Miloslav Mečíř (57), niekdajší skvelý tenista, povyhrával v minulosti množstvo vzácnych trofejí.
Odteraz má na papieri aj to, že je Športová legenda. Tesne pred sviatkami mu tento titul udelil Klub športových redaktorov.
Pomalé krvácanie
Na okruhu ATP mal povesť náladového hráča – keď mu to šlo, tenis v jeho podaní vyzeral ako umenie. Bol nezdolateľný, aj najväčším esám sa triasli kolená.
Jeho hra bola taká príťažlivá, že údajne aj súperi sa chodili na jeho zápasy pozerať. Keď však nemal deň, akoby sa na kurte rozpadával, glosoval jeho neskorší zverenec Karol Kučera.
Čítajte viac Mečíř je génius. Má svoj svet i vlastný čas
„Keď mi nevychádzajú ani moje obľúbené údery, strácam záujem,“ vysvetľoval Mečíř pred desiatkami rokov novinárom.
Mal svojský štýl. Na súperov vytváral obrovský psychický tlak. „Jeho letargický výraz na kurte je klamlivý, podobne ako hravá váhavosť mačky s myšou kdesi v kúte. Aj preto ho hráči nazývajú veľkou mačkou,“ napísal o rodákovi z Bojníc v roku 1988 Los Angeles Times.
Bol iný ako ostatní. Tenis bol preňho niečo ako šach. Opatrne ťahal figúrkami, prvé minúty spoznával súpera, čítal jeho hru, hľadal slabé miesta.
A potom mu vliezol pod kožu. Jednoducho génius, ktorého myšlienky sa môžu zdať iným ako bláznovstvo. Taký Mats Wilander by o tom vedel rozprávať.
„Prehra s Mečírom nie je rýchla smrť,“ vravel o ňom kanadský profesionál Glenn Michibata. „Je to pomalé krvácanie.“ Boris Becker zasa povedal, že proti nemu treba hrať takticky: „Lebo ak s ním budete hrať tenis, prehráte.“
Mlieko, prosím!
Iný ako ostatní – túto vetu si podčiarknite. Mečíř bol iný na kurte, ale aj mimo neho. V tom najlepšom zmysle slova. V dobovej západnej tlači nájdete aj historku z luxusnej reštaurácie v Londýne, kde sa bol olympijský šampión zo Soulu najesť po jednom zo zápasov.
K dobrému šťavnatému stejku vraj odmietol pohár kvalitného vína, vypýtal si pol litra mlieka.
Čítajte viac Keď Kučera dobýjal Austráliu: Víťazstvo nad Samprasom ma prenieslo do rozprávky
„Často si ma preto doberali,“ povedal, keď sme ho s úsmevnou historkou konfrontovali.
„Keď ste v steakovej reštaurácii a máte chuť na palacinky, niekto sa môže čudovať. Mlieko som mal vždy rád. Chutilo mi viac ako víno, lebo z neho som sa aj napil, nielen opil. V tom Londýne by som si pokojne dal aj kakao, keby mi ho vedeli pripraviť ako doma. Oni však dávali do mlieka iba horúcu čokoládu, ktorá bola ako lepidlo,“ zasmial sa.
Anekdoty – ako napríklad táto o londýnskom mlieku – si vraj Mečíř vždy prísne strážil. Nikdy zbytočne nerozprával, nikdy netúžil byť stredobodom záujmu.
Počas kariéry médiá o ňom písali, že keď čakali na odpovede, „najradšej zmizol na pol hodinu v kúpeľni a dostali ich len vtedy, keď ho prekvapili a v miestnosti bol iba jeden východ.“
Foto: Pravda, Ivan Majerský
„Najradšej mám novinárov, ktorí prídu a potom zase odídu. Bez toho, aby sa vôbec niečo pýtali,“ povedal im raz po anglicky so silným prízvukom. „Napíšte o mne to, čo už napísali iní,“ zdôraznil.
Aj preto sú niekdajšie texty o slávnom Čechoslovákovi zmesou faktov aj fantázie. Napríklad o tom, ako sa pred zápasmi napchával majonézovým šalátom alebo prémie za víťazstvá odnášal v igelitovej taške.
Sledoval korytnačky
Keď však mal chuť, odpovedal. Občas aj ironicky. Keď sa ho pred finále v Key Biscayne 1987 ako vášnivého rybára pýtali, aký úlovok by najradšej vytiahol z vody, opovedal: „Ivana Lendla. Naozaj veľká ryba,“ rozosmial publikum. Na druhý deň svojho rivala zdolal. Prvý a poslednýkrát v kariére.
Mimochodom, ryby, to je jeho. „Rád očami presvecujem vodu, rozmýšľam, kde a aké by mohli byť, popri tom preletí vtáčik – to je moje. Tam viem byť sám, ani novinári ma tam nenájdu,“ povedal nám pred pár rokmi. Podľa jeho známych má doma niekoľko akvárií a pri nich totálne stráca pojem o čase.
Natural boy, takto ho označil v roku 1987 autor v profilovom článku v Sports Illustrated. Vzápätí pripojil príbeh o tom, ako ho organizátori márne zháňali pred zápasom na turnaji vo Washingtone.
Súper bol už na kurte a Mečířa nikde. Zrazu sa vraj vynoril z lesa. Vysvetlenie? Zaujali ho korytnačky v neďalekom jazere.
Čítajte viac Starká mi vravela: Budeš mať vestu ako Connors. Netušil som, kto to je
Ale späť na kurty…
Mečíř bol tenisový samorast. Nikdy nemal trénera, hoci jeho najväčší rivali už v tom čase vždy mali niekoho po ruke. V Bratislave na Slovane mu patrili kurty číslo osem a deväť a neváhal si na ne pozvať trebárs aj rekreanta.
„Napríklad zubára Nagya, ktorý vedel do loptičky udierať iba z forhendu. Miloš si ho postavil do jedného rohu a snažil sa zakaždým nájsť jeho silnejšiu stranu,“ spomína Kučera, ktorý ako malý chlapec trénoval na vedľajšom dvorci.
„Ak by som mal kouča, pripravil by ma o vlastnú kreativitu,“ vysvetľoval kedysi Mečíř. No v tej bol skutočne výnimočný.
S drevenou raketou
V rebríčku ATP to dotiahol na skvelé štvrté miesto. Hral v dvoch grandslamových finále a experti tvrdia, že nebyť jeho boľavého chrbta, dosiahol by ešte viac.
„Tých grandslamov mal mať niekoľko,“ povedal o ňom nedávno Mats Wilander, legendárny Švéd, ktorý ich získal sedem a dlhé týždne sedel aj na tenisovom tróne.
V sezóne 1988 ovládol tri zo štyroch grandslamov, len v jednom zápase – vo štvrťfinále Wimbledonu – našiel premožiteľa. Miloslava Mečířa. „Mám pocit, že nech robím čokoľvek, aj tak je všetko len o ňom,“ povedal.
Mečířa spomína často, je preňho tenisovým géniom a dodnes nechápe, že sa nikdy nestal svetovou jednotkou. Zostáva preňho najlepším tenistom, ktorý nikdy nevyhral grandslamový titul.
„Nikdy zo seba nedostal všetok potenciál. Samozrejme, jedine v zápasoch proti mne,“ zažartoval.
Čítajte viac NÁZOR: Legenda
Z jedenástich vzájomných duelov totiž Mečír vyhral až sedem. Wilander o nich zvykne vravieť, že boli preňho peklom.
Či mohol dosiahnuť viac, sa už dnes nedozvieme. Pravdou je, že do posilňovne ho nikto nikdy nedostal, vždy robil len to, čo sám uznal za vhodné. Vlastný svet, vlastná hlava. Pravdou tiež zostáva, že pre jeho generáciu hráčov bol vždy svetovou extratriedou a jeho meno je nezmazateľné.
Mal 26 rokov, keď ukončil kariéru – 19. marca 1989 vyhral turnaj v Indian Wells ako posledný hráč s drevenou raketou.
O rok neskôr definitívne skončil. Ako legenda, na ktorú sa nezabúda…