Obľúbený dlhovlasý blondín Jozef Sabovčík sa dožil v pondelok šesťdesiat rokov. Už 35 rokov žije v USA s manželkou, bývalou americkou krasokorčuliarkou Jennifer Veriliovou a synmi Bladeom a Jozefom.
Aké boli oslavy? Pripravili ste aj niečo mimoriadne, napríklad na ľade?
Oslava ešte len bude. Mám šesťdesiatku, Jenn päťdesiatku, budeme oslavovať spoločne zajtra. A len doma. Pozvali sme asi tridsať hostí a bude veselo.
Stále pôsobíte mladícky. Cítite roky?
Samozrejme, roky sa pomaly hlásia o slovo. Už to nie je, ako bývalo.
Ste však stále v pohybe. Čo ešte fyzicky zvládnete?
V auguste som absolvoval ďalšiu operáciu kolena… Ale stále si obúvam korčule, pohybujem sa denne na ľade, najmä s deťmi na tréningu. Skoky už nezvládam, ale sklz ešte áno.
Čítajte viac Sedemminútový sex a zásahy do súkromia. Wittová prehovorila o praktikách Stasi, tajnej služby NDR
Vek je vždy veľmi relatívna vec. Na ľad vás priviedla babička, mali ste šesť a trošku úsmevne vyznieva argument, ktorý si vypočula – že ste už starý začínať s krasokorčuľovaním…
Bolo to tak. Ale babička sa, našťastie, nedala odradiť (smiech). Vybavila to a som jej za to stále veľmi vďačný.
Babička bola veliteľ. Aký mala podiel na tom, že ste sa stali špičkovým športovcom?
Mal som pred ňou prirodzený rešpekt. Vždy som bol celý nesvoj, keď sa na mňa mračila či nahnevala. Bola pri všetkých mojich nielen športových krokoch. Pri všetkom dobrom i zlom, čo som zažil. Keď som bol zdravý i chorý, keď som vyhrával, ale aj prehrával. Nikdy ju nič negatívne neovplyvnilo.
V čom vám najviac pomáhala?
Najmä v tom, že nikdy odo mňa nechcela úspech. Ale viedla ma k tvrdej práci. Keď videla, že sa na ľade či v škole neulievam, bola so mnou vždy spokojná.
Ako reagovala, keď ste začali zbierať prvé triumfy a medaily?
Samozrejme, mala z nich radosť, ale ako som už naznačil, medaily neboli pre ňu na prvom mieste. Ak som do toho dal všetko, tak mala zo mňa radosť. A rovnako to brali aj moji rodičia.
Foto: ŠTARTFOTO: JÁN SÚKUP
Robili ste na ľade pokroky. Ale prišli občas aj neúspechy. Neodrádzali vás?
Nikdy. Práve naopak. Vždy som sa dokázal s nimi vyrovnať a pokračovať.
Úspechov ste dosiahli veľa. Ktorý z nich si najviac ceníte? Bol olympijský bronz viac ako európske zlato?
Olympijská medaila znamenala pre mňa asi najviac. V Sarajeve 1984 som mal dvadsať a dosiahol som úspech, ktorý som v tom okamihu nevedel ani doceniť a uvedomiť si, aký význam má pre moju ďalšiu budúcnosť i pre históriu. A predovšetkým pre moju budúcu kariéru za morom. Ale musím dodať, že som bol veľmi hrdý aj na úspešnú obhajobu titulu majstra Európy.
Od zisku bronzu v Sarajeve uplynie o niekoľko týždňov štyridsať rokov. Ako si na olympijskú súťaž spomínate po takom dlhom čase?
Stále sú to nádherné spomienky. A s odstupom času človek zabudne na zlé veci. Mal som problémy s kolenom a aj v dejisku súťaží som musel vypustiť veľa tréningov. Koleno jednoducho neposlúchalo. Na stupni som stál nielen so svojimi veľkými súpermi, ale aj kamarátmi. Celá olympiáda bola neuveriteľným zážitkom.
Čo vás najviac nadchlo?
V Sarajeve vládla krásna atmosféra. Fantastická bola aj olympijská dedina. Mám pocit, že bola vôbec posledná, kde boli spolu všetci športovci. Som rád, že som to ešte zažil.
Tesne pred súťažou vládla aj neistota, ktorú vyvolávalo vaše zranené koleno. Boli ste v súťaži už úplne fit? Alebo ste pociťovali problémy aj v pretekoch?
Problémy pretrvávali stále. Museli mi ťahať vodu z kolena. Ale dôležité bolo, že všetko dobre dopadlo. Ale jedna vec ma predsa len mrzí. Nemohol som vystúpiť na záverečnej exhibícii. Sedel som na striedačke s naliatym kolenom…