobnom zranení?
Áno. Aj nedávno. Prihodilo sa to našej mladej lyžiarke Karolíne Frackowiakovej. Nemala síce roztrhnutý väz, ale tiež bola po operácii kolena. Práve som to dnes rozoberal s fyzioterapeutmi, že Kája bola akoby náš pokusný králik.
Čítajte viac Shiffrinová vyzvala Slovákov, aby dopriali Vlhovej rodine čas na vyrovnanie sa so zranením. Keď hovorila o slalome, bolo jej ťažko
Kedy sa jej to stalo?
Pred dvomi mesiacmi. Jej zranenie však nebolo natoľko vážne ako v prípade Petry. Návrat je rýchlejší. Dnes – dva mesiace po operácii – už stojí na lyžiach.
Vy, ako bývalý športovec, ste si tiež prešli podobným zranením?
Operovali mi koleno, mal som polámaný meniskus. Prešiel som si tým. Ale nie je to také vážne ako roztrhnutie krížneho väzu.
Zvykne to zanechať stopy aj na psychike?
Opäť je to individuálne. Niekto sa cez to rýchlo prenesie, iného to zloží a nikdy sa nevráti na pôvodnú úroveň. V prípade Vlhovej som optimista. Verím, že sa vráti ešte silnejšia.
A nie je to klišé? Naozaj sa môže po niečom takom vrátiť ešte silnejšia?
Je to opäť nová, aj keď neželaná, skúsenosť. A čo sa týka kolena – doktori sú odborníci, urobia to tak, aby to držalo tak, ako kedykoľvek predtým.
Petre venujete najviac času zo športovcov, ktorým sa venujete?
V lete áno. Venujem sa jej, keď je doma v Liptovskom Mikuláši. Kolega Marco s ňou zasa jazdí po pretekoch. V globále jej venujem najviac času. Aj vzťah mám s ňou najbližší.
Január je čas novoročných záväzkov a preplnených posilňovní. Čo poviete nešportovcovi, ktorý chce byť zo dňa na deň Vlhovou?
Na jednej strane to je fajn, keď si takíto ľudia nájdu vo svojom živote inšpiráciu. No nezabúdajme na to, že profišportovci sa tam dostali systematickou prácou – krok za krokom. Veľakrát sa mi stalo, že počas Vlhovej tréningu u nás v posilňovni sedeli pri iných strojoch bežní ľudia.
Vidia, že Petra robí drepy so stokilovým závažím a oni majú tak desatinu z toho. Vravím im, že sa tam raz môžu dostať, ale keď im dám kilečko teraz na chrbát, vyskočia im platničky. Skratky jednoducho neexistujú.
Čo vás najviac irituje pri cvičení obyčajných ľudí?
V prvom rade je fajn, keď ktokoľvek príde do fitka, lebo to značí, že chce na sebe pracovať. Ten „chudák“ však nemôže vedieť, že robí niečo zle.
Ide si tam zacvičiť v dobrej viere, ale veľakrát si svojou neodbornosťou ublíži. Všetko má dve strany mince. Nie každý si vie dovoliť platiť trénera, ale aspoň na začiatok by to bolo vhodné. Sú princípy, ktoré musia byť dodržané.
Čo by mal robiť človek, ktorý z duše neznáša fyzické utrpenie, ale zároveň chce byť zdravý?
V prvom rade kvalitný a dostatočný spánok. Nejesť v jednom kuse sladké a vyprážané. Musí tam byť zelenina, ovocie, ale aj mäso, ryža a zemiaky. Žiadny extrém, nech ľudia radšej používajú obyčajný sedliacky rozum.
Keď chcú schudnúť, nebude pre nich najlepší beh, lebo trpia ich kĺby. Nech si radšej vezmú bicykel alebo bežky. Dnes žijeme v dobe, že na internete je všetko a chudák človek sa v tom má problém zorientovať. Ale kalkulačka nepustí, ak viac zjem, potrebujem aj viac zo seba vydať. A keď nie, tak priberiem. (smiech).