Rodičia ho spoločne so staršou sestrou brali všade. Na dovolenke sa učil plávať, ako turista spoznával hory. Lyžiarska kariéra Lukáša Vosátka sa začala záväzkom.
„Postavil sa na ne, keď mal 15 rokov. Mohol už skôr, našli sme mu aj trénera. Lenže on si povedal, že začne až vtedy, kedy dovŕši tento vek,“ vysvetľuje mama Mária s úsmevom. Pred vtedajšími Vianocami dostala s manželom jasné inštrukcie.
„Chcem pod stromček modré lyže,“ vypočuli si Vosátkovci. „Hovorila som si: No určite! Raz sa spustí a bude hotovo…“
Slovo robí chlapa. Lukáš sa po 15. narodeninách naozaj naučil lyžovať a dnes si s hrdosťou oblieka reprezentačný dres.
Novú kombinézu pre zimné Svetové hry Špeciálnych olympiád si teraz v januári v Kazani neoblečie. Podujatie ako mnohé ďalšie odložili pre pandemickú situáciu na január 2023.
Keď nezíska medailu, hnevá sa
Progres v lyžovaní bol veľmi rýchly. Lukáš sa previedol na sústredení na Skalke. Hoci nevyhral a bol sklamaný, dostal sa do užšieho výberu, ktorý odcestoval na sústredenie do Rakúska.
„Jazdil som na malých lyžiach (big footoch, pozn.). Niekedy som mal na sebe aj padák,“ opísal moderné metódy tamojších trénerov.

Zhoršujúca sa epidemiologická situácia na Slovensku však Vosátkovcom spravila škrt cez rozpočet.
„Vlani ani v roku 2022 sme ešte neboli na lyžiach,“ povzdychne si pani Vosátková.
Jej syn musí mať plný kalendár. Tak, aby sa nenudil a zároveň ho to bavilo. V ostatných týždňoch si dni kráti tenisom.
„Pri ňom potrebujete trpezlivosť. Lukášovi na začiatku chýbala. Teraz však už robí pokroky a baví ho to,“ prezrádza Mária Vosátková.
Ako člena Special Olympics Lukáša motivuje stáť na medailových stupienkoch. Keď to nevyjde, je to vidieť. „Keď nezíska cenu či medailu, poriadne ho to zasiahne,“ pokračuje mama.

Aké sú Lukášove športové ciele?
„Presadiť sa v Kazani a najmä sa posúvať ďalej – v športe i mimo neho. Na lyžiach je slobodný, ako všetci ostatní,“ tvrdí Vosátková.
Jej ratolesť rada cestuje po svete.
„Bol som v Spojených štátoch amerických, Francúzsku či Taliansku,“ pochválil sa cestovateľskými zážitkami. „Páčili sa mi mrakodrapy i metro v New Yorku. Boli sme aj vo Washingtone, kde sme si pozreli Biely dom.“
Incident v potravinách
Na svahu, tenisovom kurte či v bazéne sú výsledky pre Lukáša len druhoradé.
„Najdôležitejšie je udržiavať kamarátstva a hľadať nové. Lukáš totiž nemá veľa priateľov. Navonok nepôsobí, že mu niečo je, ale komunikácia s ním je náročná,“ priznáva mama.
Žiaľ, aj na vlastnej koži zažila apatiu zdravých voči človeku s autizmom.

"Raz sme boli v obchode. Nechcelo sa mu čakať v rade pri pokladni. Tak šiel dopredu, tam sa prechádzal a rozprával si. Starší pán sa pri mne pristavil a opýtal sa, či patrí ku mne.
Vraj sa bojí. Povedal mi, aby som ho radšej nechávala doma. Lukáš pritom nič nerobil," prekvapuje Vosátková.
Nájdu sa však aj pozitívne príklady. Ako partia na bratislavskom Draždiaku, s ktorou si Vosátkovci krátia horúce dni.
„Preplávam Draždiak krížom-krážom. Zahral som si tam bowling, jazdil na paddleboarde či bicykli. Pomáhal som aj nosiť poháre v bufete,“ opisuje Lukáš.
Mama to s ním mala náročnejšie najmä v detstve.
"Videla som, že je trochu iný. Zakričala som na neho, ale on pôsobil ako hluchý. Lekárka sa s tým nestretla. Hovorila len, že chlapci sú pomalší. Zistili sme diagnózu, keď mal 2,5 roka.
Vtedy nerozprával, komunikoval len cez plač a hnev. Teraz je to jednoduchšie. Vnímame sa a rozprávame."

Lukáš sa nevedel hrať s hračkami, tak sa mama vynašla.
„Nevedel, čo s nimi, napríklad s puzzle. Rád však sledoval zlatú bránu. Dostala som nápad. Natočila som staršiu dcéru, ako si skladá či kreslí. Pustila som to Lukášovi a on všetko zrazu pochopili. Dcéra mu odvtedy veľmi pomáha. Je jeho vzorom.“
Tento rok oslávi tridsiate narodeniny. Poteší sa z úspechov lyžiarky Petry Vlhovej či Petra Sagana. Čo by mu urobilo radosť pri oslave okrúhlych narodenín?
„Chcel by pretekársky bicykel,“ uzatvára Mária Vosátková.