Keď Kučera dobýjal Austráliu: Víťazstvo nad Samprasom ma prenieslo do rozprávky

Karol Kučera (43) zdoláva Peta Samprasa a postupuje do semifinále Australian Open. Na grandslame dosiahol túto métu ako prvý slovenský tenista (v ére samostatnosti) – pred dvadsiatimi rokmi.

„Môj vtedajší agent – dnes už nebohý Ken Meyerson – mi po zápase hovoril: Ty si tú loptu videl, ako keby bola basketbalová. Tak čisto som triafal údery,“ spomína si niekdajší šiesty hráč svetového rebríčka.

Spomeniete si občas na Melbourne 1998?

Z času na čas. Ale skôr vtedy, keď mi ho niekto pripomenie. Ako naposledy Karina Habšudová. Poslala mi plagát, ktorý nedávno vyvesili na Hopmanovom pohári. Pripomenuli si ním naše víťazstvo spred dvadsiatich rokov. Vďaka tomu som si oživil aj spomienky na Australian Open 1998. Alebo mám ešte jeden príklad: nedávno sme boli na turnaji v Koblenzi a Andreja Martina sprevádzal kamarát. Pri večeri mi hovorí: V 98-om som mal jedenásť rokov a utekal som zo školy, aby som ťa videl v zápase s Petom Samprasom.

Uvedomujete si pri týchto slovách, koľko času už odvtedy uplynulo?

Samozrejme. Dokonca sa mi niektoré detaily už z mysle vytratili. Teraz v nej mám nové zážitky.

Predsa len, čo sa vám v nej vynorí, keď sa povie Austrália 1998?

Jednoznačne to, že išlo o môj najlepší tenisový rok. No treba dodať, že tomu predchádzali udalosti z predošlej sezóny.

Aké?

Všetko sme naštartovali v Stuttgarte. Vo finále som zdolal Sergiho Brugueru – hráča, ktorý v tom čase vyhral Roland Garros. To ma nesmierne povzbudilo. Vtedy som sa v rebríčku prepracoval na 24. miesto, vyššie som nikdy predtým nebol. No musím povedať, že viac ma ovplyvnila aj jedna nesmierne smutná udalosť.

O čo išlo?

Na konci roka 1997 nám zomrela mamina. Doteraz som to žiadnemu z novinárov nepovedal, ale teraz to už vnímam inak, tak to dám zo seba von: Dostal som sa do zvláštnej fázy. S Rišom Galovičom sme šli na sústredenie do Vysokých Tatier. Tam som okolo Štrbského Plesa behal takým spôsobom, že mi bolo úplne jedno, čo sa so mnou stane, hoci aj zomriem. Trénoval som tak, ako by som to za iných okolností nikdy nerobil. Vďaka tomu som nabral ohromnú, až extrémnu kondíciu. Dá sa povedať, že žiaľ za mamou ma vyhecoval.

Kto vám v tom období najviac pomohol?

Rodina, jednoznačne. V Poprade som hral turnaj, vo finále som zdolal Jirku Nováka. Všetci ma nesmierne podporovali. Bolo to veľmi silné. Aj vďaka tomu som šiel do Austrálie nabudený.

Foto: SITA, Peter Hudec

Karol Kučera Karol Kučera.

To sa odzrkadlilo toho roku už na Hopmanovom pohári…

Áno, prehral som na ňom len s Patrickom Rafterom – v tajbrejku tretieho setu. Ostatných hráčov som zdolal.

Čo nasledovalo potom?

Cestoval som na turnaj do Sydney, kde som postúpil do finále. Pred ním ma seklo v krku, nevedel som otočiť hlavu, už vôbec nie podávať. Milošovi Mečířovi, môjmu vtedajšiemu trénerovi, som vravel: Musím skrečovať. V tom prišiel riaditeľ turnaja a hovorí: Musíte ísť aspoň na kurt, sú tu ľudia, televízie. Tak si ma zobrali do parády dvaja fyzioterapeuti – dávali mi rôzne hrejivé mastičky. V priebehu chvíle však bolo 0:3, sadol som si na lavičku a premýšľal, kedy by som zápas skrečoval. Predsa som to však ešte skúsil, no vzápätí bolo 0:4, potom 2:5. Zrazu som však súpera brejkol a vyhral som 7:5, 6:4.

A potom prišiel grandslam. Išli ste si naň po veľký výsledok?

Cítil som sebavedomie. Vedel som, že môžem zdolať silných súperov. No neprial mi žreb, ktorý mi prisúdil Brugueru, vtedy svetovú desiatku. Napokon mi však skrečoval zápas.

A nasledoval zlomový súboj s Čechom Danielom Vacekom…

Presne tak. Vonku bolo štyridsať stupňov. Prehrával som 1:2 na sety. Vtedy som si povedal: Nevadí. Necítil som totiž žiadnu fyzickú únavu. Uvedomil som si, že behy okolo Štrbského Plesa ma privedú k víťazstvu. Tak sa aj stalo. Vacek odpadol a prevalcoval som ho. Aj vtedy som myslel na maminu, hovoril som si, že hrám pre ňu. Smutná emócia ma skôr nabudila, ako by ma položila, hoci som prežíval vskutku ťažké obdobie.

Následne ste zdolali Daniela Nestora s Richardom Frombergom a prišlo pamätné štvrťfinále s Petom Samprasom – obhajcom titulu. Verili ste si?

Áno. Môj vtedajší agent – dnes už nebohý Ken Meyerson – mi po zápase hovoril: Ty si tú loptu videl, ako keby bola basketbalová. Tak čisto som triafal údery. Navyše, stále mi slúžili nohy. Aj vďaka nim som dosiahol o pol metra ďalej, necítil som únavu. Samprasove podanie mi nenarobilo také problémy ako obvykle. V ten deň to skrátka vyšlo.

Ako ste sa cítili po veľkom triumfe?

Počas prvých kôl som všetko vnímal ako bežný turnaj. Od tohto okamihu som sa cítil ako v rozprávke.

Čo vám Sampras povedal pri sieti? Bolo to veľmi strohé, Američan dokonca ani nepodal ruku rozhodcovi…

S týmto súvisí zápas, ktorý sme spolu odohrali pred Australian Open 1998. Stretli sme sa vo Wimbledone 1997. Prehral som 1:3 na sety. Mali sme jednu výmenu, počas ktorej mi dal Sampras kraťas. Nalepil sa na sieť a čakal, čo sa bude diať. Väčšinou sa hráči v takých chvíľach už stiahnu, on nie. Tak som na neho vypálil loptu, no netrafil som ho. Napriek tomu na mňa pozeral v štýle: hej, mladý, čo si si to dovolil?!

Čo nasledovalo?

O niekoľko gemov mi dal podanie na stred. Reagoval som len reflexívne, lopta vyletela hore. Už vtedy som vedel, že pôjde po mne. Ani som sa nestihol otočiť a už ma trafil obrovskou bombou do stehna. A opýtal sa: Are you OK (Si v poriadku)? Keď sme po zápase prišli k sieti, tak mi hovoril: Mal si smolu, že si na mňa natrafil. A s tým súvisí Australian Open 1998. Práve tam som mal nesmiernu chuť mu povedať to isté (smiech).

Samprasa ste mali za sebou. Nasledovalo semifinále s Petrom Kordom. Od rozdelenia federácie vtedy uplynulo len päť rokov. Boli vášne o to väčšie?

Ani nie. Musím uznať, že mi zápas nevyšiel, Kordovi som uľahčil cestu do finále, v ktorom zdolal Marcela Riosa. Mrzí ma, že som už predtým nemal skúsenosť s podobne veľkým zápasom. Potom by súboj s Kordom možno dopadol inak. Každopádne, zaujímavé však boli iné záležitosti.

Aké?

Korda sa po Australian Open dostal v rebríčku na druhé miesto a nesmierne túžil po poste svetovej jednotky. V tom ho však obvinili z dopingu a čakalo sa na verdikt. Do jeho vyrieknutia mohol Korda hrať. Narazili sme na seba na turnaji v Antverpách. Keby ma zdolal, poskočil by na líderskú pozíciu v rebríčku. Vtedy už všetci vedeli, že Korda má problémy s dopingom – aj českí hráči ako Vacek, Damm, Suk. Nechýbali v Antverpách a všetci prišli na náš zápas. Nie preto, aby v dôležitej chvíli držali palce krajanovi, ale aby fandili mne. Chceli dať najavo, čo si o Kordovom dopingu myslia. Vytvorili mi atmosféru ako na Davisovom pohári a Kordu som zdolal. Bola to pre mňa mierna satisfakcia za Austráliu.

Foto: SITA, Ivan Fleischer

Karol Kučera Karol Kučera.

Nehnevalo vás, že Australian Open mal za víťaza dopingového hriešnika?

Ale áno. Naše vzťahy s Kordom, s ktorým sme boli kamaráti, trénovali sme spolu, sa naštrbili.

Viete, čo povedal Korda po tom zápase v Antverpách?

Nie.

Že by vás určite zdolal, keby do štvrtej rána nesledoval zápas českých hokejistov s Američanmi na zimných olympijských hrách v Nagane…

Tomu veľmi neverím, ale to už je teraz fuk (smiech).

Nepremýšľali ste nad tým, že vo finále by ste si s Riosom poradili aj vy?

Určite áno. Po prehre s Kordom som ešte zostal v Austrálii. Deň pred zápasom som šiel z večere a v tom vidím, ako Rios vyráža s dvoma babami kamsi von. Zrejme sa šiel uvoľniť, ale teda riadne (smiech). Veľmi by ma zaujímalo, čo vtedy ten Rios robil.

Chceli by ste vrátiť čas?

Nie. Všetko je tak, ako má byť. Niečo by som urobil inak, možno aj horšie.