Hľadať
Denný / nočný režim
Sledujte nás
Pravda Pravda EURO 2024 EURO 2024 Výsledky výsledky

Je deportácia Djokoviča najväčšou športovou kauzou? A čo Piešťany 1987?

Dlhých a horúcich jedenásť austrálskych dní. Detenčný hotel, súdy, ostré vyjadrenia politikov, krajina hore nohami. O kauze tenistu Novaka Djokoviča sa vraví, že v športe veľa takých nebolo.

27.01.2022 09:00
Novak Djokovič Foto:
Novak Djokovič pred deportáciou z Austrálie.
debata (48)

Určite však nebola prvá a ani posledná. A možno ani najväčšia. Po chvíľke zamyslenia vám v momente zíde na um niekoľko podobných. Ale dajú sa vôbec porovnávať? Každá je iná, každá mala svoj dôvod. Žiarlivosť, politika, doping.

Vybrali sme osem káuz. Iných od tej Djokovičovej. Netvrdíme, že boli väčšie, takéto hodnotenie je vždy subjektívne. Sú však dostatočne veľké na to, aby história nezabudla.

Ukradnutá medaila

Uprostred éry bipolárneho súperenia sa rivalita USA a Sovietskeho zväzu neraz preniesla aj do športu. Jedno z najvyhrotenejších zápolení sa odohralo vo finále basketbalového turnaja na olympiáde v Mníchove 1972.

Američania viedli o jediný bod a do konca zostávali tri sekundy. Sovieti rozohrali, ale vzápätí zapískal rozhodca, pretože časomerači zle zareagovali na oddychový čas trénera „zbornej“. Na hodinách zostala posledná sekunda. Po rozohrávke bol koniec a USA sa radovali.

Predčasne.

V tej chvíli po schodoch zbehol generálny sekretár basketbalovej federácie FIBA Brit William Jones a bezprecedentne zasiahol do zápasu. Rozhodcu prinútil vrátiť čas o tri sekundy späť, teda do momentu, keď chcel sovietsky tréner oddychový čas. Záver nariadil opakovať.

Ivan Edeško rozohral dlhým vyhodením cez celú palubovku na Sašu Belova, ten sa uvoľnil a košom v poslednej sekunde rozhodol zápas. Sovietsky zväz vyhral 51:50. „Američania sa musia naučiť prehrávať, aj keď si myslia, že majú pravdu na svojej strane,“ vyhlásil po finále šéf FIBA.

Tí boli natoľko frustrovaní, že si odmietli prevziať cenné kovy. „Keby sme prehrali, s hrdosťou by som si šiel pre striebornú medailu. Ale nás nezdolali, nás podviedli,“ vysvetlil Mike Bantom za celý tím.

Sklamanie pretrvalo vo väčšine hráčov dodnes. „Myslel som, že to o dva-tri roky odznie, ale tá bolesť si naďalej žije vlastným životom,“ podotkol kapitán Kenny Davis. Finálovú prehru z 10. septembra 1972 nikdy neuznal, svedčí o tom aj znenie jeho závetu, do ktorého dal podmienku, že jeho dediči nesmú o striebornú medailu nikdy požiadať.

Nožom do chrbta

Písal sa 30. apríl 1993, mladučká Juhoslovanka Monika Selešová pár mesiacov predtým znova ovládla Australian Open. Po finálovom triumfe nad Steffi Grafovou následne v Hamburgu ladila formu na ďalší ročník Roland Garros. Vo štvrťfinále nemeckého turnaja viedla nad Magdalenou Malejevovou 6:4, 4:3, keď vtrhol počas prestávky medzi gemami na kurt šialený fanúšik Grafovej.

Günter Parche a jeho posadnutosť nemeckou hviezdou vyústili do šialeného útoku vykosťovacím nožom. Selešovú bodol pred zaplnenými tribúnami i zapnutými televíznymi kamerami medzi lopatky. „Zrazu som zacítila ostrú bolesť v chrbte. Otočila som sa a zbadala človeka s nožom v ruke. Potom som si uvedomila, že ma bodol,“ spomína.

Rýchlo ju previezli do nemocnice, kde sa pomerne rýchlo zotavila. Bola ju tam navštíviť aj jej najväčšia súperka Grafová.

Parcha vyhlásili za duševne chorého, a tak sa vyhol väzeniu. Tenisová legenda sa preto rozhodla, že na žiadny turnaj do Nemecka sa už nikdy neprihlási: „Ľudia zabúdajú na to, že ten muž ma bodol úmyselne a nedostal trest. Necítila som sa tam viac komfortne.“

Nie vojne

Milovali ho i nenávideli, fandili mu, ale aj nepriali a 28. apríl 1967 tento rozpor ešte prehĺbil. Najslávnejší boxer všetkých čias Muhammad Ali sa rozhodol ignorovať povolávací rozkaz do armády. V čase, keď po zbrani v ruke túžila väčšina dospievajúcich chlapcov v Spojených štátoch, Cassius Marcellus Clay povedal vojne vo Vietname rázne nie.

Jeho počin vyvolal vášne. A bol zdrojom novinových titulkov na niekoľko rokov. Minimálne do roku 1971, keď Najvyšší súd v USA svojim rozhodnutím podporil jeho presvedčenie.

Práve 28. apríla sa Ali postavil pred vojenských činiteľov vo vojenskom náborovom centre v Houstone a pri čítaní jeho mena neurobil krok vpred. Trikrát žiadal, aby jeho status odvedenca vzhľadom na jeho moslimskú vieru zmenili. Zbytočne. Neskôr ho zatkli.

Jeho veľká kariéra dostala vážne trhliny. Športová komisia v štáte New York pozastavila jeho licenciu, Svetová boxerská asociácia ho zasa zbavila titulu šampióna. Rukavice si na americkej pôde nenavliekol niekoľko rokov.

„Prečo ma žiadajú, aby som si obliekol uniformu a 10-tisíc míľ od domova zhadzoval bomby na hnedých ľudí vo Vietname, zatiaľ čo sa k nám Afroameričanom tu v Louisville správajú ako ku psom a odopierajú nám ľudské práva,“ opýtal sa Ali.

O necelé dva mesiace sa postavil pred súd. V Houstone mu vymerali päť rokov väzenia za odmietnutie slúžiť v armáde a nariadili mu zaplatiť pokutu 10-tisíc dolárov. Jeho právnici sa proti rozhodnutiu odvolali, súd však ich apel v máji 1968 neakceptoval.

K boxu sa vrátil až v roku 1970.

Bitka storočia

Mladé horúce hlavy, politicky rozdelený svet. Všetko sa zišlo na jednom ľade v Piešťanoch. Na juniorských MS 1987 v hokeji. Kanaďania boli krok od zisku zlatých medailí, proti Sovietskemu zväzu viedli 4:2 a aj tak nasledoval konflikt, ktorý v hokeji nemá obdobu.

Prebiehal posledný deň turnaja. Hralo sa klasickým tabuľkovým spôsobom, vyhrá ten, kto bude mať na konci podujatia najviac bodov. Kanaďania potrebovali triumfovať, aby získali zlato, Sovieti ho už mať nemohli. V zásade im už o nič nešlo…

Alebo?

V šiestej minúte druhej tretiny rozhodca vylúčil po dvoch hráčoch na každej strane. Kanaďania aj Sovieti dali po góle, stav bol 4:2. Blížila sa polovica zápasu. A potom sa to celé začalo…

Šesterikov sa zrazil so Sanipassom a prvá šarvátka bola na svete. Potom si Soviet Pavel Kostičin na ľade našiel Fleuryho a sekol ho oboma rukami – to už bola druhá bitkárska dvojička.

Onedlho bolo takýchto párov na ľade dvanásť a rozhodcovia sa mohli aj zblázniť. Nemali šancu tento konflikt urovnať. Československí usporiadatelia ich rýchlo odviedli z ľadu a správcom haly nariadili, aby vypli svetlo. Keď sa vášne aspoň čiastočne upokojili, IIHF zápas predčasne ukončila.

Delegáti sa na stretnutí pomerom hlasov 7:1 vyslovili za vylúčene oboch tímov z turnaja. Na stupňoch víťazov tak stáli Fínsko, Československo a Švédsko.

Po hlasovaní vylúčila IIHF Sovietov z banketu, ktorý nasledoval po ukončení turnaja, Kanaďania tam mohli ísť. Nemali však záujem a tak im usporiadatelia odporučili, aby do pol hodiny opustili halu. Tam ich už čakala armáda a vyprevadila ich za hranice Československa.

Podvodník na druhú

Ten príbeh bol ako z amerického sna. Cyklista, ktorý bojoval o život, sa dostal z najhoršieho a začal vyhrávať. Tie najslávnejšie preteky – Tour de France. Lance Armstrong zlomil všetky dovtedajšie rekordy, domov si odniesol sedem žltých dresov. Hoci jeho úspechy sprevádzali rôzne pochybnosti, všetky odrážal.

Bol hlavou najväčšieho podvodu, na aký si šport pamätá.

Až v roku 2012, keď už s profesionálnou kariérou nemal nič spoločné, ho doma v USA obvinili z nedovoleného užívania zakázaných látok. Dokázali mu doping a vzali všetky tituly.

V januári 2013 sa rodák z Texasu priznal. V televíznej relácii Oprah Winfreyovej pripustil, že používanie dopingu považoval za normálne a že bol hnaný túžbou po víťazstve. Uviedol tiež, že šikanoval ľudí, ktorí už predtým na jeho dopovanie upozorňovali. Bývalú masérku tímu Emmu O'Reillyovú napríklad označil za prostitútku a alkoholičku, o Betsy Andreuovej, manželke svojho tímového kolegu Frankieho Andreua, zase vyhlásil, že je šialená a suka.

Armstrong Lance Čítajte viac Watty ukryté v rúrke? Američania mali vždy náskok

Armstrong stratil nielen tituly, ale aj status legendy. Zostala mu nálepka najväčšieho podvodníka všetkých čias.

Nenávisť k rivalke

Mala veľmi ťažké detstvo, žiadne rodinné zázemie a matku tyranku. Vo svojej dobe však bola veľkou americkou nádejou na olympijské zlato. Ako prvá Američanka a druhá žena na svete skočila trojitého axela.

Tonya Hardingová sa však svojho amerického sna nedočkala. Prišlo sa totiž na to, že vedela o útoku na svoju veľkú sokyňu. Nancy Kerriganovej mal útočník rozdrviť nohu tyčou. Po tejto udalosti, ktorá sa stala legendárnym športovým škandálom po celom svete, začala Tonyu nenávidieť celá Amerika.

Nancy bola prototypom ideálnej krasokorčuliarky, ktorú všetci milovali. A tak došlo k niečomu, čo obom zmenilo život. Na americkom šampionáte v roku 1994, po tréningu Kerriganovú udrel maskovaný muž tyčou. Našťastie jej koleno nerozdrvil. Tonya a nakoniec aj Nancy, ktorá sa stihla zo zranení zotaviť, sa dostali na olympiádu. Tonya prepadla a Nancy skončila druhá.

Až potom sa prišlo na to, že útok na Nancy zosnoval Tonyin vtedajší manžel Jeff Gillooly a bodyguard Shawn Eckhardt. A čo viac, Tonya priznala, že o všetkom vedela. Ako trest dostala prospešné práce a doživotný zákaz krasokorčuľovania. Spadla na dno, všetci ju nenávideli, nikto o ňu nemal záujem a dohnala ju chudoba. Pokúšala sa o kariéru boxerky, speváčky a dokonca aj herečky.

Nič z toho však nevyšlo…

Božia ruka

Gól, ktorý zmenil futbalový svet. Aj dejiny. Minimálne tie argentínske.

Plynula 52. minúta štvrťfinále futbalových MS 1986 medzi Argentínou a Anglickom. Diego Maradona strelil gól. Predchádzala mu situácia, o ktorej môžete povedať, že ste ju videli stokrát, ale definitívne neviete, ako presne to bolo.

Maličký Maradona v pokutovom území uspel v súboji s brankárom Petrom Shiltonom. Niektorí Angličania ihneď reklamovali hranie rukou, avšak tuniský rozhodca Ali Bennaceur po krátkom váhaní gól v rozpore s pravidlami uznal. Argentína aj vďaka tomu nakoniec vyhrala 2:1 a postúpila do semifinále. Šampionát napokon vyhrala.

V Anglicku suveréna doby preklínali, doma v Argentíne vynášali do nebies. Ako pravého boha. Gól, ktorý strelil, bol pre tamojší ľud odvetou za prehranú vojnu o Falklandy.

V reakcii na bezprostredné protesty anglického trénera Bobbyho Robsona Maradona vyhlásil: „Regulérnejší gól som v živote nedal.“ Argentínčan dlhý čas popieral, že by zahral rukou a tvrdil, že to bola „trošku Maradonova hlava a trošku božia ruka“.

V autobiografii z roku 2002 sa k nej napokon priznal: „Teraz cítim, že môžem povedať, čo som vtedy nemohol. V tom čase som tomu hovoril ,Božia ruka'. Blbosť! Nebola to Božia ruka, bola to Diegova ruka! Bolo to, akoby som Angličanov okrádal.“

V roku 2008 sa Maradona ospravedlnil a povedal, že keby mohol vrátiť čas, túto akciu by nezopakoval.

Neférové preteky

Kráľovská disciplína. Šprint na sto metrov. Necelých desať sekúnd, počas ktorých sa zastaví svet.

Najsledovanejšie preteky roku 1988 sa stali zároveň najneférovejšími. Kto nedopoval, nech zodvihne ruku. Škandál, kvôli ktorému sa na olympiádu v Soule nedá zabudnúť.

Na červenom tartane to mala byť odveta medzi Benom Johnsonom a Carlom Lewisom. Priťahovala pozornosť médií i fanúšikov, najmä po tom, čo v jedinom priamom súboji na mítingu v Zürichu 17. augusta 1988 Lewis Johnsona zdolal. Olympijské finále o mesiac neskôr však Johnson suverénne vyhral. V novom svetovom rekorde 9,79 s. Obaja atléti dosiahli aj vtedajšiu rekordnú rýchlosť behu – 12,05 m/s (43,37 km/h), keď jeden desaťmetrový úsek trate prebehli v čase 0,83 sekundy.

„Big Ben“, ako jamajského rodáka volali, prijímal jednu gratuláciu za druhou. Denník Toronto Star vyrukoval s titulkom „Benfastic“, lenže zo zlatej medaily, nového svetového rekordu i fantastického času sa Johnson radoval necelé tri dni. Dopingoví komisári objavili v jeho moči nedovolený anabolický steroid.

Kanaďan najprv svoju vinu popieral, ale v roku 1989 sa počas 91 dní trvajúceho naživo prenášaného procesu k užívaniu zakázaných prostriedkov priznal.

Jeho tréner neskôr vyhlásil, že Johnsonovi podával doping už od roku 1981. Dodal ale, že robil iba to, čo všetci ostatní. Faktom totiž je, že päť z ôsmich soulských finalistov bolo v priebehu kariéry usvedčených z užívania zakázaných stimulantov.

© Autorské práva vyhradené

48 debata chyba
Viac na túto tému: #Novak Djokovič #Diego Maradona