„Z každého kovu som získala aspoň jeden kus. Splnili sme, čo sme si spolu s trénerom zaumienili, takže som spokojná. Bola to dobrá sezóna,“ hodnotí športová strelkyňa Zuzana Štefečeková, slovenská športovkyňa roka 2012.
„Cieľ je vždy postúpiť do najlepšej šestky, tam už je to hop alebo trop. Tento rok mi to celkom vychádzalo, nový systém finále mi celkom sedel. Stále však budem tvrdiť, že je nespravodlivé, keď sa vo vyraďovacej časti nezapočítavajú body dosiahnuté v kvalifikácii. Nič sa však nedá robiť, musíme sa s tým vyrovnať,“ dodáva.
Od októbrového vystúpenia v Spojených arabských emirátoch držala pušku v rukách dvakrát, pričom len raz si z nej zastrieľala a vôbec jej nechýba. „Pred dvoma týždňami sme boli cez víkend ukončiť streleckú sezónu spolu s rodinou a kamarátmi. Všetci strieľali, tak som sa pridala aj ja. Odstrieľala som si jednu dvadsaťpäťku a dobre sa najedla. Druhý raz som pušku držala minulý týždeň vo štvrtok, keď sme s Jankou Mezeiovou absolvovali fotenie. Tréning mi vôbec nechýba, pustím sa doň až po Novom roku,“ prezradila 29-ročná brokárka – trapistka.
Namiesto strieľania sa v súčasnosti popri oddychu venuje masáži. Keďže vyštudovala na Univerzite Cyrila a Metoda odbor fyzioterapie, vo voľnom čase rada pomôže odstrániť záujemcom stuhnuté svalstvo. „Kto chce, nech príde,“ usmeje sa a vysvetľuje: „Rozširujem si vedomosti, pred dvoma týždňami som si napríklad urobila kurz lymfodrenážnej masáže, a naberám skúsenosti. Zdokonaľujem sa, aby som sa masírovaniu mohla venovať, keď skončím s aktívnou kariérou. Teší ma, keď mám na kom trénovať, ale myslím si, že aj ľudia sú po masáži spokojní.“
Stihla sa už za poctivo odpracovanú sezónu odmeniť nejakou dovolenkou? „Ani nie. Len po finále Svetového pohára som strávila pár dní s rodinou u sestry v Dubaji. Všetci blízki sa minulý alebo tento rok odsťahovali zo Slovenska, tak ma potešilo, že sme sa videli aspoň tam. Do konca roka už na dovolenku nepôjdem, ale v januári idem na desať dní do Ugandy,“ priznáva.
Chystá sa tam pozrieť projekt detského domova svojej sestry a špeciálne šesťročnú sirotu Ruth, ktorú na diaľku finančne podporuje. „Už sa teším, že ju uvidím naživo. Zatiaľ som od nej dostala dva alebo tri listy a dve videonahrávky. Má síce len šesť rokov, ale oni už od štyroch chodia do školy a učia sa po anglicky. Bývajú v rodinných domoch – jedna matka a desať detí, pričom každé má svoju posteľ. Na to predtým neboli zvyknuté. Vonku sa síce hrajú všetky deti spolu, ale vedia, kto kam a ku komu patrí. Najväčšiu radosť jej urobili omaľovánky. Keď som jej však vlani na Vianoce poslala nové, až po dlhom čase som zistila, že ich nevyfarbila. Nemala totiž farbičky. Tak som jej poslala opäť aj tie.“