„Som veľmi spokojná. Strelnicu som nepoznala, ale vyhovovala mi. Len vo finálovom rozstrele sa strieľalo ťažko, lebo už bolo veľa hodín a terče takmer nebolo vidieť,“ vraví dvojnásobná olympijská medailistka v trape.
Ako ste sa v Almaty cítili?
Výborne. Aj ma prekvapilo, že som nemala také veľké nervy, ako obyčajne. V základnej časti som trafila trikrát 24 terčov, čo je dobrý a najmä vyrovnaný výsledok, ktorý poteší. Nastrieľať najlepší výkon sezóny práve na sveťáku je predsa super. Napriek tomu som sa chvíľu bála, či to bude stačiť na priamy postup do semifinále alebo pôjdem do rozstrelu, lebo dobre strieľali všetky baby. Postúpila som priamo, čo ma upokojilo a všetko ďalšie som už brala ako bonus.
Vyhovovala vám neznáma strelnica?
Mali sme neoficiálny aj oficiálny tréning, takže som si zvykla. Na prvom veľmi fúkalo, počasie bolo katastrofálne, tomu zodpovedali aj nástrely, ale na druhý deň už boli výsledky výborné u mužov aj žien. Počas súťaže bolo veľmi pekne – slnečno a bezvetrie. Len finále sme strieľali neskoro večer – po semifinále totiž nasledoval dlhý rozstrel až na osemnásť terčov a boj o tretie miesto – takže sme už takmer nevideli terče. Ale asi som niečo videla, keďže som trafila štrnásť z pätnástich (smiech).
Na septembrových majstrovstvách sveta v Granade sa budú rozdávať prvé olympijské miestenky. Ladíte už teraz formu práve na toto podujatie?
Pochopiteľne, je to najdôležitejšia súťaž v sezóne, všetci o tom vedia. No dôležité sú aj všetky preteky dovtedy. Budúci víkend strieľam na Svetovom pohári v Mníchove, hneď potom nasledujú majstrovstvá Európy v Maďarsku a začiatkom júla cestujem na ďalšie podujatie Svetového pohára v Číne. V Granade sa pokúsim urobiť všetko, aby som získala medailu a vybojovala tak miestenku pre Slovensko, ale všetko je v božích rukách. Nechcem si to dať ako jediný cieľ, a ak to nevyjde, plakať do vankúša, že som ho nesplnila. Ak sa mi podarí postúpiť do finále, bude to výborné (smiech).
Kto vám strážil počas SP v Kazachstane verného spoločníka – psa Alexa?
Bol u mojej babky. Má už sedemdesiatosem rokov, je sama a tak sa vždy teší, keď mi ho môže opatrovať. Pred dvoma rokmi musela dať utratiť svojho psa a odvtedy k nej Alex chodí na prázdniny. Je tam veľmi spokojný, opäť sa tam chystá aj počas Svetového pohára v Mníchove, kam letím.
Začiatkom roka ste sa zasnúbili s priateľom Martinom. Chystáte už aj svadbu?
Plánujeme ju, ale termín ešte neprezradím (smiech). Keď to už bude blízko, tak sa to ľudia dozvedia.
Rodinu si plánujete založiť až po olympiáde v Riu?
Nie, nepozerám sa na to cez olympijské hry. Dve olympiády mám za sebou a ešte veľa pred sebou. Keď príde dieťa medzitým, tak sa nič nestane. Rada by som získala miestenku čím skôr – najlepšie v Granade, aby som mala pohodu a mohla reálne rozmýšľať o deťoch. Ale keď to príde v olympijskom cykle, tak príde… Už mám tridsať rokov a nemôžem rozmýšľať nad tým, koľko olympiád ešte musím stihnúť do tehotenstva.
V januári ste boli v Ugande na misijnom výjazde. Ako sa vám tam páčilo?
Strávila som tam krásny čas. Dostanete sa do úplne inej reality a uvedomíte si, že asfaltové terče nie sú najdôležitejšie na svete. Prostredníctvom mobilu som bola v kontakte s blízkymi, každý deň som im napísala, ale internet sme nemali. Dni som mala tak nabité, že som ani nemala čas rozmýšľať nad ním.
Čo ste tam robili?
Hrala som sa s deťmi alebo im pomáhala odpisovať na listy sponzorov. Trochu som si precvičila angličtinu.
Vedeli deti, kto ich prišiel pozrieť?
Vedeli, že som športovkyňa – strelkyňa, ale nezohrávalo to žiadnu úlohu. Keď sa postupom času starší chalani osmelili, tak sa ma pýtali, či som doma celebrita. Odpovedala som, že áno – tak dva týždne po olympiáde. Oni si vlastne ani nevedeli predstaviť, čo robím.
Boli deti, a špeciálne vaša na diaľku adoptovaná dcéra, komunikatívne?
Najprv ani nie. Myslela som si, že nehovoria tak dobre po anglicky, ale oni sa len hanbili. Keď sa osmelia, vedia anglicky aj tí najmenší. Malá sa hanbila tiež, ale nakoniec ma bola pri odlete odprevadiť aj na letisku. Bola zlatá.