Foto: Ivan Majerský, Pravda
Práve v tejto disciplíne ostalo prvenstvo doma – jediné slovenské v sobotňajšom programe – a zrodil sa v nej zásluhou Antona Kučmína i svetový výkon roka 11:22,36.
„Je to skvelý pocit, že som Mateja Tótha zdolal. Veľmi mi pomáha napredovať, ak súperím s takými výbornými chodcami. Matej nie je ešte v optimálnej forme, preto som víťazstvo očakával. No trochu som sa obával, lebo po zranení už začal s tréningom. Stále som však dostatočne rýchly, aby som ho mohol zdolať. Na druhom kilometri som cítil, že mám dosť energie,“ vravel víťaz.
Spokojný však bol aj Matej Tóth. " Tie skutočné pocity z vrcholného podujatia sa ešte u mňa nedostavili, ale proti tomu, ako by to bolo za normálnych okolností, som súťaž naozaj prežíval – a aj si užíval. Aj predštartový stav, aj samotné preteky."
Predpokladal, že ho kolega Kučmín zdolá?
„Určite. Pred pretekmi som nenastupoval s tým, že ich idem vyhrať a súperov rozbiť. Chcel som ísť tak, aby som sa čo najdlhšie udržal vpredu. Vedel som, že keď sa v závere vyburcujem, som schopný dostať sa pred kohokoľvek. Ďakujem mladým chalanom, donútili ma ísť úplne na doraz. Šliapal som na hrane, videl som, že Tóno je ďaleko vpredu, a tak radšej som šiel na istotu. Skôr som sa obával prenasledovateľov, no keď som periférne zazrel, že strácajú, tak som vedel, že v poslednej tristovke ma nik nedostihne.“
Kým prišiel k médiám, ochotne rozdal niekoľko podpisov, vystískal dcérku.
Ako je na tom slovenský chodecký túz zdravotne? Noha už poslúcha?
„Bez problémov. Bolesť v holeni sa neozvala. S tým som najviac spokojný, musím zaklopať. To bol aj hlavný cieľ, aby som súťaž absolvoval s dobrým pocitom. Fanúšikov som vnímal, i mojich najbližších rodinných príslušníkov. Po očku som pozeral, vedel som, kde sedia. Mal som ich na dohľad, no v tej atmosfére som nemal šancu ich počuť. Cítil som, že ma povzbudzujú. Aj to mi pomohlo.“
Ako sa cíti niečo vyše dvoch mesiacov pred olympijským štartom? V akej je situácii?
„Východisková je oveľa lepšia ako vlani pred svetovým šampionátom v Pekingu. Pred ním som na sústredení v Tatrách tiež laboroval so zranením stehenného svalu, aj keď som mohol trénovať. Veľa som tam stratil z objemu aj kvality. Ak mi vydrží zdravie, budem určite lepšie pripravený ako pred rokom,“ zdôrazní.
Musel kvôli štartu v Šamoríne niečo v príprave zmeniť?
„Nie, veľmi mi to pomohlo, najmä v hlave, ale aj fyzicky. Boli sme donútení oživiť stereotyp. Zranená noha ma ešte nedávno nepúšťala do trénovania rýchlosti, stále som len chodil, chodil čo to dalo. Teraz už potrebujeme ísť aj do kvality. Vďaka sobotňajšiemu štartu som sa dostal aj do pretekového tempa. Je to taká postupnosť, ako si vyskúšať, čo potrebujem, ako sa pri zvyšovaní tempa cítim,“ pripomína.
Čo ho ešte čaká pred odchodom do brazílskeho Ria?
„Už len náročná príprava, nijaké štarty. Začínam s hypoxickým stanom, týždeň v ňom budem mať podmienky ako 3000 m nad morom. Využijem aj kryoterapiu, aby som organizmus dostal do stavu, že ide tvrdo pracovať,“ konkretizuje.
Kde si rozloží stan? „Doma. Zapnem generátor, nastavím si nadmorskú výšku tritisíc metrov a namiesto v posteli budem spať v stane na matraci. Trošku tým naštartujem krvotvorbu, aby som sa čo najlepšie pripravil na vytrvalosť. Od 20. júna pôjdem na dva týždne na Štrbské Pleso. To už je klasika – ideme za svojím cieľom.“
Čo si pod ním predstavuje? " Na zlato nemyslím, ale iný ako medailový mať nemôžem. V žiadnom športe sa nedá naplánovať olympijské zlato – najmä nie v disciplíne, ako je chodecká päťdesiatka. Ak by som šiel do Ria s tým, že idem len vyhrať, mohlo by to zle dopadnúť. Preto si dávam skromnejšie predsavzatie. Dva týždne pred štartom zodpovedne poviem, ako som na tom – či pôjdem na medailu alebo nie," naznačil otvorene.