„Dostať sa na olympiádu je cieľ aj vrchol pre každého športovca. Tlak som si vytvárala sama. Cítila som zodpovednosť a chcela potešiť všetkých, ktorí mi priali,“ tvrdí.
Čo pre vás znamená, že ste to v Duisburgu zvládli?
Som veľmi rada, splnil sa mi sen. Mám obrovskú radosť, že pôjdem už na svoju tretiu olympiádu. Minulý rok to v Miláne nevyšlo, takže nasledovalo trošku smutné obdobie. Pár týždňov ma bolelo, že sme sa s Ivanou Kmeťovou ani ja sama v singli neprebojovali do Ria. Potom som sa však ešte viac pustila do tvrdej práce. Možno to tak aj malo byť, aby som sa zlepšila, dostala do skvelej formy a takto krásne si vyjazdila Rio.
Prečo ste sa rozhodli sústreďovať na singla a nie na K2 s Kmeťovou?
Prvý impulz prišiel od Ivany, keďže v K2 bola k dispozícii len jedna miestenka a v individuálnych disciplínach po dve. Súhlasila som, že to skúsime každá sama. Po niekoľkomesačnom úsilí som pred dvoma týždňami zvíťazila na domácich kvalifikačných pretekoch na oboch tratiach, čím som si vyjazdila možnosť štartu v Duisburgu. Našťastie to následne vyšlo aj tam.
Boli ste pod väčším tlakom na Zemníku alebo v Duisburgu?
Na oboch som bola asi rovnako nervózna, i keď obe súťaže boli úplne rozdielne. Po prvej mi odpadol polovičný kameň zo srdca s tým, že môžem štartovať na kvalifikácii, čo bolo super. Tam sa dostavil nový druh stresu. Prišli tam dievčatá z celej Európy s jediným cieľom – vybojovať si miestenku na olympiádu. Od začiatku som však tušila, že na to mám. Na tréningoch som sa cítila veľmi dobre, jazdila som dobré časy, preto som si aj verila.
Aký bude vás najbližší program?
V piatok som si po návrate z Duisburgu oddýchla a od soboty zase naplno makám. Už koncom tohto týždňa štartujem na Svetovom pohári v Račiciach.
Zajazdíte si počas sezóny aj K2?
Určite áno. Ešte neviem, či na 200 alebo 500 m, ale na júnových ME v Moskve by sme chceli štartovať. Ideálne by bolo získať spoločnú medailu, to by bolo rozprávkové (smiech).
Už ste zažili sezónu, v ktorej bola pre vás kájednotka dôležitejšia než kádvojka?
V roku 2013 som skončila piata na ME a šiesta na MS na 200 m trati. To bol akoby môj štart do singla v medzinárodnej konkurencii.
Premýšľate teraz často nad olympiádou?
Nad Riom som rozmýšľala už veľa-veľa mesiacov, ale od štvrtka už môžem reálne, čo je super.
Dokážete odhadnúť, na čo si môžete pod piati kruhmi trúfať?
To vôbec neviem. Preteky sú o necelé tri mesiace a za ten čas sa môže veľa zmeniť u mňa i súperiek. Postúpila som z európskej kvalifikácie, teda najlepšie už mali miestenky zabezpečené predtým. V rýchlostnej kanoistike štartuje na olympiáde veľmi málo športovcov. Bude tam len úplná špička, štartovné pole bude vyrovnané. Rozhodne, komu tam najlepšie sadne prostredie aj forma.
Predošlé olympiády ste absolvovali vo dvojici, teraz budete sama. V čom to bude najväčšia zmena?
Bude to iné, asi ťažšie, ale nebojím sa. Je to pre mňa nová výzva. Nebude to prvýkrát, že som na veľkých pretekoch jediná žena zo Slovenska, i keď zväčša sme boli s Ivanou dve.
V Pekingu aj Londýne ste v K2 skončili zhodne trináste. S čím by ste boli spokojná teraz?
Naše ambície boli na oboch olympiádach vyššie. Vždy sme sa domov vracali smutné, lebo sme nenaplnili vlastné ambície. Taký je však šport. Teraz by bolo skvelé, keby som sa z Ria vrátila šťastná a spokojná. Na čo to bude stačiť, uvidíme až priamo na mieste.
Ukážu vám už júnové ME, aké sú vaše reálne šance v Brazílii?
Nie. Na ME nebudem ladiť formu, ani si to nemôžem v rámci prípravy na olympiádu dovoliť. Každé preteky sú super tréning, pôjdem skôr tréningovo. Ako je kto na tom, sa ukáže až v Riu. Tento rok som sa musela dobre pripraviť už na máj, čo je nezvyčajné, ale nemalo by mi to ublížiť. Musím teraz trochu upustiť z rýchlosti, zapracovať na vytrvalosti a potom neskôr sa vrátim k rýchlosti.
Ktorú z disciplín máte momentálne radšej?
Ťažko povedať. Až do Duisburgu som si myslela, že jednoznačne 200-ka, ale po výbuchu emócií v cieli 500-ky sa mi veľmi zapáčila aj dlhšia trať.