"Nechcel som sa vzdať lyžovania. Otec sa dopočul, že sa tomu dá venovať na pretekárskej úrovni aj v tomto stave. Nakontaktoval sa na pána, ktorý navádzal na svahu Radovi Dudášovi. Oslovil ho, či by so mnou nechcel lyžovať a naša spolupráca nakoniec trvala deväť rokov. Na konci však už nemal na mňa čas, lebo ako riaditeľ Strednej pedagogickej školy v Levoči mal množstvo iných povinností. Teraz už tretí rok jazdím s Natáliou Karpišovou a zatiaľ nám to funguje,“ prezradil Marek Kubačka.
Rodák z Dolného Kubína je v Rusku už na svojej tretej paralympiáde. Za sebou má Turín 2006 aj Vancouver 2010. V stredisku Roza Chutor v Krasnej Poľane je jediný zjazdár s postihnutím B1, čiže úplne nevidiaci. Aké má pocity, keď sa spúšťa zo strmého svahu v úplnej tme a jediným jeho navigátorom je hlas jeho navádzačky v mikrofóne? "Je to jednoznačne slepá dôvera k človeku, ktorý ma navádza. Keďže nič nevidím, idem iba za zvukom. Všetky ostatné vnemy musia ísť mimo. Je to o zvyku a zvuku. Človek nesmie vnímať nič iné, jediná sekunda stačí na to, aby som vyletel mimo trate. Nesmiem ani na chvíľku stratiť kontakt, lebo som mimo stopy a končím,“ vysvetlil Kubačka.
Foto: Archív Natálie Karpišovej
Jeho navádzačka má iba 17 rokov a k tejto zaujímavej práci sa dostala ako pätnásťročná, keď bola prváčka na strednej škole. Teraz má Novovešťanka Karpišová tesne pred maturitou na gymnáziu, ale zimné paralympijské hry zatiaľ dostávajú prednosť. "Nie je to len práca na kopci, stále musím byť s Markom a vysvetľovať mu, kde sme, čo sme, čo nás čaká, lebo on to nevidí. V podstate si myslím, že sme sa celkom zohrali. Určite neľutujem, že som sa na to dala a neviem si predstaviť, žeby sme spolu len tak skončili,“ uviedla Karpišová.
Kubačka už vyhral preteky Európskeho pohára v obrovskom slalome a vo Svetovom pohári bol tretí. V disciplíne dlhých a najtechnickejších oblúkov si verí najviac aj v Roza Chutor. „Nebudem hovoriť umiestnenie, ale chcem mať zo seba radosť. Keď zídem kopec a budem mať z toho dobrý pocit, budem spokojný. Rodičia ma často s napätím sledujú. Vedia, čo to všetko obnáša a veľmi to prežívajú. Niekedy možno aj so slzou v oku,“ podotkol.
Foto: Archív Natálie Karpišovej
Keďže nevidí, oveľa lepšie vníma zvukové vnemy. Veľký zážitok mal z otváracieho ceremoniálu paralympijských hier v Soči. Prežíval ho priamo na štadióne veľmi intenzívne. „Aj keď som nič nevidel na obrazovke, samotné predstavenie bolo akusticky perfektné, priestorový zvuk, výborná hudba. Príliš veľký hluk mi však prekáža. Preto ani nemám rád diskotéky, tam som odpísaný. Keď už človek nevidí a pritom ani nepočuje vlastné slovo, tak je to dosť zlé,“ zasmial sa.
Foto: Archív Natálie Karpišovej
Sympatický Dolnokubínčan vie, čo sú to pády na zjazdovke. Neodrádza ho to od pokračovania? "Keď človeka otrepe o svah, mám v tej chvíli chuť s tým prestať, ale tak najneskôr do ďalšieho dňa to prejde. Keď sa mi podarí dobrá jazda, človek na to zlé zabudne a všetko sa tým prekryje,“ skonštatoval rozhodným tónom zrakovo postihnutý lyžiar, ktorý obdivuje Jaromíra Jágra, ale aj slovenských zjazdárov. "Momentálne asi najviac Adama Žampu,“ dodal.