Vďaka tomu sa v celkovom poradí posunul na solídnu ôsmu priečku. Ambície pred štartom 36. ročníka Rely Dakar mal výrazne vyššie – túžil po prvej trojke – ale vzhľadom na problémy, ktoré počas pretekov mal, je s konečným umiestnením spokojný.
„Záver bol špičkový. Škoda, že Dakar netrvá o týždeň dlhšie,“ tvrdí Ivan Jakeš (42) po tom, ako štvrtýkrát úspešne absolvoval prestížnu rely.
Vravíte, že vám vždy dlhšie trvá, kým sa na Dakare rozjazdíte. Čo s tým chcete spraviť pred budúcim ročníkom?
Potrebujem zohnať viac peňazí a ísť aj nejakú inú rely. Nič iné sa s tým nedá robiť.
Ešte si užívate radosť z dosiahnutých výsledkov alebo už viac premýšľate nad tým, aké povinnosti vás čakajú doma?
Už som nad vecou. Ako každý rok, už pomaly myslím na budúci ročník a vybavovačky, ktoré ma doma čakajú. Po návrate na Slovensko musím najprv doriešiť nejaké staré veci súvisiace so skončeným Dakarom a potom už začať vybavovať nový ročník.
Na čo sa najviac tešíte?
Samozrejme, na deti, na najbližších. Jeden, dva dni si oddýchnem a začnem riešiť veci, ktoré som spomínal.
Skúste priblížiť pocity, ktoré ste prežívali po etapových víťazstvách.
Keď za vami príde Coma, Rodrigues, Faria či ostatní a uznajú, že ste ozaj rýchly… Berú vás medzi seba a nechápu, prečo ste taký rýchly až v závere. To mi stačí. To je pre mňa najväčšie vyznamenanie. Čo si myslia ľudia, ktorí ma nemajú radi, ma nezaujíma.
Máte z niektorého z triumfov väčšiu radosť?
Z oboch rovnako veľkú. Keď sa pozriete na výsledky z oboch tých etáp, svieti tam moje meno. To je pre mňa obrovská satisfakcia. Asi to jasne hovorí o tom, že na to mám. Víťazstvá ma veľmi potešili a dali mi sily do ďalších vecí, ktoré ma čakajú.
Ako ste s kolegami z tímu oslávili úspešný dojazd do cieľa?
Boli sme na večeri a namiesto tradičného vínka sme si dali pivo. Potom sme boli na slovenskej ambasáde, pripili si šampanským a príjemne podebatovali.
Už ste z tela dostali adrenalín Dakaru?
To sa nedá, Dakarom som nabitý stále. Akurát ideme naložiť motorku a všetky potrebné veci na trajekt do Európy. Dakar je stále všade okolo nás.
Čo chcete ešte do odchodu domov stihnúť v Buenos Aires?
Nič špeciálne. Bol som tu veľakrát, mesto mám prechodené krížom-krážom. Už ma to nejako neláka.
Ako ste prežívali náročnú ôsmu etapu, v ktorej sa išlo cez soľné polia?
Bola veľmi nepríjemná a z pohľadu techniky vôbec najťažšia. Za to soľné jazero by som zabíjal. Po jednom páde do blata mi motorka zhasla a mal som čo robiť, aby som ju vytiahol. Následne nešla roztlačiť. Už som bol zmierený s tým, že som mimo hry a neprídem do cieľa. Našťastie ma zachránili David Pabiška s kolegom. Stratil som tam veľa času.
V druhej etape ste si zranili stehenný stav. Ako sa cítite po zdravotnej stránke?
Ubehlo štrnásť dní, ostatné dva-tri.si noha oddýchla. Lepší sa to. Keď prídem domov, lekári povedia, čo s tým. Vytrhnuté to nebolo, je tam nejaká menšia zrazenina, ale tá sa vstrebe a bude to vyriešené.
Je reálne, aby vás k sebe vzal niektorý z fabrických tímov?
Vôbec nie. Slovensko nie je pre výrobcov motoriek zaujímavé. Je to príliš malý trh. Oni nepotrebujú Jakeša, potrebujú predávať motorky – a tie sa predávajú oveľa viac v Číne, Indii, Španielsku, Francúzsku či štátoch Severnej a Južnej Ameriky. Slovensko ich vôbec nezaujíma. Načo by im bol Jakeš? Veď majú Comu, ktorý vyhráva a to stačí. Okrem neho majú Fariu a podobných skvelých jazdcov. Sme príliš slabé páky, aby sme sa tam Števo Svitko alebo ja dostali. Nepotrebujú nás.