O ich vyhliadkach sme sa zhovárali s mužom, ktorý oboch dobre pozná. Bývalý reprezentant a neskôr aj daviscupový kapitán Dominik Hrbatý (45) istý čas Kližana trénoval.
Čo vravíte na jeho návrat?
Nevidím mu do hlavy, ale asi to je tak, ako sám povedal – zrejme mu chýbal adrenalín. Šport je svojim spôsobom droga. Viete, koľko som mal myšlienok na návrat?
Vážne?
Isteže. Bolo ich mnoho. Všeljakých. Lenže v mojom prípade to je nereálne. Keď však sledujem hráčov na turnajoch, často si poviem, aké by to asi bolo, keby som mohol hrať aj ja.
Martin má vek, v ktorom to stále môže skúsiť. Je to veľmi šikovný chalan, má vynikajúcu ruku, na trénovanie úderov veľa času nepotrebuje. On to tam bude mať vždy.
Ste optimista?
Neviem, hádam mu to vyjde. Možno sa dostane niekam na challengerovú úroveň, ktovie, môže to vyjsť nakoniec aj na ATP. Predpoklady má, musí sa dať len fyzicky dohromady, aby ho obchádzali zranenia a problémy. Po dlhších pauzách telo niečo vydrží, potom však začínajú problémy rôzneho druhu.
Je náročné udržať ho zdravé a v kondícii. Ak raz z toho vypadnete, dostať sa späť a vydržať v požadovanom stave je trikrát náročnejšie. Je to ako s autami…
Ako je to s autami?
(úsmev) Keď ide v jednom kuse, nepokazí sa vám, no naštartujte ho za studena, dajte plyn na podlahu a máte zarobené na problém.
Kližan nám povedal, že ho máta elitná desiatka, do ktorej je podľa neho ľahšie sa dostať, ako pred rokmi…
Nikde nie je napísané, že sa nemôže dostať vyššie, ako bol kedykoľvek predtým. Pozrite sa na Filipa Poláška, roky bol mimo a keď sa vrátil, vyhral grandslamový titul.
V športe je možné naozaj hocičo. Jedna vec sú však reálne očakávania, druhá sny. V každom prípade musím zopakovať, že Kližan je neuveriteľne šikovný tenista. A v jednom má pravdu.
V čom?
Tenis bol pred dvadsiatimi rokmi ďalej ako teraz. Mnohí dnešní hráči nemajú požadovanú techniku, ale naopak, v ich hre je priveľa slabín. Pozrite sa na roky 2000 až 2010 – napríklad Juan Carlos Ferrero, David Ferrer, Lleyton Hewitt, Tommy Haas, Marat Safin, títo tenisti nemali od základnej čiary žiadne slabé miesta. Dnes tam je hocikto.
Čítajte viac Kližan: Potrebujem adrenalín, stres, ventilovať petržalskú agresivitu. Zažil som pár životných prehier, no som odhodlaný, predbehnem aj TGV
Napríklad?
Taký Benoit Paire, Nick Kyrgios, nikdy som napríklad nepochopil, ako sa mohol hore predrať Američan Steve Johnson, ten chlap nemá žiadny bekhend, nevie ho jednoducho zahrať. Kedysi to nebolo predstaviteľné. Úroveň techniky poklesla, ale celodvorcový tenis a všestrannosť je zasa omnoho ďalej.
V niečom tenis napreduje, inde zasa nie a to je podľa mňa aj hlavný dôvod, prečo veľká trojka tak dlho dominovala. Vyrástla v časoch, kedy bol tenis technicky absolútne kompletný, zároveň je z generácie, ktorá bola oveľa šikovnejšia ako tá naša strojovejšia.
Dokáže sa Kližan natoľko nadchnúť, aby toto všetko zvládol?
Na to vám najlepšie odpovie on sám. Ale ako ho poznám, keď sa správne nahnevá alebo zatne, tak si ide za tým, nech sa deje čo sa deje. Pravda, potom tam je aj jeho ďalšia povahová črta. Keď dosiahne, čo si zaumienil, potom rýchlo stratí motiváciu. Ale fakt netuším, čo ho momentálne ženie vpred.
Spomínal aj Davisov pohár, v ktorom mu chýba už iba jedna nominácia, aby dostal veľmi raritné ocenenie za oddanosť…
To by nemusel byť až taký veľký problém. (smiech) Najmä v dnešnej dobe, keď náš piaty najlepší hráč je okolo 600. miesta na svete.
Aj keď je Kližan s tenisovými funkcionármi „na nože?“
To je už otázka na Tibora Tótha, lebo zväz nikdy predtým nehovoril kapitánovi do nominácie. Záleží, ako sa rozhodne. Pravdaže, zo zväzu ho budú ovplyvňovať, pán Moška asi nebude veľmi rád, keď sa Martin vyhupne niekde na úroveň dvestovky v rebríčku ATP a začne byť relevantným hráčom pre tím.
Viem si živo predstaviť, ako by tlačil na Tótha, aby tam Kližana nedával. Zatiaľ to je však predčasná otázka, lebo ešte tam nie je. Keby som však bol ja kapitánom, hovoriť si do toho rozhodne nenechám. Toto je šport, nie politika.
Použiteľný by mohol byť trebárs aj vo štvorhre, nie?
To je ďalšia vec. Kližan má na to, aby bol v debli aj hráčom elitnej desiatky. Vždy ju hral naozaj veľmi dobre. A teraz už má na ňu aj vek.
Čítajte viac Slovenský „enfant-terrible“ to má v ruke a nepotrebuje veľa trénovať. Keď sa rebel s poznámkami správne nahnevá, ide si za tým
No neviem, či by ho to napĺňalo – motať sa po turnajoch a hrať jeden zápas za dva-tri dni. Toto zrejme nebude jeho krvná skupina.
A čo rozchod Alexa Molčana s Mariánom Vajdom? Prekvapila vás táto správa viac, ako že sa Kližan vracia späť?
Áno aj nie. Vajda bol platený zo zväzových peňazí, ktoré Molčan zarobil a odovzdal zväzu. Pokiaľ sa mu darilo a zarobené vracal – ktoré mimochodom malo ísť na mládež a nie na trénera – tak to šlo. No keďže sa mu prestalo dariť a zrazu zväz nemal z čoho Maroša zaplatiť, tak bolo po všetkom. Celé zle.
Prečo?
Už za komunistov odovzdávali hráči časť zarobeného Pragosportu a odtiaľ sa financoval juniorský tenis. Aj Maroš Vajda vám povie, ako neraz čakali, kým Ivan Lendl pošle peniaze, aby bolo za čo sa najesť a hrať na turnajoch.
Počul som o tom, ako sa v Taliansku skákalo z hotela cez plot a susedom oberali mandarinky, aby bolo čo do úst. Je fajn, že zväz Molčanovi pomáhal, ale podľa mňa si to mal Alex financovať sám.
Dôvod?
Pretože je to profík zo svetovej stovky a zarába dosť veľké peniaze na to, aby si takéhoto trénera mohol dovoliť. Žiaľ, u nás to máme trošku zdeformované, funguje tu akýsi princíp, že my ti zaplatíme všetko a potom – pochopiteľne – hráči už sami investovať nechcú.
Je to chyba. Národný zväz by mal tenistu niečo naučiť, pomôcť mu na začiatku, ale neskôr ho odstrihnúť. U nás to tak vždy bolo, STZ si myslí, že ak tenistovi nezaplatí trénera, padne ešte hlbšie. Ale nechýba potom hráčom dostatočná motivácia?
Vy povedzte…
Kedysi si Radek Štěpánek požičal od Jiřího Nováka, keď bol finančne na dne. Chcel ísť na turnaj do Estorilu, nemal na letenku ani na hotel. Mal 28 rokov a keby mu to tam nevyšlo, je hotovo. Viete, akú musel mať motiváciu?
Čítajte viac Nádej spľasla. Vajda je "taký akurát tréner", s Djokovičom dokázal nemožné. Prečo mu to potom s Molčanom nesadlo?
Pochopiteľne, bol pod tlakom, no ten patrí k tenisu. Keď investujete z vlastného, žijete tým. Sú to vaše peniaze a dávate do toho všetko. S cudzími je to trošku iné. Je to len jedna z drobností, ktorá robí rozdiely.
Boli očakávania od spojenia Molčan – Vajda priveľké?
Keď si nájdete niekde Alexove rozhovory pre médiá, keď spolu začínali, vravel som si, „len aby ten chlapec nepohorel“. Napokon sa to aj stalo. Chcel ísť do dvadsiatky, tridsiatky a nevyšlo to.
Aj ja som si tým kedysi prešiel. Po Roland Garros 1999, kde som sa dostal až do semifinále a hral som naozaj vynikajúci tenis, som sa vracal do Paríža zopakovať úspech. Myslel som si, že to bude rovnaké ako sezónu predtým. Že sa mi nemôže nič zlé stať. A prehral som hneď na úvod.
Kde bol problém?
Nebol som na to mentálne pripravený. Dosiahol som úspech a domnieval sa, že dom môžem teraz stavať od prvého poschodia. To je však omyl, vždy sa začína zospodu. Od základov. Takýto pocit som mal z Molčanových vyjadrení.
Netvrdím, ani on nečakal, že úspech sa dostaví automaticky, ale nemal v hlave to, že stále je len na začiatku. Akoby si začal myslieť, že niečo dostane ľahšie alebo rýchlejšie. V tenise to tak nefunguje.
Ani keď vás trénuje Vajda…
On vie poradiť, ukázať vám cestu a postrčiť po nej, ale všetky kroky aj tak musí spraviť tenista sám.
Molčan v minulosti priznal, že na začiatku kariéry nemakal na sebe tak, ako jeho rovesníci. Nepotreboval preto prísnejšieho trénera?
Vajda je taký akurát tréner. Nie je prísny, nie je ani detailista, vie spraviť výbornú náladu aj zvoziť, keď sa niečo odflákne. Na jednej strane vás brutálne naladí, ale nedonúti zapracovať na detailoch.
V minulosti mal azda aj šťastie, že mal pri sebe hráčov ako som bol ja alebo Novak Djokovič, my sami sme chceli riešiť totálne drobnosti. Jednoducho precízni workoholici, ktorí si mnohé veci robili aj sami. Novak ich napokon doviedol do absolútnej dokonalosti, lebo nikdy nebol s ničím úplne spokojný.
Foto: ČTK / Koller Jan
Molčan taký nie je?
Zrejme si povahovo úplne nesadli. Ľahkovážnejší hráči potrebujú mať pri sebe niekoho prísnejšieho, tenisti, ktorí všetko okolo berú na život a na smrť, zasa kouča, ktorý vytvorí pohodu.
Oboch poznám, podľa mňa to chce k Alexovi trénera, ktorý mu bude neustále pripomínať detaily. Viete, čo vravím svojim zverencom ja?
Čo?
Pýtam sa ich, čo si budú myslieť, keď im tisíckrát poviem, že sú hlúpi. Všetci svorne odpovedia, že si asi naozaj začnú navrávať, že sú hlúpi. To je presne o tom. Keď svojmu hráčovi niečo tisíckrát poviete, nie je to preto, že mu chcete zle. Jeho hlava potrebuje veci zautomatizovať.
Má Molčan na to, aby sa vrátil na svoje lanské pozície vo svetovom renkingu?
Áno, ale bude to mať ťažšie. Súperi si ho už okukali. Vedia, čo naňho platí. S Marošom sme sa o ňom niekoľkokrát rozprávali, zhodli sme sa, že pokiaľ nezmení vo svojej hre niektoré detaily, bude to mať náročné. Šikovnosť a ruku na to má, to však nie je všetko.
V šatni sa o druhých tenistoch vždy veľa rozpráva, aj ja som sa po zápase pýtal napríklad Safina, aký bol jeho súper. O vašich slabinách sa rýchlo ostatní dozvedia. Aj mne začali neskôr servovať do forhendu, lebo tam našli moje slabšie miesto.
Molčan prehráva svoje zápasy ako cez kopirák, neustále ho súperi melú cez jeho nedostatky. To však nie je len jeho problém, funguje to tak pri 99 percentách tenistov. A potom tu je Djokovič. ktorý sa vie z takýchto situácií rýchlo dostať.
Vajda bude mať trénerských ponúk zrejme habadej…
Otázne je, či sa mu bude ešte chcieť cestovať. Poviem pravdu, veľmi ho obdivujem, ako sa obetoval pre tenis. Deň po ukončení kariéry ma začal trénovať a cestoval 270 dní v roku. S Djokovičom mal to isté.
Nevidel vyrastať svoje dcéry, v kontakte bol s nimi jedine cez telefón a internet. Napriek tomu ho doma veľmi podporovali, vraveli: „tatino, choď tam a pomôž im“. Sám neviem, či to ešte bude chcieť podstúpiť.
Foto: Profimedia