Viac než rok sa dával dokopy, vynechal celú sezónu a následky náročnej operácie pociťuje doteraz. Napriek tomu si na majstrovstvách sveta v športovej streľbe v Čchangwone vystrieľal striebornú medailu a pre Slovensko získal prvú miestenku na olympiádu do Tokia. „Bežný človek sa na mňa pozrie a povie si – ten chlapík strieľa pekne. No nevidí, čo počas pretekov cítim a že mi ide prasknúť chrbát,“ priznáva dvojnásobný seniorský majster sveta v trape (2014 a 2015).
Čo pre vás znamená ďalšia medaila a miestenka na olympiádu?
Získal som štvrtú medailu z majstrovstiev sveta, keď rátam aj juniorskú kategóriu. Je to veľký úspech. Má pre mňa cenu zlata, lebo je za ňou obrovská robota – mňa i manželky Paťky, ktorá je aj teraz so mnou. Dali sme si za cieľ dostať sa do finále – čo sa mi podarilo na Európe a teraz aj tu. Pre mňa je to obrovský výsledok po tom, čo sa mi pred takmer dvoma rokmi stalo. Vo finále som si už vravel, že prvá štvorka a miestenka by boli krásny bonus navyše. Napokon z toho bolo striebro. Zaostať za Fernándezom o jediný bod v mojom stave hovorí samo za seba. Dokázal som, že stále patrím do svetovej špičky a pevne verím, že môj stav sa ešte zlepší.
Vo finále ste trafili všetkých úvodných 25 terčov…
Kým sme strieľali šiesti, bolo to vynikajúce. Mal som čas, aby sme si ja, plece i svaly okolo neho mohli robiť presne to, čo potrebujeme. Keď končili ostatní strelci, skracoval sa mi čas na prípravu na výstrely, čo už bola veľká záťaž na rameno aj svaly. Mlel som z posledného.
Z majstrovstiev sveta máte aj dve zlaté medaily. Má pre vás striebro vyššiu hodnotu?
Cítim to presne tak, ako hovoríte. Celá kariéra sa mohla zvrtnúť úplne inak. Mám za sebou náročný úraz aj operáciu. Momentálne je pre mňa striebro cennejšie. Mám veľký hendikep, ktorý zvonka nikto nevidí. Len tí, ktorí mi pomáhajú. Bežný človek sa na mňa pozrie a povie si – ten chlapík strieľa pekne. No nevidí, čo počas pretekov cítim a že mi ide prasknúť chrbát.
Aké sú prognózy, bude rameno časom stopercentné?
Urobili mi ho veľmi dobre. Drží. Problém mám so svalmi, ktoré sa napájajú na rameno, kĺb a lopatku. Manželka by to vedela vysvetliť dopodrobna. Skrátene – keď zaťažujem rameno, svaly akoby sa bránili a podvedome sa skracujú. Začne ma to ťahať a bolieť. Pri trape potrebujem ohybnosť a rotáciu. Hlava vyšle správny signál, ale telo neposlúcha.
Prečo súťažíte ďalej, keď vám streľba prináša bolesť?
Strieľam zo srdca. Aby som to zvládol, musia sa mi venovať pred pretekmi, po nich, ale aj po každej jednej runde. Keď ma dobre pripravia, jednu v pohode zvládnem. Možno aj dve, ale v tretej by ma svaly nepustili ďalej. Takže je obrovské plus, že mám Patríciu po svojom boku a stará sa o mňa. Po pretekoch sú to dve hodiny roboty a pred i po každej runde ďalších desať až pätnásť minút. Videli ste výsledky, rozhoduje jedna chyba. So 122 bodmi zo 125 možných sa nepostupovalo priamo do finále, ale bol rozstrel.
Premýšľali ste aj nad koncom kariéry?
Bez streľby si ani neviem predstaviť život. Po nehode mi, samozrejme, prebehla hlavou myšlienka, že som asi skončil… Vôbec som nevedel, čo ma čaká. Skúste si predstaviť, že by ste mali skončiť so svojím hobby, ktorému sa 28 rokov venujete s vynikajúcimi výsledkami. To nechce nik.
Musíte sa držať medzi elitou, aby ste pokračovali?
Neberiem to tak. Išlo mi najmä o to, aby som bol sám so sebou spokojný. Aby som na pretekoch zo seba vydal natrénované maximum. Viem si predstaviť, že by cesta späť do špičky trvala aj dlhšie. Som dostatočne trpezlivý, neskončil by som pre prvé zlé výsledky.
Ešte vám chýba olympijská medaila. Je vašou najväčšou motiváciou?
Chýba mi, ale tým nesmiem znižovať hodnotu medailí z majstrovstiev sveta. Olympiáda je výnimočná, ľudia ju viac sledujú, ale medzi nami strelcami sa hovorí, že je ľahšia ako MS. Určite sa o olympijskú medailu pokúsim. Urobím pre ňu maximum.